Začiatky  telovýchovy a športu v Podbrezovej

 

Širšie súvislosti rozvoja športu v regióne mali nesporne zásadný a rozhodujúci vplyv na rozvoj telovýchovy a športu v Podbrezovej.

Zachytiť pravdivo najstaršie dejiny športového hnutia kdekoľvek nie je jednoduché. Jednak preto, že jeho počiatky siahajú ďaleko do minulosti, ktorá sa sama postarala o to, že dodnes sa zachovalo len málo písomných prameňov, jednak preto, že v tej dobe sa málo pamätalo na skutočnosť, že raz bude ktosi robiť sumár toho, čo bolo.

Pre nedostatok materiálu i výskumu nepoznáme začiatky telovýchovy v Podbrezovej. Našli sa veľmi stručné zmienky, že zo začiatku bola telovýchova spoločne s kultúrou ako súčasť Čitateľského a spoločenského kruhu (Olvasó és társaskör), ktorého začiatok je v roku 1877. Ešte z roku 1928 je správa, že zápisnice od roku 1877 do roku 1882 sú zviazané a uložené v podnikovom archíve, ale nenašli sa. Spomína sa, že to bola do roku 1906 jedna spoločenská korporácia, ktorá mala "vtelesnené subspolky, ako spevokol, športklub, poľovnícky spolok atď."

 

Šport v Podbrezovej za Rakúsko - Uhorska

V tomto období neboli na Slovensku najlepšie podmienky pre športovanie okrem husto obývaných lokalít - mestách monarchie, preto nie je možné hovoriť o súvislom, zámernom športovaní v osade. Boli to skôr prirodzené požiadavky jednotlivcov po pohybe, uspokojované rôznymi zábavnými formami, ktoré niesli pečať prísnej stavovskej odlúčenosti, silne zakorenených spoločenských zvyklostí a individuálneho zamerania.

Z banskobystrických novín Bestercebánya és Vidéke sa dozvedáme, že Podbrezová hrala niečo ako hutnícku ligu a v roku 1905 a 1906 sú známi aj futbaloví funkcionári: L. Kürthy ako predseda, K Erköcy podpredseda. I. Zachar ako tajomník, S Kürthy pokladník, Dr. Kuffer zapisovateľ, E. Glanzer starosta, R. Hochstein vedúci futbalového oddielu, D. Gölner zástupca, O. Herita a S. Chovan ako kapitáni futbalového oddielu. V spomínaných novinách sa uvádza, že Podbrezová (BSC) odohrala futbalové zápasy: 6. júla 1905 ZSE - BSC 0:3, 2. septembra 1905 BSC - Šalgotarian Sc 4:0, 20 augusta 1906 BSC - FTC 0:2 a 2. septembra 1906 BSC - Rambler 0:0. Zo štyroch stretnutí boli 2 víťazné, 1 prehra a 1 remíza.

Všeobecne možno tvrdiť, že šport na Slovensku nadviazal na maďarské športové hnutie, ale začiatky slovenskej robotníckej telovýchovy sú späté zasa s českými robotníckymi telovýchovnými jednotami.

Vo svojich začiatkoch bol šport predovšetkým zábavou vypĺňajúcou chvíle aktívnym dejateľom i divákom, poskytujúcim rozptýlenie.

Len tak si možno vysvetliť obrovské nadšenie športových fanúšikov, ktoré aj v obci Podbrezová, kde ešte v polovici minulého storočia boli len zelené plochy a les, viedlo k tomu, že popri budovaní závodu a bytov v jeho blízkosti vyrástli aj prvé športoviská. Pravda, situácia bola oveľa zložitejšia, než sa dnes s odstupom rokov zdá. Ťažko hovoriť o cieľavedomom, pravidelnom športovaní na masovom základe. Šport bol výsadou majetnejších spoločenských vrstiev, prejavom istej stavovskej nadradenosti, silno zakorenených spoločenských konvencií.

Robotníci železiarní, z ktorých sa mnohí venovali aj poľnohospodárstvu, sotva túžili po ďalšom aktívnom pohybe. Preto sú počiatky dnes už masovo rozvíjaných športov v Podbrezovej spojené so životom vtedajších úradníkov, ktorí výsadne užívali existenčné výhody svojej doby, boli lepšie situovaní, mali viac voľného času, potrpeli si na spoločenské zvyklosti, tradície a módnosť zábavy, do ktorej patrilo aj športovanie.

Prírodné podmienky okolia osady s množstvom rýb v potokoch, v Hrone a množstvom zveri v horách priamo volali po pestovaní poľovníctva a rybárstva. Táto zábava bola tiež športom panstva železiarní a lesoeráru. Úradníctvo, ktoré prišlo zo zrušených hámrov do železiarní v Podbrezovej bolo na túto zábavu zvyklé z predchádzajúcich pôsobísk. Pozývaním význačných hostí na poľovačky a rybárčenie si túto zábavu spestrovali hostinami a pitím.

(K. Zechenter Laskomerský v knihe "Obrazy a rozmary" opisuje zážitky o poľovačke na medveďov v okolí Podbrezovej.)

Od polovice 19. storočia sa u nás začalo formovať novodobé telovýchovné, športové a turistické hnutie činnosťou dobrovoľných spolkov, klubov a jednotlivcov. Štát sa interesoval len o povinnú telesnú výchovu v školách a ozbrojených zložkách, čo bolo motivované militantnými záujmami - prípravou zdatných a zdravých občanov pre vojenskú, policajnú, prípadne brannú službu.

Len veľkým nadšením pre šport možno nazvať skutočnosť, že prvé športoviská v Podbrezovej vyrástli už popri budovaní závodu v polovici minulého storočia.

Prvé športové ihriská v osade (Piesok a Podbrezová) postavili zásluhou riaditeľa železiarní pána Špannbauera v r. 1909 na náklady železiarní . Určené boli pre tenis a korčuľovanie. Do "športového pavilónu"  patril aj hudobný pavilón, parketová kolkáreň, ktorú vykurovali parou. Ďalšie nové klzisko sa nachádzalo aj pred závodným kúpeľom, kde boli  tenisové dvorce.

Podbrezová mala na miestach dnešnej hudobnej školy  (1909-1918), parketovú, parou vykurovanú krytú kolkáreň s celoročnou prevádzkou.

ŠK Podbrezová rozšíril vlastným nákladom ihrisko v Podbrezovej v roku 1935/36. Tenisové ihrisko bolo upravení z dvoch kurtov na štyri a nepoužívané klzisko zrušili, lebo ľad sa vytváral na tenisových dvorcoch. V roku 1942 železiarne vlastným nákladom postavili pri tomto tenisovom ihrisku športový pavilón. Ihrisko slúžilo i pre hokej a volejbal.

Už v úvode bolo dokumentované, že najstaršou časťou obce je Lopej, ktorá spolu s osadami Brezová, Skalica a Vajsková mala v roku 1869 asi šestopäťdesiat obyvateľov, ale  v roku 1930 stúpol ich počet nad dvetisíctristo. Dlhé roky pod jej politickú správu podliehala aj Podbrezová. Dnes je to opačne.

„...Odhliadnuc od toho, že feudálne a kapitalistické pomery znemožňovali pestovanie športu a telovýchovy na masovom základe a že šport bol viac-menej stavovskou výsadou, možno súdiť, že jeho vývoj v osade aspoň v niektorých jeho odvetviach držal krok s dobou a proti iným osadám a obciam v okolí bol spoločenskou výnimkou a pozoruhodnosťou osady...“,píše kronikár Frimm.

Z ostatných športov pred rokom 1918 hodno spomenúť bicyklovanie, šermovanie, člnkovanie, turistiku a cvičenie. Tieto záujmy na verejnosť prenikli málo - boli viac-menej záujmami súkromnými, často utajené, lebo tvrdé zakorenené spoločenské zvyklosti bránili otvorenému prejavu športovania a telesnej výchovy. Je treba spomenúť z toho výnimku - kúpanie v Hrone, najmä u mládeže. Známymi miestami na kúpanie a plávanie boli hať pri Štiavničke a hlbočina pri skale na Skalici. Bolo málo chlapcov v osade, ktorí by sa v týchto miestach neboli naučili plávať. Nebola to nákladná záľuba, preto zaznamenala aj väčšiu mieru "masovosti" v osade.

Vo svojej histórii zaznamenal športový život železiarov viac medzníkov, ale aj výrazných športových úspechov.

 

Šport v Podbrezovej v podmienkach ČSR (1918 -1938)

Po obsadení Slovenska Československou armádou Podbrezovú spolu s Tisovcom a baňami v Rožňave, Štítniku a Železníku prevzal do správy štát. Neskoršie 1. októbra 1919, k nim pričlenil smaltovňu v Hronci.

Po rozpadnutí Rakúsko - Uhorskej monarchie sa stavovské a spoločenské hranice aj v osade uvoľnili a podmienky pre vývoj športu sa podstatne zmenili. Vývoj športu a telovýchovy v osade v tom období mal pravda i svoje tienisté stránky v tom, že jeho organizovanie sa dialo roztrieštene v rôznych organizáciách a spolkoch pod patronátom politických strán, respektíve príslušníkov týchto politických strán, ktorí zastávali v železiarňach vedúce miesta a mohli zasahovať aj do existenčných otázok športového života v osade. Aj za takýchto rozporov sa na poli telovýchovy v osade dosiahli pozoruhodné výsledky. Je treba uviesť, že tieto organizácie boli samofinancovateľné z členských príspevkov a z výnosov verejných podujatí. Vedenie železiarní každý výkon pre TJ a športové organizácie úzkostlivo vyúčtovávalo.

 

Založenie jednoty SOKOL

 Podbrezová ako miesto priemyslu mala svoj zvláštny význam a súdiac podľa polohy ako aj jej minulosti bola, či mala byť oporným bodom maďarizácie celého Horehronia, hospodársky do značnej miery od tejto závislého. Snáď bolo málo takých miest, kde sa stýkali prvky rozličných kultúr ako tu. Robotníctvo v erárnych závodoch bolo slovenské - vedúci úradníci buď Maďari, alebo maďarizačným snahám "prepadlí" Slováci. Škola bola iba maďarská a sociálny útlak v posledných rokoch vojny takmer neznesiteľný. Tu bol októbrový prevrat vítaný s rôznymi pocitmi u oboch tu žijúcich vrstiev. Ku cti robotníctva slúži, že dlho viazané sily uvoľnilo a použilo rozumne v službách mladého štátu, chrániac tak majetok štátnych dráh i podniku. Zo živlu reprezentujúceho maďarskú vládu bol zmätok a neistota v prvých poprevratových mesiacoch využité k podrývaniu autority nového štátu, k vyvolávaniu nespokojnosti, hlavne vtedy, keď na juhu bola ohrozená sloboda Slovenska červenými gardami. Už po novom roku 1919 dochádzajú do závodu prví úradníci vyslaní československou  vládou na miesto tých, ktorí odopreli sľub republike a tak aj na miestnu ľudovú školu prichodí počiatkom školského roku učiteľ Čech Vácha, aby kládol základy novej výchovy v národnej škole v jazyku slovenskom, ktorý tu bol popoluškou. Medzi týmito prvými pracovníkmi vzniká myšlienka založiť v mieste Telovýchovnú jednotu "Sokol". Debatujú, uvažujú o ťažkostiach - lebo podrývačská činnosť nepriateľov prinášala svoje ovocie v útočení na Čechov. Prví Česi prisťahovaní do Podbrezovej nemali zväčša možnosť mať tu rodinu, a tak vtedajšia úradnícka menza, v ktorej sa schádzali na obed a večeru - stáva sa strediskom príprav k založeniu Sokola. Vďaka okolnostiam, že medzi nimi boli odchovanci školy sokolskej práce sa táto myšlienka  založiť Sokol skoro uskutočnila.

Tak došlo dňa 28. októbra 1919 k ustanovujúcom valnom zhromaždení jednoty konanej v úradníckej menze (jedálni). Súčasne bolo vydané vyhlásenie k miestnemu obyvateľstvu so žiadosťou o účasť na tomto zhromaždení so stručným vysvetlením o význame Sokola a o jeho práci. Už to, že sa z miestnych obyvateľov tejto schôdze nik nezúčastnil dokumentuje, aké zmýšľanie a duch ovládali vtedy Podbrezovú a akú pozíciu bude mať mladá jednota.

Toto ustanovujúce valné zhromaždenie zahájil brat Vácha a osvetlil ciele práce Sokolskej a jej dôležitosť pre národ. Po jeho preslove sa všetci prítomní prihlásili za členov Telovýchovnej jednoty " Sokol". Výbor bol zvolený v nasledovnom zložení:

Za starostu bol zvolený Pittner, za náčelníka J. Vácha, tajomníkom sa stal Korda, pokladníkom Komrska, podstarostom bol O. Novák, hospodárom Řehák, a knihovníkom Kovařík. 

Zmyslel výboru pre sústredenú prácu aj v tomto nepokojnom ovzduší ukazuje i okamžité finančné zabezpečenie jednoty ako aj nákup najpotrebnejšieho náradia odhlasovaním povinnej pôžičky 100 až 200 Kčs na člena, ktorá bola, väčšinou ponechaná jednote ako dar vo výške 1950 Kčs.

Ako dôkaz, že založenie jednoty Sokol v Podbrezovej bolo robené sústredenou prácou prezieravých bratov, svedčí aj uznesenie ustanovujúcej schôdze valného  zhromaždenia, aby k práve zakladanej Robotníckej telovýchovnej jednote bola vyslaná deputácia, ktorá by odovzdala memorandum o význame sokolskej práce miestnej jednoty a zaželala R.T.J. veľa úspechov a žiadala, aby práca oboch týchto korporácií bola v priateľskej zhode. Založenie jednoty, jej program a cieľ boli oznámené miestnemu aj okolitému obyvateľstvu s výzvou a žiadosťou o vstup za členov.

Brat Vácha navrhol a valné zhromaždenie prijalo návrh brata Váchu, aby úradnou rečou bola slovenčina. Medzi členmi prvého výboru boli aj takí, čo potom zo zaujatosti proti Sokolstvu neboli členmi, ale kronikár vyjadril presvedčenie, že u týchto ostala úcta k práci Sokola.

Už na prvej schôdzi výboru sa uvažovalo o vhodnej miestnosti na cvičenie. Riaditeľstvom závodu bola na žiadosť jednoty zapožičaná miestnosť v budove hasičov, kde bolo začaté začiatkom novembra 1919 aj  cvičenie. Bez náradia a pomôcok sa nacvičovali „prostné“, "rohovanie" a poradová príprava. Do konca roku 1919 - vykazuje štatistika v 9 cvičebných hodinách úhrnnú návštevu 103 bratov pri 15 zariadených, čo v pomeroch tej doby bol istý úspech. Telovýchovná činnosť bola doplňovaná vhodným úvodným slovom pred nastúpeným "šíkom". Už pri prvých cvičeniach bolo zrejmé, že miestnosť v budove hasičov nie je vhodná, a preto 11. novembra výbor požiadal Vládny komisariát o zapožičanie prázdnej miestnosti bývalej kolkárne, čomu bolo vyhovené, a tým jednota získala útulný domov, ktorý jej slúžil roky.

Spolkové miestnosti boli v budove závodného hotela, kde bola nielen knižnica, ale aj úradnícka jedáleň (menza). Bolo to za riaditeľa Ing. Mottla. Telocvičná jednota SOKOL mala počiatočný stav 18 mužov a 1 ženu.

" Na Brezovú sadol Sokol vták, bystro sa obzrel kolom, rozložil sivé perute, po tomto kraju svojom" (slová známej piesne).

Jadro členskej základne tvorili príslušníci českej národnosti. ( 10% obyvateľov osady v roku 1921 boli Česi). Z nich prevažná časť v znamení Tyršovho hesla " Paže tuž, vlasti slúž", využila svoje organizačné schopnosti, politické postavenie a dokázala v pomerne krátkej dobe získať veľký aktívny záujem obyvateľov a zamestnancov železiarní o masovú telovýchovu.

Telocvičná jednota Sokol v Podbrezovej bola počtom svojich členov najväčším telovýchovným spolkom a najsilnejšou korporáciou. Slúžila občianskej výchove a národnému poslaniu.

Získanie bývalej kolkárne bolo pre ďalší život Jednoty významným krokom lebo činnosť Jednoty sa mohla ďalej rozvíjať, majúc zaistené svoje vlastné hniezdo. Hneď sa prikročilo k nákupu náradia od firmy Vyndiš v cene 4960 Kčs. Zakúpila sa hrázda, bradlá a kruhy s príslušenstvom.

Do roku 1920 vchádza Jednota dobre spravovaná a na jej podnet boli usporiadané oslavy 70. narodenín p. prezidenta, čo sa s pomocou aj iných korporácií uskutočnilo. TJ SOKOL darovala čistý zisk z divadelného predstavenia v decembri 1920 vo výške 792 Kčs na vianočnú nádielku chudobným školským dietkam.

Mimoriadne valné zhromaždenie konané 15. mája 1920 schválilo spolkové stanovy. Potom sa konalo riadne valné zhromaždenie za obdobie od 28. X. 1919 do 1. V. 1920. Tak, ako aj v iných sokolských jednotách, aj tu v Podbrezovej sa po počiatočnom nadšení a chuti k práci dostavuje útlm. Bol to vtedy všeobecný zjav nedostatočného pochopenia bratstva a kázne. Na jednej strane mala Jednota slúžiť na vybavovanie rôznych sporov so služobných príčin, na druhej strane sa vyskytovalo štvanie živlov pozostalých zo starého režimu. Cez tieto starosti sa výbor uznáša na konaní I. verejného cvičenia dňa 20 júna 1920 a v telocvični sa pripravuje toto prvé vystúpenie Jednoty ako účasť na VII. zlet.  Cvičenia sa zúčastnilo 39 žiakov, 35 žiačok, 52 dorastencov, 35 dorasteniek, 30 mužov a 25 žien. Cvičenia sa zúčastnili aj  jednoty z Banskej Bystrice a Brezna.

Predzletová doba a účasť na tomto prvom veľkom povojnovom podniku Sokolstva vyvolala v Jednote vzpruhu k práci. Do Prahy odchádza na tento najväčší sviatok sokolstva z našej jednoty 16 účastníkov. Cvičenia sa zúčastnilo 6 bratov a jedna sestra ako cvičenci Pohronskej župy.

Nálada k cvičeniu sa úspechom verejného cvičenia značne zlepšila. Náradie bolo doplnené o jedného koňa a  o dve kožené "žinenky".

Významné bolo prijatie návrhu sestry Váchovej na odhlasovanie založenia sokolskej knižnice a 1000 Kčs na zakúpenie kníh.

Jednota sa zúčastnila 9. okrskového cvičenia vo Zvolene a na prvých župných závodoch Pohronskej župy Detvan v Banskej Bystrici. Boli usporiadané dve dorastenecké besiedky a 1 telovýchovná akadémia na výročie založenia Jednoty. Jednou z najvýznamnejších udalostí tohoto roku bola schôdzka rodičov v škole, ktorú v dôsledku stupňovania útokov zvolal brat Vácha s bratom Kordom. Účelom schôdzky bolo vysvetliť rodičom smery novej výchovy mládeže v duchu republikánskom, ako aj odraziť útoky proti obom českým učiteľom.

Schôdzku ovládli inšpirátori všetkých protičeských a protisokolských útokov a po hrubých útokoch na učiteľov a Sokol odhlasovali učiteľom nedôveru žiadajúc ich  odvolanie. Schôdzka rozbúrila hladinu miestneho života a väčšina rodičov si vynútila novú schôdzku, ktorá sa uzniesla, že sa rodičia obrátia až k vláde na obranu a ponechanie učiteľov vo funkciách v Podbrezovej. Veľmi pekne sa učiteľov zastala najmä pani Holmanová z Piesku. Medzi účastníkmi schôdzky bola urobená zbierka, ktorej výťažok bol venovaných chudobným deťom. Začiatkom školského roka odchádza z Podbrezovej br. Korda, ktorý bol  preložený na iné pôsobisko.

Rok 1920 bol rokom rozmachu Jednoty najmä čo sa týka  počtu členstva, ktorý sa zvýšil na 88 členov. Na valnom zhromaždení konanom 2. februára 1921 nedochádza k žiadnym veľkým zmenám. Jednotu čakala práca, lebo obec Sokolská sa po konanom zlete v roku 1920 rozhodla konať zájazdy českých žúp na Slovensko. Malo to byť prvé veľké vystúpenie Sokola na Slovensku. Na toto podujatie sa pripravovali aj v Podbrezovej pod vedením bratov Váchu, Smrčka a Poláka 3 družstvá mužov. Aj ženy pod vedením sestry Balcarovej usilovne cvičili. Vedenie žiakov a žiačok bolo zverené vedúcim okrskového cvičiteľského kurzu. Dobrú kázeň a systematický nácvik v telocvični v zimných mesiacoch vidieť na prvej telovýchovnej akadémii konanej 10. apríla 1921. Zájazdových slávností sa vo Zvolene zúčastnila Jednota dňa 26. mája a zletu župy Detvan v Tisovci dňa 28. mája. Cvičenia sa zúčastnilo 12 mužov, 13 žien a 22 dorastencov.

Do Podbrezovej prišla dňa 27. mája  Jednota z Českých Budějovíc zo župy Husovej počtom 35 bratov a 32 sestier. Uvítanie bratov a sestier z Čiech na miestnej stanici bolo dojemné a priebeh večernej akadémie, na ktorej bol opakovaný program zo  dňa 19. apríla doplnený vystúpením bratov a sestier z Českých Budějovíc cvičením s puškou, ako aj cvičením žien s kuželami. Verejného cvičenia sa v Slovenskej Ľupči  12. júla 1921 zúčastnilo 14 bratov , 13 sestier, 22 dorastencov a 16 žiačok.

Zájazdom nadviazané styky s Jednotou českobudějovickou priniesli svoje ovocie. Jednota sa rozhodla zorganizovať výpravu do Čiech . Tak odchádza 12. augusta 7 bratov, 10 žien, 27 dorastencov, 25 žiakov a 21 žiačok do Českých Budějovíc. Mimo toho bola účastníkom hradená aj cesta do Netolíc a Prahy vo výške 11.000 ,-Kčs,  aby účastníci uvideli historické pamiatky.

V obrazovej časti možno nájsť aj fotografie zo zájazdu Sokola do Podbrezovej z pražskej župy.

Pri akadémii v Budějoviciach, na ktorej cvičili aj žiaci a dorast z Podbrezovej, bola na zástavu českobudějovickej Jednoty pripnutá stuha venovaná našou jednotou s originálnou detvianskou výšivkou.

Účastníkom tohoto zájazdu ostane prijatie slovenských detí na všetkých miestach pobytu v dlhej pamäti.

Mimo výborom povolených 1000 Kčs na zakúpenie kníh usporiadal vzdelávateľ brat Freund a sestra Váchová akciu medzi členstvom o darovanie kníh. Výsledok bol taký, že knižnica v tom čase vykazovala 274 kníh vybraných autorov pre dospelých a 70 kníh pre dorast.

Pomáhala si aj ziskom z divadelných predstavení, akadémií a tanečných zábav, takže do konca 1926 dosiahla u dospelých 805 výpožičiek a u mládeže 785. (Knižnica bola zrušená zastavením činnosti všetkých spolkov v roku 1940.)

Okrem tejto činnosti sa uskutočnil rad prednášok pre členstvo, oslava majstra J. Husa, slávnosť k výročiu 28. októbra, záhradná slávnosť a niekoľko vychádzok do okolia. Pre nových členov bola usporiadaná ideová škola. Zo zábavných podnikov hodno spomenúť prvý ples Jednoty dňa 29. januára, večierok na rozlúčku s bratom Kráľom a mikulášsku zábavu.

Správna činnosť bola tiež bohatá. Uskutočnilo sa 12 riadnych schôdzí, 2 mimoriadne valné zhromaždenia a 4 členské schôdzky. Pomer k iným korporáciám bol priateľský. Žiadne spory sa v tomto roku nevyskytli.

Snahe o vybudovanie letného ihriska nebolo zo strany Ministerstva verejných prác  ani Riaditeľstvom štátnych lesov a statkov vyhovené.

Valné zhromaždenie konané dňa 8. januára 1922 nesie stopy mimoriadneho valného zhromaždenia, ako aj odchodu brata Smrčka z Jednoty, ale zmysel pre povinnosť a prácu v prospech celku víťazí. Valné zhromaždenie donieslo aj zmenu vo výbore. Okolo starostu Pittnera sa sústredili dobrí pracovníci, ktorí dali Jednote ten správny smer k spoločnému cieľu. Náčelníkom zvolený brat Rehák, ktorý hoci vo vyššom veku, ujal sa tejto úlohy s obdivuhodnou vytrvalosťou a húževnatosťou. Pripravované okrskové cvičenie v Podbrezovej, ktoré sa konalo 28. mája, malo úspech. Ženy za velenia náčelníčky Balcárovej boli v tomto roku na najlepšej úrovni a pri župných závodoch na zlete v Lučenci získali prvú cenu. Jednota sa v tomto roku zúčastňuje okrskového cvičenia, verejného cvičenia v Tisovci a zájazdu do Moravskej Ostravy.

Zletu juhoslovanského sokolstva v Ľubľane sa zúčastnila 1 sestra a 3 bratia. Najdôležitejšou udalosťou v živote Jednoty bola návšteva jednoty z Českých Budějovíc, ktorá darovala našej Jednote krásnu zástavu. Budějovickí boli pozvaní na okrskové cvičenie. Na krásne vyzdobenej stanici čakala celá Jednota, aby uvítala bratov Danihelku, Forejta, Lukeša a Moravca z Českých Budějovíc, ktorí doniesli zástavu. Spevokol br. Jednoty z Tisovca vítal bratov Smetanovým "Venom". Tichý večer sa skláňal nad Podbrezovou, keď dozneli akordy hymien a hlboké dojmy zaliehali v  duši všetkých účastníkov. Večerná akadémia bola jedna z najkrajších, aká kedy v Podbrezovej bola. Zúčastnili sa jej všetky zložky Jednoty. Na náradí cvičilo župné družstvo pod vedením brata Kútneho zo Zvolena. V nedeľu 17. septembra bola v Štefánikových sadoch slávnosť spojená s odovzdávaním zástavy.

Akt odovzdávania zástavy opisuje kronikár F. Prošek takto:

„... Keď brat Vácha rozvinutú zástavu zdvihol nad hlavy a žiadal sľub žiactva a dorastu, aby až prevezmú túto, odovzdali ju svojim nástupcom nasledovnými slovami: "Nezabudnite nikdy tohoto okamžiku a sľúbte, že svoje zástavy nikdy neopustíte, že pôjdete s nimi ďalej k novým métam" - bol to okamžik, ktorých je v živote málo. Je na nás, aby aj naďalej viala nad zborom v búrlivých dobách časov hrdým vzdorom...“

Slávnosť bola ukončená koncertom a večer divadelným predstavením. Oba dni podali dôkaz, čo zmôže láska a bratstvo, ako aj viera v ideál, ktorému slúžime.

Spolkový život v roku 1922 bol čulý. Uskutočnilo sa 11 výborových schôdziek, 1 mimoriadne valné zhromaždenie a 2 členské schôdzky.

Vzdelávacia činnosť bola na druhom mieste v župe. Počet členov v jednote klesol z pôvodných 102 v roku 1921 na 92 členov.

Kronikár Prošek zaznamenal v tej dobe tieto športové podujatia:

3. júna 1922 bol župný deň v Slovenskej Ľupči, zúčastnilo sa ho 32 žiakov, 23 žiačok, 3 dorastenci, 11 dorasteniek, 34 bratova a 14 sestier.

5. júna usporiadala Jednota za účasti kultúrnych korporácií oslavu pamiatky M. J. Husa. Na vrchu Brezová. bola zapálená vatra, usporiadaný bol sprievod od meštianskej školy na pozemok pre letné ihrisko, kde k zhromaždeným prehovoril br. Vydra.

10. júna bola telovýchovná akadémia, na ktorej cvičilo 32 žiakov, 23 žiačok, 3 dorastenci, 16 dorasteniek, 10 mužov a 4 sestry. Akadémia bola rozlúčkou br. Váchu so sokolskou Jednotou a mala pekný priebeh.

28. júna sa konal priateľský večierok na rozlúčku s bratom a sestrou Vachovými. Tento ostal iste svojim priebehom a srdečnosťou všetkým dlho v pamäti.

25. augusta sa Jednota zúčastnila uvítania p. prezidenta v Banskej Bystrici v počte 4 mužov v kroji, 48 v občianskom obleku, 20 žiakov, 11 dorastencov, 14 sestier, 23 žiačok a 11 dorasteniek.

Župného cvičiteľského kurzu sa zúčastnili br. August Longauer a sestra Hedviga Bauerová.

28. októbra darovala Telovýchovná jednota SOKOL miestnej škole čistý zisk z oslavy oslobodenia vlasti a z divadelného predstavenia vo výške 1269,60 Kčs.

Pri mikulášskej zábave konanej 8. decembra bola odohraná komická opera "Don Caesar a spanilá Majolena".

Behom roku 1922 sa vo funkcii vzdelávania vystriedali 3 bratia a to: br. Freund, Cejnar a mimoriadnym zhromaždením zvolený br. Vydra.

O obetavosti členstva svedčia aj odpracované hodiny na stavbe letného ihriska. Odpracovaných bolo 1040 hodín v hodnote 5.200 Kčs.

Na vianočnú nádielku, ktorú vystrojila jednota žiactvu bol venovaný obnos 1467,40 Kčs okrem cenných vecných darov. Na stavbu Tyršovho domu bolo darované 300,- Kčs a miestnym chudobným v Lopeji 100,- Kčs.

Valné zhromaždenie konané 4. januára 1923 mení značne výbor Jednoty. Okrem starostu a jeho námestníka sú funkcie v rukách iných bratov ako minule. Náčelníkom bol znovu zvolený br. Vácha aj napriek tomu, že bol rozhodnutý opustiť Podbrezovú. Po br. Váchovi bol za náčelníka zvolený mimoriadnym valným zhromaždením br. Polák.

V tomto roku sa započalo s výstavbou letného ihriska na pozemku, ktorý Jednote prenajalo Ministerstvo verejných prác. Mimoriadnym valným zhromaždením bola odhlasovaná pracovná povinnosť členov Jednoty.

Ihrisko sa nachádzalo blízko telocvične v Štefánikových sadoch. Celkový obnos venovaný na tento účel  bol 10.786,26 Kčs. Bol použitý na materiál a jeho odvoz, ako aj mzdu najatým silám. Najväčšia čiastka hrubých prác bola vykonaná členstvom Jednoty, v uloženej pracovnej povinnosti.

Technický dozor mal Ing. Husník a Ing. Motlík.

Vykopané bolo cca 300 m3 a bola urobená hradba v dĺžke 125 m. Ihrisko bolo dokončené v auguste 1925 a už 6. septembra bolo slávnostne otvorené verejným cvičením.

Do kultúrnej činnosti Jednoty Sokol patrí aj bábkové divadlo. Myšlienka zriadiť bábkové divadlo vznikla hneď po založení Jednoty, no prakticky bola vyriešená bratom Pittnerom až v roku 1923, keď vypracoval návrhy  a vyhotovil dekorácie. Drevená konštrukcia bola objednaná. Bábky boli 25 cm vysoké. Prvé predstavenie bolo 16. marca 1924 vo veľkej dvorane závodného hotela a hrala sa "Marcipánová chalúpka". Toto prvé predstavenie ukázalo, že ďalšie hry v takej veľkej miestnosti nie sú možné, a preto bolo divadielko prenesené do telocvične. Ochotníkov bolo nadostač a tak Gašparko bol ctiteľom malých Podbrezovčanov, ba aj mnohých dospelých.

V roku  1924 bolo odohraných 10 predstavení. V rokoch 1925 a 1926 ochabla jeho činnosť, lebo všetky sily boli sústredené na dokončenie letného ihriska. Na valnom zhromaždení v roku 1926 prešlo toto divadielko do inventára Jednoty v cene 2.000,- Kčs.

V ďalšom období boli obstarané 50 cm bábky a s týmito bábkami sa odohralo za zimnú sezónu 16 predstavení za veľmi dobrej účasti divákov. Divadlo bolo opatrené technicky dokonalejším osvetlením.

Prvé divadielko s 25 cm bábkami bolo požičané  ku hrám miestnej ľudovej a meštianskej škole v Podbrezovej. Táto škola odohrala s ním asi 56 predstavení.

Z pamätného listu "Sokola" v Podbrezovej k X. výročiu trvania Sokola v Podbrezovej sa od kronikára F. Prošeka  dozvedáme, že:

8. marca 1924 sa konala župná akadémia v prospech zájazdu dorastu do Čiech a na Moravu, kde cvičilo 8 žiakov, 12 žiačok, 8 dorasteniek. ďalšie čísla programu vyplnila župa.

1. júna bolo okrskové cvičenie v Brezne, na ktorom sa zúčastnila Jednota svojimi cvičencami.

8. júna bol župný zlet v Banskej Bystrici. Zúčastnilo sa ho 21 bratov, 7

dorastencov, 15 dorasteniek a 1 sestra.

29. júna až 1. júla  bol Krajský zlet v Českých Budějoviciach za účasti našich 4 bratov a 2 sestier.

27. júna až 9. júla sa uskutočnil zájazd dorastu do Čiech. Jednota vypravila na tento zájazd 3 dorastencov, 3 dorastenky, 4 bratov a 2 sestry. Výprava sa zúčastnila zletu v Českých Budějoviciach.

12. júla sa konala telovýchovná akadémia v rámci slávnosti zájazdu z Čiech do Podbrezovej. Na akadémii cvičilo 14 žiakov, 6 dorastencov, 14 bratov a 7 bratov z Banskej Bystrice, 13 žiačok, 17 dorasteniek.

27. júla sa konal výlet Jednoty na Čierny Balog, ktorého sa zúčastnili všetky zložky.

17. augusta sa konal výlet do Smrekovej len pre členov Jednoty.

V roku 1924 boli v Jednote  4 divadelné predstavenia, 1 husľový

koncert, 2 programové večierky a 2 tanečné zábavy.

7. marca 1925 bola slávnostná akadémia na počesť 75 narodenia p. prezidenta, ktorej protektorom bol br. Juraj Slávik, zvolenský župan a p. inž. K. Löwl, riaditeľ závodu. Priebeh akadémie a program bol na vysokej úrovni.

14. marca  sa konala besiedka dorastu a žiactva. Cvičilo 10 žiakov, 16 žiačok, 20 dorastencov a 18 dorasteniek.

9. mája  sa uskutočnila telocvičná akadémia na uctenie pamiatky tragickej smrti M. R. Štefánika. Cvičilo 12 žiačok, 6 dorastencov, 14 dorasteniek, 9 bratov a 9 sestier.

24. mája  boli okrskové závody v Banskej Bystrici.

31. mája bolo verejné cvičenie v Revúcej. Zúčastnilo sa ho 16 bratov, 1 sestra, 10 dorastencov a 8 dorasteniek. Dorast sa zúčastnil na závodoch a umiestnil sa u  dorastencov na II. mieste, dorastenky sa umiestnili na VI. mieste.

14. júna sa konala v Polomke slávnosť založenia Sokola v Polomke. Cvičilo tu 10 bratov a 5 sestier.

4. - 7. júla sa uskutočnil zájazd do Humpolca.

6. septembra bolo verejné cvičenie spojené s otvorením nového letného ihriska. Cvičili všetky zložky Jednoty a síce: 9 žiačok, 12 žiakov, 9 dorastencov, 12 dorasteniek, 8 žien a 16 mužov.

28. októbra cvičilo na slávnosti usporiadanej št. meštianskou školou 5 žiačok (hajduchy), 7 dorasteniek - bradlá, 7 bratov - bradlá, 12 bratov - skupiny. V tento deň sa konalo slávnostné valné zhromaždenie na počesť založenia Jednoty.

V roku 1925 bolo v Jednote 1 divadelné predstavenie a 1 hudobný koncert.

6. júna 1926 bolo v Podbrezovej okrskové cvičenie, na ktorom cvičili všetky zložky Jednoty. Pri tomto cvičení bola dorastu odovzdaná pekná zástava - dar brata Pittnera.

13. júna sa konal župný zlet v Banskej Bystrici za účasti našich členov Jednoty.

VIII. sletu všesokolského v Prahe sa zúčastnila Jednota  8 dorastencami, 11 dorastenkami, 22 bratmi, 14 sestrami. Z dorastu cvičili všetci zúčastnení.

21. augusta sa uskutočnil pochodový výlet na Ďumbier za účasti 10 bratov.

6.marca 1927 bola akadémia na počesť narodenín p. prezidenta. Cvičili všetky zložky Jednoty.

4. mája sa konalo slávnostné odhalenie pamätnej dosky Sama  Chalupku v Hornej Lehote. Zúčastnila sa ho Jednota so všetkými zložkami: 15 bratov, 2 sestry, 29 dorastencov a 13 dorasteniek.

7. mája bola slávnostná akadémia na počesť generála M.R. Štefánika. Cvičilo 6 bratov, 3 sestry, 15 dorastencov, 7 dorasteniek, 17 žiakov a 10 žiačok.

15. mája sa uskutočnil výlet na "Babiu Hoľu" spojený s nocovaním v prírode. Zúčastnili sa ho dorastenci a muži.

5. júna sa župného zletu konaného v rámci zájazdov žúp českých na Slovensko v Banskej Bystrici zúčastňuje Jednota s 10 bratmi, 12 sestrami, 11 dorastencami, 7 dorastenkami, 11 žiakmi a 7 žiačkami.

26. júna bolo v Slovenskej Ľupči okrskové cvičenie za účasti našich cvičencov.

28. októbra sa konala akadémia na deň slobody poriadaná M.O.K, ktorej sa Jednota plne zúčastnila.

V roku 1927 sa uskutočnili v Jednote druhé "šibrinky", 2 divadelné predstavenia a 1 koncert.

28. mája 1928 bolo verejné cvičenie za účasti českých žúp Tyršovej a Ještedskej. Po cvičení, na ktorom cvičilo 7 bratov, 12 žien, 12 dorastencov, 9 dorasteniek, 12 žiakov a 8 žiačok bol priateľský večierok s hosťami.

V tento deň sa konal aj Župný štafetový beh, na ktorý Jednota postavila 25 bežcov z členstva a dorastu.

29. mája sa uskutočnil výlet do Dobšinskej ľadovej jaskyne a na Hrončok. Oboch výletov sa zúčastnila Jednota s 56 účastníkmi.

17. júna bolo verejné cvičenie Jednoty v Hronci. Cvičilo 7 bratov, 10 žien, 11 dorastencov, 7 dorasteniek, 12 žiakov a 9 žiačok.

27. júna sa konala dorastenecká besiedka za účasti 2 žup. družstiev dorastu župy Tyršovej, za veľkej účasti všetkých zložiek Jednoty.

9. júla sa konal výlet do Dolinky za mlynom, ktorého sa zúčastnilo 40 účastníkov.

27. októbra bola slávnostná akadémia na počesť 10. výročia  trvania ČSR, poriadaná miestnou osvetovou komisiou. Na akadémii cvičilo členstvo a dorast.

V roku 1928 bolo v Jednote 1 divadelné predstavenie a 1 husľový koncert. Husľový koncert virtuóza Bartoňa usporiadala Jednota aj za cenu , že si to vyžiadalo finančnú obeť, považujúc za povinnosť poskytnúť svojim členom hudobný pôžitok. Za zdar a obľubu divadiel mal zásluhu brat Balcár a po jeho odchode brat Šmíd. Obetavosť prejavili aj bratia hudobníci p. Hýbner a p. Prokop.

Jednota mala na zreteli aj umiestnenie dorastu na výuke v Čechách. Žiadostiam uchádzačov vyšla v ústrety s veľkou ochotou firma Inž. O. Podhajskáho v Hostivaři ,kde boli umiestnení dorastenci Strmeň, Timo, Kútik A. Strmeň a B. Votruba. Firma ich podporovala mimoriadnymi príspevkami, poskytujúc dorastencom z Jednoty možnosť vyučenia sa v remesle ako aj získania odborného vzdelania. O dobrom chovaní našich dorastencov svedčí prípis menovanej firmy, ktorá oznámila, že môžeme byť hrdí, lebo dorastenci sa chovajú v každom smere bezchybne.

Kronikár Sokola F. Prošek pri príležitosti 10 výročia práce Sokolstva na Slovensku napísal :

„...Keď sa po odstupe rokov historik zoznámi s pomermi na Slovensku a začne hodnotiť všetky sily, ktoré pôsobili k zdravej národnej orientácii, bude v týchto kladných silách zaujímať Sokolstvo miesto veľmi čestné. Prišlo do tejto krásnej zeme na púhy zúfalý prípis br. ev. biskupa a prvého župana veľžupy bratislavskej Zocha - aby v dňoch príchodu prvej vlády do slobodnej Bratislavy bolo zárukou kľudu a poriadku a prišlo ihneď aj vtedy, keď na rovinách Lučenca, Nových Zámkov a Kürtu bolo treba krvou spečatiť lásku a bratstvo.

Bola to práca ťažká, konaná ale s tým duchom, ktorý viedol Sokolstvo od dát jeho založenia a doniesla aj svoje ovocie. Cez nepochopenie a úklady si ona razila cestu k ďalším etapám...“

20. mája 1937 požiadala Telovýchovná jednota Sokol Ministerstvo verejných prác v Prahe o odkúpenie štátneho pozemku s otvorenou verandou, ktorá slúžila ako letná tanečná sieň. Do verandy bol vstavaný malý byt.

5. júna 1937 Telocvičná jednota Sokol V Podbrezovej píše na ministerstvo verejných prác odbor VII v Prahe medzi iným aj  toto:

„1. Účel scudzenia: Telocvičná jednota Sokol V Podbrezovej potrebuje vlastné prístrešie, kde by  mohlo členstvo i v zime cvičiť. Tomuto účelu v Podbrezovej vhodnejšie miesto nie je ako budova bývalej kolkárne. Táto kolkáreň by slúžila ako sokolovňa pre tunajšiu jednotu Sokola.

Táto kolkáreň bola pred prevratom zriadená kolkáreň na inom mieste. Keďže  toto miesto bolo v roku 1912 prepustené štátnym železniciam na rozšírenie železničnej stanice, bola kolkáreň zrušená. Štátne dráhy  vtedy dali železiarňam 5000,- korún. Tak bola postavená kolkáreň iná, ktorá po prevrate bola vyrabovaná a značne poškodená. ďalej bola kolkáreň nepoužívaná až do doby kedy bola prepožičaná telocvičnej jednote SOKOL. Budova slúžila bývalej maďarskej správe železiarní a závodného kasína ako kúželňa a herňa.

Táto budova leží na okraji Štefánikových sadov nad telesom železnice na kraji kopca.

Táto budova nemá dnes väčšiu cenu ako 10000,- korún.

...V priloženom pláne I,II,III chceme rozšíriť cvičištia jednoty SOKOL, vybudovať kúpalisko, kolkáreň. šatne a byt dozorcu...

Ďalej sa v žiadosti píše:

...Zriadením kúpaliska by sa veľmi pomohlo osadenstvu Podbrezovej a jeho okoliu, lebo  takého zariadenia na okolí  niet a niet ani  takej inštitúcie, ktorá by takéto zariadenie postavila...“

Ministerstvo verejných prác odsunulo predaj kolkárne a priľahlých pozemkov do tej doby ,kým nebude známy výsledok jednania so Štátnymi lesmi s odôvodnením, že v Podbrezovej nie je dostatok miesta na výstavbu bytov.

Jednota Sokol vo svojej žiadosti  na Ministerstvo verejných prác ďalej píše:

„...Po odkúpení pozemku, Telovýchovná jednota Sokol tento pozemok odvodnila, zrovnala veľkým odkopom a upravila ho na rozšírenie svojho ihriska a cvičištia...“

V areáli ihriska, ktoré bolo oplotené, boli teda k dispozícii okrem náradia (hrazdy, bradlá, kruhy atď.), jeden tenisový dvorec a jedno volejbalové ihrisko. Na tomto pozemku postavili krytú kolkáreň, ktorá sa dala používať aj v zime. Zároveň postavili tam aj letnú drevenú šatňu.

Tu sa uskutočňovali verejné cvičenia, "zlety" a stretnutia vo volejbale medzi Jednotami Sokola. Činnosť TJ Sokol bola pomerne bohatá až do roku 1938.

Telovýchovná jednota Sokol usporiadala 29. mája 1938 "Verejné telocvičné vystúpenie" všetkých svojich zložiek pri príležitosti osláv narodenín prezidenta Dr. E. Beneša a v rámci 20. výročia vzniku ČSR.

 Aktivita členov mala stúpajúcu tendenciu hlavne v obdobiach sokolských "zletov", ktoré sa pravidelne opakovali, ďalej pri uskutočňovaných zájazdoch do Prahy a iných väčších miest republiky. Tieto podujatia lákali najmä mládež., pre ktorú to boli jediné príležitosti pre návštevu týchto miest.

V Jednote sa vystriedali mnohí, ktorí vedeli aj cez zlobu dňa dať všetko do služieb ideálu, služieb národu, navzdor tomu, že im táto práca prinášala aj trpkosti.

Telovýchovná organizácia Sokol sa stala v tridsiatich rokoch aj na Slovensku najväčšou,. k 31. decembru 1937 mal Sokol na Slovensku 49 378 príslušníkov.

Po mníchovských udalostiach, po ktorých nasledovalo vyhlásenie autonómie Slovenska (6. októbra 1938) a uchopenie politickej moci, si sokoli uvedomili svoje postavenie.To protičeské a protičeskoslovenské sa prejavilo i demolovaním sokolovní.

Dňa 5. decembra 1938 vydala slovenská vláda nariadenie č. 70, ktorým zrušila telovýchovné spolky. Rozpustené boli nielen spolky sokolské, ale aj iné telovýchovné spolky na Slovensku, ako napr. Orol, RTJ, skautské spolky a združenia a pod.

Založenie športovej organizácie - Podbrezovský atletický klub PAC

Podľa zachovaných písomných prameňov sa založenie prvej športovej organizácie PAC (Podbrezovský atletický klub) v Podbrezovej po prevrate datuje do roku 1921: Iniciátormi tohto významného kroku boli agilní prívrženci futbalu a niekoľkí ďalší záujemcovia o tenis a ľahkú atletiku. Vznik podbrezovského atletického klubu PAC síce načas podnietil záujem o športové dianie v obci, ale keďže organizácia bola vlastne založená na iniciatíve niekoľkých jednotlivcov a v roku 1923 muselo aj futbalové ihrisko ustúpiť ďalšej výstavbe závodu, po krátkom čase opäť prišla stagnácia. Športovať sa úplne neprestalo. Časť ľudí združovali organizácie SOKOL a RTJ, futbalisti hrali za športový klub Brezno. Tenisti pôsobili v Podbrezovej aj v tomto období v rámci tzv. Spoločenského klubu zamestnancov štátnych železiarní. K obnoveniu športovej organizácie a obnoveniu jej  činnosti došlo až v roku 1932.

Športový klub sa v tom čase spojil s rovnakou organizáciou v neďalekej Hornej Lehote pod názvom Športový klub ŠK Podbrezová - Horná Lehota a rok neskôr aj v Lopeji pod názvom Športový klub ŠK Podbrezová - Lopej.

Ustanovujúca schôdza Športového klubu Podbrezová sa konala 22.júla 1933 v závodnom hostinci. Schôdzu otvoril Ing. Laitner v mene tenisového odboru Spoločenského kruhu, privítal prítomných a požiadal o hlasovanie za predsedu zhromaždenia. Jednohlasne zvolili jeho. Prítomní sa rozhodli :

1. Založiť športový klub v Podbrezovej

2. Ustáliť meno klubu na : "Športový klub Podbrezová"

3. Zvoliť prípravný výbor

Za predsedu prípravného výboru zvolili Ing. V. Laitnera,za podpredsedu Ing. Lámera, za jednateľa K. Plašila, za pokladníka K. Chudíka, za člena Ing. V. Pittnera, J. Bušniaka, Ing. Janouška, J. Šramku, za revízorov V. Musila, Ing. B. Pičmanna

Valné zhromaždenie uložilo prípravnému výboru:

-        jednať menom klubu,

-        vypracovať do 5 týždňov stanovy klubu a zvolať riadne valné zhromaždenie na zvolenie výboru a schválenie stanov,

-        zrealizovať prevod majetku (tenis. dvorcov) na Športový klub od likvidujúceho ten. odboru,

-        ustáliť členské príspevky a zápisné na 10.- Kčs jednorázové zápisné a 3.- Kčs členské mesačne.

V evidencii sa našiel z tej doby tento zoznam členov športového klubu Podbrezová:

1. Ing. Ladislav Bezpalec            26. Júlia Magvašová

2. Jozef Bušniak                          27. Miroslav Malíšek

3. Konštantín Chudík                   28. ľudmila Mistríková

4. Mária Čunderlíková                29. Václav Musil

5. Dionýz Dieška                         30. Jozef Pelikán

6. Eduard Frimm                          31. Mária Pelikánová

7. Eduard Ihring                           32. Ing. Břetislav Pičman

8. Eduard Janšek                          33. Mária Pičmanová

9. Ing. Ján Janoušek                      34. Ing. Vilém Pittner

10. Tadeus Jirka                             35. Božena Pittnerová

11. Imrich Kaliský                          36. Karol Plašil

12. Kornélia Kaliská                       37.Eleta Plašilová

13. Ing. karel Vladimír                     38. Ján Rosiar

14. Vendelín Kováčik                       39. Július Saitz

15. Anna Kilvadyová                        40. Ing Milan Šefranka

16. Gizella Kilvadyová                      41. Mária Šefranková

17. Irena Lacová                         42. Ján Šramko

18. Vlastimil Laitner                         43. Augustín Schmidt Fajlík

19. Ing. Ján Lámer                          44. Alfonz Schmidt Fajlík

20. Adela Lámerová                                  45. Ľudovít Schmidt Fajlík

21. Ing. Jozef Lang                            46. Jozef Schmidt Fajlík

22. Dr. Tibor László                          47. Mária Trávničková

23. Mária Lászlová                                    48. Vojtech Vestenický

24. Štefan Lollok                          49. Robert Weber

25. Jolana Longauerová

 

12. apríla 1934 píše športový klub Podbrezová riaditeľstvu št. železiarní a oceliarní v Podbrezovej toto:

„...Športový klub Podbrezová dovoľuje si P.T. Štátne železiarne poprosiť láskave, aby priaznivo vybavilo žiadosť Imricha Kaliského o povolenie ohradiť pozemok a skopanie 2m násypu.

S rastom záujmu o futbal v celom našom okolí, kde už každá sebemenšia dedinka má svoje futbalové mužstvo a hrište, boli sme aj my prinútení založiť pri našom športovom klube futbalový odbor. Jediné miesto na blízkom okolí, ktoré je schopné a dostupné pre vybudovanie futbalového ihriska je pozemok Imricha Kaliského na Skalici. On sám z nevšedného záujmu o futbalový šport ponúkol, že pozemok tento prepožičia futbalovému odboru za malý poplatok, o čo viac že prevedie sám zo svojich  prostriedkov celú úpravu ihriska. Bohužiaľ šírka tohoto pozemku je malá a preto 2 m pás pozemku, ktorý patrí železiarňam je pre zriadenie ihriska veľmi žiadúci. Imrich Kaliský má tento pás už niekoľko rokov v prenajme a pás sám je pre továrňu podľa nášho náhľadu bezvýznamný.

Dúfame že P.T. riaditeľstvo dovolí skopať svah a oplotiť celý pozemok...“

Šport v Lopeji

Rok po skončení prvej svetovej vojny vznikla v Lopeji pobočka Matice slovenskej a v roku 1922 založili miestni športovci FRTJ. Túto oficiálne schválili 14. januára 1923. O pár rokov neskôr prenikol do obce aj futbal. Právom môžeme byť hrdí, ale zároveň aj zvedaví na mená prvých priekopníkov tejto zaujímavej hry, ktorí už v roku 1925 položili základ krátkej, ale bohatej histórie futbalu v Lopeji. Sú to Vojtech Rusnák, Rudolf Paučík, Ján Flaška, Ján Slezák a Štefan Jasík.

Chlapci hrávali na provizórnom ihrisku pri sklade dreva. Ak na ihrisku bolo zložené drevo, alebo ho zaplavila voda, chodievali hrávať na blízke lúky pri bitúnku, alebo na "Búrovie". Pridávali sa k nim aj mladší 15 - 17 roční chlapci, študenti aj učni. Štefan Hyroš, Ludvik Jašík, Jozef Veselovský, Jozef Mráz, Ondrej "Bandy" Mudrák, Jozef Mistrík, Ján Hraško, Jozef Longauer. Súperili medzi sebou, alebo s najbližšími dedinami. - Jasením, Dolnou a Hornou Lehotou či Podbrezovou. Podporoval a viedol ich " Pubo" Longauer - výborný technik a strelec. Po príchode Ludvika Čeleya dostali futbalisti ďalšieho, ešte lepšieho organizátora a vedúceho, ktorý navrhol a zrealizoval zbierku na zakúpenie prvých dresov : bielo - zelených. Chlapci si ich sami prali i nosili na zápasy. Ba často sa stávalo, že už z domu prišli oblečení v dresoch. Upravili ihrisko na "gelbách" a odvažovali sa hrávať aj so silnejšími mužstvami - s Hroncom  a Breznom. Na zápasy chodievalo okolo 50 až 100 ľudí. Za ihrisko museli po každom zápase platiť poplatok za používanie. Nutne potrebovali finančnú pomoc, tú však nemali, pretože klub neexistoval. Robili dobrovoľné zbierky medzi fanúšikmi a staršími mládencami. Až neskôr dostali ihrisko do prenájmu za symbolickú cenu - päť korún - od Lesného závodu. Pričinil sa o to inžinier Velič, verný obdivovateľ športu, najmä futbalu.

Pri zakladaní futbalového klubu pomáhali: Ludvik Čeley, miestny notár Kiss, Gusto Mravec a verní " fandovia" Emil Pavčík a Juraj Gál. Pri slávnostnom založení klubu zohrali zápas s bystrickou rezervou ŠK Slávia, s ktorou tesne prehrali. Bolo to v lete 1932, za veľkej účasti divákov a rozhodovania pána Chudíka z B. Bystrice. V tento deň prebiehali v Lopeji aj cyklistické preteky, ktoré vyhral Rafajlis. Čestným predsedom klubu sa stal pán Longauer, jednateľom a tajomníkom Čeley, pokladníkom a hospodárom Július Klajban. Káder mužstva tvorili okrem už spomínaných hráčov ešte Emil Mráz, Štefan Gál, Ján Budaj, Jozef Labaj a hrával aj Štulajter, Cibuľa, Štefko, Vajcík, Wünsch, Ležek, Farago, Bretschneider, Vestenický.

Lopejčania sa nakoniec zlúčili s ŠK Podbrezová, ktorý v tom čase stagnoval. Nové mužstvo zaradili priamo do II. triedy Pohronského okrsku spolu s mužstvom Radvane, Jakuba, Majera, Hronca, Poltáru, Tisovca a Krupiny. Po polroku sa názov klubu zmenil na ŠK Podbrezová - Lopej a neskôr už figuroval len pod názvom ŠK Podbrezová.

Futbal, ktorý sa začal v Lopeji úspešne rozvíjať, vlastne na úkor vzostupu Podbrezovej, pomaly zanikal. V Lopeji ostal len Klub slovenských lyžiarov a  turistov KSLT Podbrezová - pobočka Lopej.

Pod názvom Športový klub Podbrezová pôsobila telovýchovná organizácia až do roku 1938, kedy zmenila názov na Športový klub Železiareň Podbrezová. Po zmene názvu podniku na Švermove železiarne, n.p. bola telovýchovná organizácia v roku 1951 premenovaná na TJ Sokol Švermove Železiarne Podbrezová. Ďalšia reorganizačná vlna zmeny rezortov priniesla zmenu názvu telovýchovnej jednoty na Dobrovoľnú športovú organizáciu Baník (DŠO Baník Švermove železiarne Podbrezová) od roku 1954 Telovýchovná jednota Baník Podbrezová.

Vznik podbrezovského atletického klubu PAC síce načas podnietil záujem o športové dianie v obci, ale keďže organizácia bola vlastne založená na iniciatíve niekoľkých jednotlivcov a v roku 1923 muselo aj futbalové ihrisko ustúpiť ďalšej výstavbe závodu, po krátkom čase opäť prišla stagnácia. Športovať sa úplne neprestalo. Časť ľudí združovali organizácie SOKOL a RTJ, futbalisti hrali za športový klub Brezno. Tenisti pôsobili v Podbrezovej aj v tomto období v rámci tzv. Spoločenského klubu zamestnancov štátnych železiarní. K obnoveniu športovej organizácie a obnoveniu jej  činnosti došlo až v roku 1932.

Založenie RTJ v Podbrezovej

1. decembra 1919 vznikla aj v Podbrezovej RTJ. Za starostu bol zvolený Rudolf Heinrich, za podstarostu Ernesr Lehotský, náčelníkom bol Viktor Helm, zapisovateľkou bola Eva Štróblová, pokladníka robil František Trávniček, za členov výboru zvolili Františka Lacku, Alberta Črepa,, Jána Bečku, Jána Môcika, Leopolda Rosiara, Viliama Kilvádyho a Júliusa Bajčiho.

V radoch členov RTJ neboli tak mocensky silný funkcionári ako v Sokole, preto aj aktivita bola pomerne slabšia. Na zakúpenie telocvičného náradia poskytlo Pohronské družstvo 5000,- Kčs a Zväz kovorobotníkov 4000,- Kčs. Cvičiteľom bol Jindra Singer a prvé cvičenia sa robili v priestoroch závodného hostinca v kinodivadelnej sále. Zo začiatku cvičilo 60 členov s takým nadšením, že už 1. mája 1921 mohli usporiadať telovýchovnú akadémiu a 8. mája verejné cvičenie.

Robotnícka telocvičná jednota sa od svojho začiatku venovala aj nácviku divadelných predstavení a poriadaniu prednášok. Robotnícka telocvičná jednota k pôvodnej knižnici, ktorá vznikla ešte v roku 1917 utvorila v roku 1921 svoju vlastnú knižnicu.

8. mája 1921 vznikla v Prahe na konferencii Federácia robotníckych telocvičných jednôt (FRTJ). V priebehu roku 1922 -23 sa pretvárali RTJ na FRTJ.

 4. júna 1922 vzniká FRTJ v Hornej Lehote, v januári 1922 v Hronci, 2. júla 1922 vo Valaskej, 3. júla 1922 v Lopeji, 9. júla 1922 v Dolnej Lehote a Nemeckej, 23. februára 1923 aj v Podbrezovej.

Činnosť RTJ sa v roku 1922 sústredila na usporiadanie propagačných zájazdov českých RTJ na Slovensko podľa príkladu Sokolov. V rámci tejto činnosti uskutočnili sa zájazdy do Bratislavy, Zvolena a Košíc. Medzi 10.000 cvičencami pochodovali v Bratislave 25. júna 1922 aj sociálni demokrati z RTJ Podbrezová, ktorí sa zúčastnili aj verejného cvičenia medzi 570 cvičencami z celého Slovenska. V každom zájazde bolo 20 členov RTJ z Podbrezovej. Podbrezovská RTJ pomáhala s prednáškami aj okolitým Jednotám v Hornej Lehote, Hronci, Ľubietovej, Michalovej, Valaskej, Pohorelskej Maši a ďalším.

Okrem už spomínaných zájazdov sa členovia RTJ z Podbrezovej zúčastnili 1923 verejného vystúpenia v Ostrave, v roku 1924 v Brne a v roku 1925 vo Frankfurte nad Mohanom. Cez všetku snahu o získanie väčšieho počtu členstva sa na Slovensku nepodarilo do RTJ získať viac ako 4,1%, teda menej ako v Sokole.

Roky 1925 - 1926 boli prípravou a nácvikom na II. robotnícku olympiádu, ktorá bola v roku 1927. Z Podbrezovej sa jej zúčastnilo 26 cvičencov.

Podbrezová v priebehu týchto príprav získala významné postavenie 47. okresu v rámci RTJ. Stala sa jeho sídlom a patrili sem jednoty RTJ v Banskej Bystrici, Brezne, Dolných Hámroch, Hornej  Lehoty, Hronca, Katarínskej Huty, Kremnici, Ľubietovej, Málinca, Podbrezovej s odbočkou Piesku, Pohorelskej Maši, Predajnej, Tisovca Utekáča, Valaskej, Zlatna, Zvolena a Žarnovice.

V roku 1927, teda v roku II. robotníckej olympiády bol v Podbrezovej tento výbor RTJ:

Starosta  Rudolf Heinrich, nám. starostu Koloman Schlosser, jednateľ Emil Longauer, pokladník Ján Kranc, náčelník Jozef Stacho, členovia výboru Ing. F. Kopeliovič, Anton Peťko, Klement Formánek, Mikuláš Strmeň, Jozef Blažek, Anna Kopriovová, Mária Strmeňová, Júlia Babicová, Samuel Munka, Ondrej Fľaška, Arpád Weinburm a František Kapiány.

Za krátky čas boli v RTJ organizovaní aj futbalisti, ale po vylúčení založili vlastnú športovú organizáciu PAC. Pravidelnosť cvičenia a úspešnejšia práca RTJ trpela stagnáciami pre kvas triedneho a politického uvedomenia robotníctva, lebo športové organizácie boli zamerané aj na stranícke a politické ciele. V rokoch 1926 - 1929 bol postavený Dom pracujúcich, v ktorom Jednota získala priestory pre telovýchovu a inú činnosť. Pravidelnosť cvičenia a úspešnejšia práca v RTJ sa narušili vyostrením triedneho a politického uvedomenia robotníctva. Telovýchovné jednoty Sokol a RTJ boli vo svojej činnosti zamerané aj na stranícke a politické ciele, hlavne v posledných rokoch I. ČSR.

Postupným vyostrovaním spoločenských, triednych a politických rozporov v osade, záujem o telovýchovu (cvičenie prostných a na náradí) poklesol a ku koncu cvičilo len pár jedincov v týchto Jednotách.

Záujem verejnosti sa sústredil na futbal najmä po získaní futbalového ihriska na Skalici (v r. 1943).

 

Futbal - najstaršia športová hra v Podbrezovej

Futbal patrí k najstarším športovým  hrám v Podbrezovej. Prvé písomné zmienky o tejto hre, pravda nie v dnešnom ponímaní, sú z r. 1911 - 1913, kedy niekoľkí záujemci písomne žiadali vedenie železiarní o uvoľnenie vhodného priestoru, na ktorom by sa mohol tento šport pestovať.

 Na voľnom priestranstve za starou zinkovňou, zo všetkých strán obklopené kanálmi a Hronom, na bývalom sklade dreva  vyrástlo prvé futbalové ihrisko. Ako ihrisko sa používalo len vtedy, keď tam píla  Štiavnička nemala drevo. Futbal sa tam hrával aj v posledných rokoch prvej svetovej vojny. Po vzniku ČSR a rozpadnutí monarchie niektorí futbalisti - zamestnanci železiarní maďarskej národnosti, odišli. Mladí však zostali, napr- Viktor Helm, bratia Chudíkovci, Arpád Almássy, Ernest Lehotský, Róbert Weber. Boli to práve títo mladíci, ktorí do futbalu angažovali aj ostatných. Chýbal im však výstroj. Prvú, už naozajstnú loptu a niekoľko párov kopačiek im podarovala Vojenská posádka československej armády, ktorú v osade dočasne umiestnili. S jej jedenástkou zohrali Podbrezovčania aj zápas, v ktorom prehrali 2:3. Mužstvá hrali za zinkovňou plechu a výťažok venovali na nové športové potreby.   Po r. 1920 nastalo vo futbale v Podbrezovej oživenie, ale ihrisko zatiaľ ešte stále nebolo. Prichádzali Slováci - remeselníci z Maďarska, zo železiarní v Diosgyöri. Mnohí tu našli nielen robotu vo fabrike, ale aj svoje miesto medzi futbalistami. Ba čo viac - priniesli so sebou aj vyspelejšie metódy tejto hry. Boli to Jozef Bušniak, Vysoký Štubňa, malý Koza, Janko Polóny, ktorý hral v Budapešti ale i ďalší.

V tom čase sa zakladala v Podbrezovej Robotnícka telocvičná jednota, ktorá sa ujala aj futbalistov a všetkých ich prijala za členov. Ďalšie zápasy sa hrali už organizovane za RTJ Podbrezová. Aj prvý náš odznak bol "RTJ Podbrezová".

Prvú činnosť v RTJ Podbrezová vyvíjal futbalový odbor pod vedením Róberta Webera. V rokoch 1920 – 1921 sa už hralo organizovane.

Keď však do Jednoty prišiel J. Singer, propagujúci len cvičenie - prostné, futbalisti boli nútení sa s RTJ rozlúčiť.

K zapáleným organizátorom futbalu patril vtedy Róbert Weber. Po nedorozumeniach v RTJ  vznikol v r. 1921 samostatný Športový klub v Podbrezovej :

PAC - Podbrezovský atletický klub, ktorého predsedom sa stal Viktor Helm, podpredsedom a trénerom E. Lehocký, rokovateľom R. Weber, hospodármi bratia Chudíkovci, pokladníkom A. Alamssy - všetko bývalí hráči - priekopníci futbalu v osade. Medzi členov klubu patrili. J. Bušniak, Gustav a Ľudovít Fajlíkovci, V. Goldberger, Dezider, Jano a Konštantín Chudíkovci, Edo Jančík, Juraj Kováč, N. Koza, Štefan Lollok, Emil Longauer, Michal a Eugen Nemsilovci, Oto Oleríni, Ján Polóny, Ján a Leopold Rosiarovci, Júliu Saitz, N. Štubňa, Rudo a Ernest Teperovci, Ján Žuffa a ďalší. Podmienky existencie klubu neboli najľahšie. Napriek tomu Podbrezovci zohrali niekoľko zápasov s poprednými klubmi- Banskou Bystricou, Zvolenom, Lučencom, Banskou Štiavnicou, pričom sa nemuseli hanbiť.

Tu treba spomenúť a vyzdvihnúť nevšednú obetavosť týchto priekopníkov futbalového športu v Podbrezovej

Aby bolo možné pravidelne hrávať, uprosili futbalisti vedenie lesnej správy na Štiavničke, aby drevo uskladňovali len na okrajoch skladovacieho priestoru za zinkovňou tak, aby sa dalo aj hrať. Sami hráči si tento terén vyrovnali, odstránili väčšie kusy trosiek, postavili brány a vyznačili ihrisko vápnom. Mali z toho veľkú radosť . V spomienkach zachytených v jednom prameni čítame:

„... V týchto počiatočných rokoch vývoja futbalu v Podbrezovej nemali sme ani žiaden klub, ani peniaze a držala nás pohromade len športová súdržnosť chlapcov futbalistov a obetavosť starších fanúšikov. Hrávali sme kde sa dalo a s takými loptami a výstrojom, nad ktorým by dnešný "zhýčkaný" futbalista len nos ohŕňal. A predsa sme hrali, trénovali sme od svitu do mrku a za zápasy nám nik nič neplatil, ba naopak sami sme si kupovali kopačky, prispievali sme si na nákup dresov, futbalu, na hradenie cestovných výdavkov. Museli sme prekonávať aj negatívny postoj vedúcich pánov železiarní, členov Sokola , ktorí nemali radi futbal a robili hráčom futbalu v zamestnaní samé ťažkosti...

Fabrika vzala priestor ihriska za zinkovňou na ďalšiu výstavbu závodu. Za určitú dobu sa hrávalo na ihrisku v Hronci a na voľnej ploche v Hnusne, trénovali na lúkach Chvatimechu a chodili hrať na Diely. V tej dobe odišlo viacero futbalistov do iných obcí a miest, kde boli lepšie podmienky pre futbal. Napr. Lollokovci, Bušniak, Jančík, Saitz, Žuffa, Lietner, Škeřík, Wünsch, Longauer odišli do ŠK Brezno, kde pomohli túto hru zdokonaliť a ďalej rozvíjať.

V rokoch 1925 - 1935 futbal v Podbrezovej stagnoval. Klub však nezanikol. V roku 1933 došlo po mnohých rokovaniach k zlúčeniu Šk Podbrezová so ŠK Tatran Horná Lehota. Zápasy hrali na ihrisku za Endrezziho vilou v Hnusne. Ihrisko bolo otvorené v júli 1933 zápasom proti atraktívnemu, hoci nekompletnému súperovi - ŠK Slávia Banská Bystrica. Slávnostný príhovor mala pani Lászlová, manželka vtedajšieho primára v podbrezovskej nemocnici, ktorá pri tejto príležitosti darovala klubu 500 korún. Domáci futbalisti po urputnom boji porazili rezervu bystrickej Slávie 4:2. Pretože futbal v tom čase v Podbrezovej stagnoval, začali vážne uvažovať o spojení  oboch klubov. Po úspešných rokovaniach, aj napriek zdĺhavej registrácii hráčov, sa to predsa podarilo ešte v roku 1933. Vytvorili spoločný ŠK Podbrezová - Horná Lehota. Zápasy sa hrávali za Endrezziho vilou v "Hnusne" a zúčastňovalo sa ich priemerne 400 divákov. Nečudo, veď úradníci a zamestnanci železiarní v Podbrezovej chodili na futbal veľmi radi.  Zlúčenie však neprinieslo očakávané oživenie činnosti. V lete 1934 sa ŠK Tatran Horná Lehota osamostatnili.

V týchto rokoch hostinec na Skalici patril p. Imrichovi Kaliskému, ktorý o futbal prejavoval nevšedný záujem. Po večeroch spolu s priateľmi v Dolinke na lúke, len tak pre zábavu, holdovali tejto hre.

V r. 1934 sa Imrich Kalický, majiteľ hostinca na Skalici, rozhodol na vlastných pozemkoch pri Hrone a na vlastné náklady vybudovať nové futbalové ihrisko v obci. Týmto krokom stúpla i aktivita funkcionárov ŠK. Dohodli ďalšie zlúčenie - v roku 1934 so ŠK Lopej. V tomto roku už zápasy hrávali na oplotenom ihrisku so šatňami vo dvore hostinca. Vedúcim družstva sa stal Čeley. Rady domácich rozšírili Lopejčania - brankár Jozef Mráz, Gál, Longauer, Rusnák, Budaj, Jasík Tibor Cibulka, učiteľ Bretschneider a ďalší.

V r. 1936 sa už ŠK Podbrezová prebojovala do I. triedy Stredoslovenskej futbalovej župy. Okrem už spomenutých hrávali ešte Halász, Válik, Kapolka, Štulajter, Hanuska, Mydlo, Klas, Hanes, Kaliský, Jurík, Druga, Rusnák, Ujházy, Prikryl, Urban. O úspech sa pričinili aj funkcionári Adalbert Dieška, Musil, Emil Longauer, Július Saitz a neskôr Ján Žbirka, Michal Hanes a iní. Po zásluhe treba spomenúť i finančného podporovateľa futbalového oddielu lekárnika F. Feldmana z Podbrezovej. Známymi a obetavými funkcionármi futbalového oddielu po roku 1930 boli Adalbert Dieška, Július Saitz, Emil Longauer, Ján Žbirka, Michal Hanes. Trénermi boli Kobolka, Ort, Fiala, Válik, Hámory, Schottert, Petrovič, Gógh, Pšenko.

Viacročnými aktívnymi hráčmi futbalového oddielu ŠK Podbrezová po roku 1930 resp- 1933 boli:

Adamovič                                     Jurík, J.  

Nemsila, A.                                    Bušniak 

Kalický, A,                                     Ort

Cibuľa                                           Kobolka           

Palúch, J.                                       Druga    

Kohlmayer, J.                                 Přikril

Dunajský                                       Koluči 

Rusňák                                          Fajlík, A.

Klas, J.                                            Szauka, M.

Gal                                                 Kmeť, S.           

Štubňa, M.                                     Galata    

Longauer, J.                                     Štulajter, F.

Grilli, M.                                         Longauer, Š.

Štric, Š.                                          Halasz, A.           

Ličko, O.                                       Školout, A.

Hannes, M.                                     Lupták, A.           

Ujházy                                           Hanuška, E.

Motyčka, J.                                     Urban, J.

Hatiar, J.                                         Michalisko

Válik, J.                                          Chladný 

Mráz, J.                                          Vestenický

Iríček                                             Mydlo                                                 

a ďalší

Trénermi futbalových mužstiev boli: Kobolka, Ort, Fiala, Válik, Schottert, Hámory, Petrovič, Gögh, Pšenko.

Počas slovenského štátu sa konala súťaž o putovný pohár Dr. ing. Vladimíra Langra, riaditeľa železiarní. Pán Langer venoval futbalovému oddielu putovný pohár pre usporiadanie ročných súťaží s vybranými klubmi pri príležitosti usporiadania športových dní v Podbrezovej.

Víťazom I. ročníka sa stal futbalový oddiel Považskej Bystrice - 1940

       "      II.      "            "          "            "     ŠK Podbrezová    - 1941

       "     III.      "            "          "                                               - 1942 

       "     IV.      "            "          "            "                                  - 1943

Je treba poznamenať, že po roku 1940 bol futbalový oddiel zo strany vedenia železiarní podporovaný hmotne i finančne, čo dopomohlo k  tomu, že Podbrezová mohla hrať vo vyššej súťaži. V r. 1941 sa mužstvo dostalo do divízie, v ktorej sa udržalo až do sezóny 1948 - 1949. Oddiel mal viac súťažiacich družstiev ( I. a II. mužstvo, dorast i žiakov)  Klub nežil len futbalom, ale usporadúval rôzne kolkárske súťaže a tanečné zábavy. Od priaznivcov klubu prijímal finančné prostriedky v podobe darov. Návštevnosť jednotlivých stretnutí sa pohybovala okolo 800 divákov, čo k počtu obyvateľov v osade predstavovalo slušnú úroveň. Športový klub hmotne i finančne podporovalo i vedenie železiarní. Fabrika aj naďalej bola liahňou hráčov, ale aj nespočetného množstva fanúšikov futbalu.

 V roku 1951 sa uskutočnila delimitácia podniku. Z podbrezovských železiarní odišli nielen futbalisti, ale aj časť majetku telovýchovy pripadla iným organizáciám.

Turistika

Horské oblasti Horehronia majú bohaté lesy, výdatné pramene vody, zdravé pasienky a náleziská rúd. Pre tento kraj je oddávna charakteristická ťažba dreva a rudy, priemyselné podnikanie v oblasti výroby a spracovania kovov a poľnohospodárstvo s dôrazom na chov oviec a hovädzieho dobytka. Vo vzájomnom prepojení boli tieto činnosti základom obživy tunajšieho obyvateľstva a činiteľom formujúcim jeho spôsob života a kultúru.

Pred rokom 1918 , okrem tých, ktorí si konali povinnosti v okolitých horách, bolo málo jedincov osady poznajúcich krásne turistické okolie Podbrezovej. Príprava dreva na zimu, zbieranie húb a lesných plodov - to boli zväčša príležitosti pobytu osadníkov v prírode. Tradičné ročné majálesy v blízkosti hôr a krátke prechádzky uspokojovali podľa vtedajších zvyklostí a spôsobu života prevažnú časť osadníkov popri túžbach a prejavoch poznania krás prírody. Uskutočňovanie výletov do Nízkych Tatier bolo spojené s veľkým rizikom a námahou. Horské cesty boli neupravené, plné výmoľov, chýbali značkované turistické trasy, horské útulne, či dokonca chaty. Do utvorenia I. ČSR nebola v Podbrezovej a okolí organizovaná turistika. Prevažnú časť osadníkov uspokojovali krátke vychádzky do blízkych hôr a tradičné ročné majálesy usporiadané v blízkosti hôr.

Na rebrinovom voze boli občas usporiadané na Ďumbier a Trangošku výlety pre osadníkov, ktorí sa takýmto spôsobom po prvý raz oboznamovali s krásami Nízkych Tatier.

Začiatky organizovanej turistiky sa datujú  až po založení RTJ v roku 1920 v osade Podbrezová. Tu bol vytvorený oddiel Skautov a prvýkrát sa v osade a okolí začína presadzovať organizovaná forma turistiky. V osade bol Odbor klubu československých turistov "Ďumbier Podbrezová“ založený v roku 1922. V odbore bolo 20 členov z radov zamestnancov železiarní.

22. mája 1922 sa konalo zakladajúce zhromaždenie klubu československých turistov v Podbrezovej.

Bol to Vladimír Vydra, ktorý sa zaslúžil  o založenie turistického oddielu pod názvom "Ďumbier" v Podbrezovej. Jeho prvým predsedom sa stal riaditeľ ľudovej školy Vladimír Vydra, tajomníkom Ján Chudík a pokladník Arpád Almássy.

Najstarším dokumentom je osemstránkový spis, ktorý má názov : Stanovy Klubu Československých turistov "Ďumbier" v Podbrezovej, kde sa hovorí, že „...Odbor je pobočným spolkom Klubu československých turistov v Prahe a má sídlo v Podbrezovej“. V 19 paragrafoch sú obsiahnuté práva a povinnosti členov, riadenie odboru valným zhromaždením a výborom. Spis sa  končí podpisom jednateľa, predsedu a župana zo župy Zvolen, do ktorej osada Podbrezová v tom čase patrila. Stanovy KČST "Ďumbier" sú zo dňa 2. októbra 1922.

Členská základňa zaznamenala stúpajúcu tendenciu. Pokiaľ v zakladajúcom roku 1922 bolo 20 členov, tak v roku 1928 a 1929 bola najvyššia organizovanosť v počte 100 členov - čo úzko súvisí s novozaloženým odborom turistiky Ďumbier a s možnosťou prenocovania vo vystavených chatách.

Úspešný rozvoj turistiky v ČSR si vynútil potrebu stavby ciest, útulní, chát a iných zariadení pre sprístupnenie krás prírody. Činnosť turistov sa aj v Podbrezovej uberala týmto smerom.

So značením turistických ciest a chodníkov sa začalo v roku 1923. Vyznačené boli nasledovné turistické chodníky:

Brezno - Štefánikova chata 22 km - zelená

Brezno - Štefánikova chata 16 km - žltá

Čertovica - Chopok (sedačka) 16 km - červená

Zámostie - Struhárske sedlo 20 km - modrá

 Chabenec - Štefánikova chata 17 km - modrá

 Jasenie - Struhárske sedlo 12 km - zelená

 Dolná Lehota - Krížske sedlo 18 km zelená

S výstavbou chát a hotelov sa započalo v r. 1924.

V roku 1924 - 1928 Štefánikova chata Ďumbier

V roku 1933 - 1936 Chata na Trangoške

V roku 1933 - 1934 pomoc pri stavbe chaty na Chabenci

Dňa 1. júna 1924 sa konala na Ďumbieri schôdza turistických odborov z Brezna, Podbrezovej, Banskej Bystrice, Zvolena, Liptovského Sv. Mikuláša a zástupcov ústredia KČST, úlohou ktorej bolo prijať rozhodnutie, kde má byť postavená Štefánikova chata. Za vhodné miesto bolo vybrané sedlo, kde sa stretali tri doliny: Mlynná, Bystrá a Svätojánska (Štiavnická) . Prvým iniciátorom bol KČST v Podbrezovej. Stavbu prevzal po smrti staviteľa Jiráska skúsený staviteľ Jozef Šašinka z Popradu. Na mieste sa lámal kameň, hradby sa tesali z čerstvo uťatých  stromov.V roku 1925 pomáhali pri stavbe vojaci. Pre uľahčenie práce si robotníci postavili aj pec na pálenie vápna. Pre dokončenie stavby bol najpriaznivejší rok 1928. Kamenná útulňa s plochou strechou mala jedáleň, kuchyňu, byt správcu, štyri izby, dve spoločné nocľahárne a mohlo v nej prenocovať 40 osôb. Otvorená bola po celý rok, čo umožnilo lyžiarom oživiť celé okolie aj v zime. Stavba si vyžadovala náklad 600.000 Kčs. Slávnostné otvorenie sa konalo 9. septembra 1928. Z tejto príležitosti bolo na Ďumbieri viac ako 1000 turistov. Jej prvý chatár - Róbert Petrla bol členom klubu Ďumbier.

Treba spomenúť, že prvá chata pod vrcholom Ďumbiera bola postavená v roku 1902 pre bulharského kráľa Ferdinanda Coburga, ktorý navštevoval svoje majetky na Horehroní. Za prvej svetovej vojny však spustla.

Po postavení Štefánikovej chaty sa javila potreba postaviť chatu - útulňu na Chabenci. Prvú časť chaty postavili členovia ústredia KČST v roku 1932 zo starších stajní.. Chatu prestavali tak, že v poschodovej budove bolo pätnásť izieb, vodovod a najlepší kovový nábytok, takže vyhovovala aj náročným hosťom. V roku 1933 dalo ústredie KČST chatu na Chabenci do prevádzky. Postavená bola v sedle medzi Chabencom a Ďurkovou vo výške 1737 m.

Dňa 10. septembra 1940 chata na Chabenci vyhorela. Požiar vznikol od komína. Z chaty nezostalo nič.

Pretože prístup k tejto chate bol obtiažny, členovia turistiky sa rozhodli postaviť vlastnú chatu na Trangoške. Keď malá zrubová chatka na Trangoške nevyhovovala, podujali sa  členovia odboru  získať fond potrebný na výstavbu novej, väčšej chaty. Základný kameň položili 13. augusta 1933 a v roku 1935 stavbu dokončili. Najviac sa o to zaslúžil vedúci oceliarne Ing. Alexandrovský. Prvým chatárom bol Ján Chudík. Na činnosti Klubu československých turistov sa najviac podieľali A. Almássy, J.Chudík, Ing. Čajánek, Ing. Lacko, E. Holman. M.Plašil, A. Halász, G. Ťatliak.

Členovia odboru KČST z Podbrezovej spolu s členmi KČST Brezno vyznačili do roku 1936 tieto turistické cesty a chodníky:

1. Podbrezová - Horná Lehota - prameň S. Chalupku - Riavka Baba - Pálenica - Príslop hoľa - Dereše = 25 km ,farba žltá

2. Brezno - Diel - Bystrá - Tále (Stupka) - Trangoška - Chata hrdinov SNP = 22 km, farba zelená

3. Brezno - Pohanské - rázcestie za Mýtom -Mlynná dolina - Chata hrdinov SNP = 16 km, farba žltá

4. Čertovica - Lajštroch - Králička - Chata hrdinov SNP - Ďumbier - Demänovské (Široké) sedlo - Chopok (sedačka) = 16 km, farba červená

5. Zámostie - Jasenie - Predsuchá ( horáreň) - Jasenská kyslá - Struhárske sedlo (bývalá chata na Chabenci) = 20 km , farba modrá

6. Chabenec - salaš - Chabenecké sedlo - Kotliská - Krížske sedlo - Drevenica pod Derešmi - Príslop sedlo - Štefánikova chata = 17 km, farba modrá ( názov: modrý traverz)

7. Jaseneie - Lomnistá dolina - Struhárske sedlo = 12 km farba zelená

8. Dolná lehota - Črmné - Pálenica - Krížske sedlo = 18 km, farba zelená ( vyznačené v roku 1938).

Za Slovenského štátu bol Odbor KČST "Ďumbier" premenovaný na Klub slovenských turistov a lyžiarov - odbor Podbrezová, ktorý mal trvanie od 6. novembra 1938 do 24. októbra 1949, kedy bol začlenený do Sokola.

Počet členov KSTL stúpol najmä po rozpustení Sokola. V KSTL pracovali tieto zbory: fotozbor, zbor tatranských horolezcov Iames, jaskyniarsky zbor, lyžiarsky zbor, turistický zbor, vodácky a záchranný zbor. Pochopiteľne, najpočetnejšie zbory mali turisti, lyžiari a vodáci.

Slovenská autonómna vláda 5. decembra 1938 nariadením č. 70 zrušila všetky telovýchovné organizácie (predtým už 9. októbra rozpustila FPT a neskôr aj Zväz robotníckych telovýchovných jednôt) a vykonávaním telesnej a brannej výchovy poverila Hlinkovu gardu. Týmto akási základná telesná výchova vykonávaná telovýchovnými organizáciami (Sokolom, ZRTJ, FPT ) fakticky zanikla.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky  vydalo nariadenie, aby všetky telovýchovné spolky boli rozpustené a ich majetok zaistený .

 V osade Podbrezová boli rozpustené 3 telovýchovné spolky (Robotnícka tel. jednota Lopej - Podbrezová, Telocvičná jednota Sokol v Lopeji - Podbrezová , Odbočka katolíckych skautov v Podbrezovej.

Prehľad o počte členov od roku 1922 do roku 1955:

  Rok

  počet členov 

rok 

 počet členov

1922

20

1939

44

1923

75

1940

45

1924

85

1941

37

1925

90

1942

140

1926

95

1943

114

1927

98

1944

112

1928

100

1945

112

1929

100

1946

147

1930

76

1947

168

1931

59

1955

100

1932

80

 

 

1933

85

 

 
1937 62    

Najdôležitejším činiteľom rozvoja turistiky boli vždy nadšenci, ktorí takmer všetok svoj voľný čas obetovali výstavbe významných turistických stavieb, ako chaty, výťahy, vleky, cesty a hradské. Boli to významné osobnosti turistiky a jej neúnavní členovia : Almássy. Chudík, Halász, Ťatliak, Frimm Čajánek, Ing. Lacko, Holman, Plašil, Alexandrovský, Petrla.

O tom Alfonz Lutonský z Liptovského Mikuláša napísal:

„...V rokoch 1918 -1938 sme mali možnosť pestovať turistiku. Vtedy nás mladých - staršia generácia už od 18 rokov zapriahla do roboty, a keby neboli toľkí nadšenci, dobrovoľníci, nikdy by nevyrástlo tých 79 chát a útulní. Všetko bez námahy si však rozobrali Reštaurácie, Interhotely a iné inštitúcie...“

O Arpádovi  Almássym ako 89 - ročnom zaslúžilom členovi turistického odboru TJ ŠŽ Podbrezová pri príležitosti jednej výročnej členskej schôdze turistického oddielu nemenovaný zdroj napísal:

„... nie je ľahké a jednoduché popísať a zhodnotiť činnosť nášho najstaršieho člena turistického odboru.

K turistike ho viedla nesmierna láska k prírode. Nie náhodou si obľúbil najviac Nízke Tatry. Začalo sa to najprv organizovaním turistických výletov a pochodov z Podbrezovej hore Bystrianskou dolinou, túrami po úbočiach a hrebeňoch Nízkych Tatier až návštevou Demänovských jaskýň. To, že máme tento prekrásny kút dnes sprístupnený môžeme poďakovať aj jemu - spoluzakladateľovi Klubu československých turistov v Podbrezovej z roku 1922. Je to práve on, ktorý sa môže s uspokojením pozrieť z konca tej dlhej cesty až kdesi ďaleko na jej úplný začiatok...“

              Lyžovanie

Lyže boli aj na Slovensku známe už v minulom storočí. Prvé lyže sa objavili roku 1865, priviezol ich do Vysokých Tatier lekárnik Cordidesz z Nórska. V roku 1875 priviezol ďalšie lyže dr. Szontágh. O začiatkoch organizovaného lyžovania na Slovensku hovoria pramene nemeckého turistického spolku Karpatenvereinu založeného v roku 1873 v Kežmarku. V rokoch 1912 - 1913 usporiadal Karapatenverein prvé lyžiarske závody na území Slovenska. Okolo roku 1910 sa prví lyžiari objavujú v oblastiach Kremnice, Žiliny, Banskej bystrice, Spišskej Novej Vsi, Košíc a Liptovského Mikuláša.. Od roku 1912 sa konali vo Vysokých Tatrách, ale i v Banskej Bystrici a v Kremnici vojenské lyžiarske kurzy. Situácia na Slovensku pred 1. svetovou vojnou bola pre rozvoj lyžiarstva krajne nepriaznivá. Boli to len jednotlivci, ktorí sa podľa svojich možností a záľub mohli venovať lyžovaniu. Vlastný rozvoj lyžiarstva na Slovensku nastáva až po vyhlásení Československej republiky.

Prvým lyžiarskym spolkom na Slovensku bol Tatranský turistický spolok v Liptovskom Mikuláši založený v roku 1918. ŠKVT má veľké zásluhy o rozvoj lyžiarstva nielen vo Vysokých Tatrách. Na jeho podnet vzniklo v roku 1926 šesť lyžiarskych spolkov v tej dobe na Slovensku existujúcich, KTL Košice, Skiklub Bratislava, ŠKVT, Lyžiarsky krúžok "Sandrick" Dolné Hámre, KČST Banská Bystrica a Lyžiarsky odbor YMCA Banská Bystrica. Rýchly rozvoj lyžiarstva v horských a podhorských oblastiach, prevažne v rámci sokolských Jednôt si vynútil rozdelenie Slovenskej župy na Východoslovenskú so sídlom v Košiciach a Západoslovenskú so sídlom v Banskej Bystrici. Najvýznamnejšou zložkou Klubu slovenských turistov a lyžiarov (KSTL) založeného v Žiline 15. januára 1939 bol lyžiarsky zbor (LZ).

Po utvorení ČSR politické, hospodárske a kultúrne premeny postupne vnášali zmeny do spôsobu využívania voľného času, trávenia dovoleniek a poznania krás prírody. Lyžiarsky šport bol v osade málo známy. Až koncom I. svetovej vojny niekoľko jedincov skúšalo jazdu na lyžiach.

V prvých rokoch I. ČSR sa lyžiarsky šport ujal najmä v radoch mladších  zamestnancov  železiarní, kedy sa  skupina  asi  20 lyžiarov ( medzi nimi aj jedna žena) zdokonaľovali v jazde na lyžiach na svahoch Bendičky, nad železničiarskou kolóniou a za Skalicou. Cvičili preskoky a telemarky. Zjazdová technika nebola komplikovaná –„ kto neovládal telemark pomohol si pádom“ - napísal kronikár.

V rokoch 1918 -1920 podnikali niekoľkí lyžiari z Podbrezovej (Štolc, Hoffmann, Krčmery, Geschedt, Chudík, Semarádová) odvážne túry na Ďumbier a Trangošku. Odvážnejší lyžiari (bratia Chudíkovci, Urbanský, bratia Fajlíkovci, Longauer, Mistrík Lollok, Štrobl, Ing. Psotka) , občas sa dostali k lyžovačke na  Ďumbier Trangošskou dolinou. Bolo to riskantné a len niekoľkí vlastnili tulenie pásy pre výstup po strmých svahoch.

Postupne si lyžiarsky šport v osade získaval ďalších prívržencov z radov mládeže, ktorá si lyže svojpomocne vyrábala doma.

Záujem o lyžiarsky šport bol sústredený v KČST, neskoršie v KSTL a ŠK Podbrezová. Lyžiarsky šport si získal záujemcov, hlavne z radov mládeže. Lyže a palice si vyrábali doma svojpomocne. Neskoršie bola lyžiarska výstroj viac prístupná a lyžiarsky šport zaznamenal postupne vyspelejšie formy.

V tom čase v okolí Ďumbiera nejestvovali lyžiarske vleky, lanovky, nebolo autobusové spojenie, a tak lyžiari - turisti boli nútení k vzdialenejším lyžiarskym terénom dopraviť sa na bicykloch, peši, taxíkom, alebo motorkou. Úprava ciest, výstavba chát na Ďumbieri, Trangoške, Chabenci, Čertovici to boli podnety, prostredníctvom ktorých sa záujem o lyžovanie rozšíril aj do okolitých obcí. Lyžiarske terény Nízkych Tatier lákali turistov a lyžiarov z celej ČSR. V rokoch 1933 - 1937 boli chaty na Ďumbieri, Chabenci preplnené a obsadené boli aj drevárne a priľahlé miestnosti.

Mladá generácia lyžiarov, turistov, skoro na jar - pravidelne v nedeľu lyžovala na holiach a oboznamovala sa s náročnými formami lyžiarskeho športu. Patrili k nim:

K. Plašil, B. Izák, A. Fajlík, E. Frimm, G. Brouth, I. Holecy, A. Percián, G. Ťatliak, E. Kilvády, Filip a ďalší.

Poriadali sa lyžiarske výlety, kurzy lyžovania, lyžiarske preteky. Od roku 1934 sa na Ďumbieri pravidelne usporadúvajú lyžiarske preteky.

Mnohých lyžiarsky šport zaujal a pestovali ho intenzívne pre vlastné potešenie, ale len niekoľkí z vyspelých lyžiarov odhodlali sa k pretekaniu. Boli to: Izák za Sokol Podbrezová, bratia Molčanovci za ŠK Podbrezová.

Vyvrcholením lyžiarskej sezóny sú tradičné preteky v zjazdovom lyžovaní o Veľkú cenu Slovenska, Veľkú cenu Nízkych Tatier a Halašov memoriál ( v r. 1942 Alojz Halaš pri pretekoch tragicky zahynul).

Z obetavých funkcionárov, propagátorov lyžiarskeho športu osady treba spomenúť: K. Chudík, Ing. Alexandrovský, Almássy, Plašil, Ťatliak, Frimm a ďalší.

V marci roku 1935 po odmäku a pri studenej víchrici sa utvoril ľadový obal na ktorý napadlo cca 50 cm nového prachového snehu. Jeden lyžiar z 10 člennej skupiny lyžiarov z Prahy narušil pri "traverzovaní" úbočie Ďumbiera, vznikla lavína, ktorá zasypala menovanú skupinu lyžiarov z ktorých piati zahynuli. Na pamiatku tohoto nešťastia bola postavená mohyla s menami  nešťastníkov.

              Kolky

Kolky sa vyvíjali po stáročia. Už J. A. Komenský uvádzal kolky medzi odporúčanými hrami.

V roku 1865 bola založená Banskobystrická kolkárska spoločnosť, ktorá vybudovala kolkáreň pri Hrone - po viacerých rekonštrukciách slúžila až do 80-tych  rokov.

Na Horehroní nebolo snáď dediny, ktorá by nebola mala kolkáreň. Vtedy to bola pravidelná, chlapská, nedeľná poobedňajšia, spoločenská zábava.

Otvorené kolkárne stavali väčšinou krčmári, lebo oni mali z toho najväčší úžitok.

Spočiatku sa hrávalo sa na hlinených dráhach. Pozdnejšie sa budovali dráhy asfaltové, nožnicové, parketové a žľabové. Na Skalici v Podbrezovej boli dve letné kolkárne. Jedna s betónovou   a druhá  s hlinenou dráhou (hlina zmiešaná s bravčovou srsťou). Ďalej v okolí existovali kolkárne na Štiavničke, v Piesku a v Hnusne. Boli to  kolkárne s verejným prístupom osadníkov. Pre zamestnancov železiarní bola pred prevratom postavená kolkáreň, ktorá bola  prepustená štátnym železniciam na rozšírenie železničnej stanice za 5000 Kč na vybudovanie novej kolkárne v roku 1912 . V Podbrezovej stála teda krytá parketová kolkáreň vykurovaná parou s celoročnou prevádzkou, ktorá slúžila bývalej maďarskej správe železiarní pre členov závodného kasína ako kolkáreň a herňa. Táto kolkáreň bola v poprevratovej dobe vyrabovaná a veľmi poškodená. Od tej doby nebola používaná až do doby, kým v roku 1919 nebola prepožičaná pre Telovýchovnú jednotu Sokol. Táto kolkáreň ležala na okraji tzv. Štefánikových sadov nad telesom železnice, na okraji kopca vzdialená od závodu 800-900 m o výmere 210 m2. Ministerstvo verejných prác odsunulo žiadosť Telovýchovnej jednoty Sokol o odpredaji pozemku do  rozhodnutia lesnej správy. Parcely  mohli  slúžiť ako stavebné pozemky pre výstavbu bytov.

 Z ostatných kolkární zostali v prevádzke len kolkáreň s betónovou dráhou na Skalici, na Piesku a v Dome pracujúcich. Ostatné postupne schátrali. Najživším prostredím pre kolkárstvo bola Skalica, kde i vedenie ŠK Podbrezová usporadúvalo skoro každoročne po roku 1934 súťaže v kolkovaní o vecné ceny. Na tejto kolkárni za I. ČSR sa hrávalo pravidelne denne. Zo známych aktívnych hráčov tejto doby sú: bratia Donovalovci, bratia Frimmovci, M. Strmeň, J. Dolniarič, bratia Kováčovci. Ebergénny a ďalší. Kolkárske organizované súťaže dnešného typu neexistovali.

Hráčsku vyspelosť v kolkárstve dokazovali jedinci najmä v jednorázových súťažiach o vecné ceny, ktoré boli organizované viacej z pohnútok obchodne zábavných než športových. Na družnosti pestovania tejto športovej zábavy mala podstatný vplyv skladba účastníkov. Neboli zriedkavé ani prípady pestovania hazardných hier v kolky.

Hra v kolky patrila vždy v Podbrezovej k starým, obľúbeným hrám. Kolkáreň postavená pri Dome pracujúcich v Podbrezovej roku 1927 bola postavená aj otvorená, pozdnejšie bola prebudovaná na dvojdráhovú uzavretú, vykurovanú pre účely kolkárskch súťaží.

Od roku 1937 sa datuje v ČSR organizovaný kolkársky šport v AČSK (Asociácia československého športu kolkárskeho ) a od roku 1952 je čs. kolkársky šport členom Medzinárodnej kolkárskej federácie.

Po druhej svetovej vojne bol kolkárenský šport organizovaný v ČSTV v kolkárenských oddieloch telovýchovných jednôt. Organizovali sa sútaže družstiev a jednotlivcov.

              Volejbal

Táto hra sa ujala najmä medzi školskou mládežou. V začiatkoch sa tvorili skupiny záujemcov na Skalici, železničnej kolónii, Piesku atď., ktoré si potrebné siete naplietli sami, zakúpili lopty a upravili improvizované ihriská. Postupne hra zaujala aj starších a hrávala sa rekreačne po večeroch, ale aj na školách a pravidelnejšie v TJ Sokol , kde sa usporadúvali častejšie aj súťaže medzi Jednotami .  Za ŠK Podbrezová hralo družstvo zložené zo študentov z Podbrezovej. Volejbal bol zaradený aj do miestnych športových hier. Zápasy boli odohrané po roku 1934 na futbalovom ihrisku, neskôr pri tenisových dvorcoch v Podbrezovej. Záujem o túto hru bol zatlačovaný najmä po roku 1934 úspechmi dosahovanými vo futbale a veľkým zanietením obyvateľov pre túto hru.. Jednorázovo utvárané družstvá sa po odohraní zápasov rozchádzali a pravidelnej organizovanej činnosti sa nedosiahlo.

Sánkovanie, korčuľovanie

Pomerne dosť zaužívanou spoločenskou zvyklosťou tzv. "situovanejších vrstiev osady"  v tejto dobe bolo aj sánkovanie a korčuľovanie. Obľúbené bolo rodinné sánkovanie na veľkých saniach koňmo. Záprah poskytovali železiarne. Pre sánkovanie úradníctva a ich rodinných príslušníkov bola na Bendičke udržovaná sánkárska dráha. Ostatná mládež v osade sa sánkovala po cestách v okolí svojich bydlísk na železných sánkach vyrobených v železiarňach. Vyhľadávaným miestom na kĺzanie a korčuľovanie boli vyliate a zamrznuté lúky v okolí  Hrona a zamrznuté vodné plochy. Sem tam sa v šrote našli aj korčule "halifaxky".

Počiatky korčuľovania oplývali prvkami hravého pohybu (hra na husy), skákanie cez prekážky, dosiahnutie rýchlosti atď.

V Podbrezovej ale aj na Piesku sa v roku 1909 postavilo klzisko. Toto klzisko bolo zrušené pri rozširovaní tenisových dvorcov v roku 1935, ktoré slúžili aj ako klziská.

Sánkársky šport nezaznamenal organizačné formy. Sprístupnením športových potrieb sa viac rozšírili  rady dospievajúcej mládeže a detí. Sánkárska dráha na Bendičke po roku 1918 zanikla - sánkovanie dospelých osadníkov skoro vymizlo pre iné záujmy a rozšírenie lyžiarskeho športu.

Pre korčuliarov oddiel zimných športov v Podbrezovej pripravoval pravidelne ročne ľadovú plochu na tenisových dvorcoch pričlenením niekoľkých korčuliarov ( Štróbl G. Lollok Š., Fajlík, Plašil K. Strmeň M. Frimm E). Takto sa súčasne udržoval trvalý záujem o prevádzanie tohoto športu a udržiavala sa jeho úroveň . Čulejší ruch na miestnom klzisku nastal, keď sa začínal prejavovať záujem o hokej.

Detské ľadové karnevaly usporiadané na ľadovej ploche, propagácia tohoto športu v obrázkových týždenníkoch, výstavba šport. pavilónu, hokejová hra, pravidelné udržovania ľadovej plochy – to všetko dopomohlo k tomu, že klzisko sa stalo rušným strediskom osadníkov, najmä detí a mládeže.

Tenis

Ako už bolo spomenuté, prvé športové ihriská v osade (Piesok a Podbrezová) postavili zásluhou riaditeľa železiarní pána Špannbauera v r. 1909. Určené boli pre tenis a korčuľovanie. Boli vybudované dva tenisové dvorce pred kúpeľom. Tradícia tohoto športu je neoddeliteľne spojená s železiarňami. Medzi zaujímavosti nesporne patrí, že ešte predtým, ako sa začalo budovať sídlisko na Kolkárni ( v štyridsiatich rokoch), slúžili zamestnancom železiarní športové a zábavné objekty pred a po  prvej svetovej vojne. Jeden prameň hovorí o vybudovaní cvičiska pre gymnastov, dvoch tenisových dvorcoch,  kolkárne s telocvičňou a bábkovým divadlom, lyžiarskej „búdy“  a sánkárskej dráhy z Bendičky. Všetky tieto objekty slúžili podľa kronikára  jednotlivcom s vyšším spoločenským postavením. Najviditeľnejšie sa tieto vzťahy prejavovali v tenise, ktorý v tom čase mal aj priliehavú prezývku "panský šport". Pestovalo ho len niekoľko málo rodín z radov vedúcich úradníkov železiarne, prípadne iných úradov osady a okolia. Robotnícke deti zbierali na tenise loptičky.

Mládež sa nevzdávala, usilovala sa vytvoriť vlastnými silami podmienky pre tenis. Pri elektrárni na Piesku zriadili dvorec s pilinovým povrchom. Tenisový oddiel vznikol v roku 1922 ako jeden z prvých oddielov Podbrezovského atletického klubu (PAC). Členská základňa nebola veľká, ale nadšení priaznivci tenisu boli pomerne činní. Boli to rodiny: Ing. Lámera, vedúceho oceliarne, súrodencov Böhmerových, Ing. Leitnera, Ing. Alexandrovského, Ing. Starkeho, A Čunderlíkovej, K. Plašila atď. z radov zamestnancov železiarní prípadne iných úradov z okolia pôsobiacich v mieste. Prejav aktivity a úrovne tenisu v Podbrezovej v tom čase dosvedčuje i okolnosť, že pri príležitosti usporiadania celoštátnej súťaže v B. Bystrici (1925) majster republiky a reprezentant ČSR Koželuh bol pozvaný do Podbrezovej k priateľskému turnaju s hráčmi PAC na miestnych  tenisových dvorcoch.

Závodné družstvo tenisového odboru v Podbrezovej bolo pravidelne každoročne účastníkom tenisovej súťaže organizovanej v kraji B. Bystrica. Tenisový odbor mal veľmi skromné príjmy a všetky náklady (nákup športových potrieb, cestovné, stravu, pohostenie súťažiacich, poplatky za zbieranie loptičiek, udržiavanie ihriska) si aktívni hráči samofinancovali, respektíve prevádzali vo vlastnej réžii. Železiareň zadarmo  uvoľňovala len niekoľko vagónikov starých úlomkov červených tehál k pomletiu ( za poplatok)  pre úpravu tenisových dvorcov.

Pri elektrárni na Piesku si mládež urobila dvorec s pilinovým povrchom. Začiatky organizovaného tenisu a súťažné podujatia sa datujú až do vybudovania nových troch dvorcov - tam kde sú aj dnes, vedľa Domu športu, začiatkom tridsiatych rokov. V tom období sa tenisový oddiel zaradil aj do krajských súťaží. Podbrezovú v tom čase reprezentovali hráči : Šramko, Plašil, Frimm, Plašilová, Čergejová, Kaliská a ďalší. V štyridsiatych rokoch organizovaný tenis zanikol a tenisové dvorce opäť slúžili len záujmom vybraných jednotlivcov.

Po roku 1930 bol záujem o tenis živší a dva staré dvorce už pri súťažných podmienkach nevyhovovali. možnosť rozšírenia tenisového ihriska bola iba smerom k betónovému klzisku. Pričinením tenisového oddielu a aktívneho hráča Karola Plašila sa v roku 1935 tenisové dvorce rozšírili a oplotili.

Najaktívnejšími hráčmi po roku 1930, ktorí tvorili do roku 1945 jadro závodného tenisového družstva boli: Karol Plašil, bratia Šramkovci, Čunderlíková, Lámerová, Ihringová a ďalší. Dva staré dvorce nevyhovovali. Možnosť rozšírenia tenisového ihriska bola jedine smerom k železiarni, v priestore, kde stálo vybetónované klzisko oddelené od tenisových dvorcov násypom a starými vysokými lipami. Pod vedením ŠK Podbrezová - tenisového odboru a pričinením aktívneho hráča a agilného funkcionára tenisu Karola Plašila s ostatnými prívržencami tenisu bolo začaté v r. 1935  rozširovanie a  oplocovanie tenisového ihriska. Od železiarní tenisový oddiel získal len zapožičanie starých úzkorozchodných koľajníc s vagónikom. Práce boli ukončené behom dvoch rokov. Prestavbu riadil Ing. Leitner, ktorému za to patrí vďaka.

 Súťažiaci kolektív dosahoval pomerne dobré výsledky a umiestňoval sa prevažne v strede tabuľky súťaže.

Najvýznamnejším podujatím tohoto obdobia bol tenisový turnaj v roku 1926 o štít Nízkych Tatier za účasti tenistov Just( predseda Lawnten asociácie), bratia Jelínkovci, Barczy, Nedbálek, Herzogová, Barczyová, za domácich Leitner , Böhmer, Böhmerová Lámerová. V mužskej dvojhre zvíťazil Nedbálek z Bratislavy a v ženskej Barczyová z Banskej Bystrice. Z mladšej generácie tenisu po tridsiatich rokoch dosiahli pekné úspechy najmä Zányiová, Čunderlíková, Lámerová ml., Ihringová, Pičman, Janoušek, bratia Šramkovci, Plašil, Frimm a ďalší. Zányiová získala majstrovstvo Stredoslovenskej župy a Lámerová ml. bola dorasteneckou majsterkou tejto župy.

Z tohoto obdobia treba kladne hodnotiť najmä úsilie pár obetavých funkcionárov (Leitner, Pičman, Plašil) tenisového odboru, že dokázali za pomoci a pochopenia ostatných funkcionárov (Spoločenského kruhu ,ŠK) za pomerne nepriaznivých finančných podmienok, rozšíriť a upraviť staré pieskové tenisové dvorce, a že sa taký malý kolektív tenistov dokázal  trvalo zúčastňovať tenisových súťaží Stredoslovenskej župy a takto udržiavať úroveň tenisu v osade.

Hokej

Začiatky hokeja v Podbrezovej siahajú do rokov 1933 až 1935. Výraznejšie úspechy dosiahli podbrezovskí hokejisti po druhej svetovej vojne. TJ Sokol Podbrezová hral v okresnej a neskôr aj v krajskej súťaži.

„... Boli to rušné a veselé zápolenia. V bránke bolo často vidieť i brankárov bez korčúľ chytať puky...“

Pre formujúce sa rady hokeja ŠK Podbrezová v týchto dobách nemal finančné prostriedky na zakúpenie drahého výstroja. Záujemci mali vlastné palice a puky, len bránky dalo vedenie ŠK železiarní urobiť. Mantinely a chrániče neboli. Prvými záujemcami o hokejovú hru a aktívnymi hráčmi prvého hokejového družstva boli:

Karol Plašil                             Eduard Frimm

Alfonz Fajlík                           Rudolf Piliar

Ľudovít Zurian                         bratia Longauerovci

Mikuláš Strmeň                        J. Filip

Športový klub Podbrezová zriadil 17. januára 1935 na tenisovom ihrisku v Podbrezovej klzisko. 25. januára bola výročná schôdza Spoločenského kruhu.

Kronikár zaznamenal v r. 1935 zápas medzi ŠK Podbrezová a ŠK Brezno v ktorom hrali: Ing. Dítko, Piljar, Lonaguer, Lonaguer, Longauer (5 bratov Longauerovcov zo Štiavničky hralo hokej), Čellár, Fajlík, Plašil, Frimm, Petráni, Zurian (brankár).

Noviny "Slovenská politika" písali v roku 1937 o zahajovacom zápase sezóny medzi  Železiareň Podbrezová - Študenti Nemecká 2:0 (0:0, 1:0, 1:0).

Poľovníctvo a rybárstvo

Záujem o poľovníctvo a rybárstvo po roku 1919 sa sústredilo v miestnych, resp. okresných poľovníckych a rybárskych spolkoch, prípadne sa organizovalo v skupinách podľa revírov a potokov.

Sprístupnením hôr rozvíjajúcou sa turistikou, vyššou ťažbou dreva, znečisťovaním vôd, rozšírením členských základní nastal proti minulosti podstatný úbytok zvery a rýb. Prenájom bol drahý, revíry boli prenajímané továrnikmi, o menej bohaté revíry nebol taký záujem, počet poľovníkov sa znížil. V tom období sa veľmi rozšírilo aj pytliactvo.

Región Horehronie je svojou lesnatosťou ,krásami prírody a bohatstvom fauny a flóry ozajstnou perlou prírody. O poľovnú zver, voľne žijúce živočíchy a ochranu prírody sa stará vyše 700 poľovníkov. Spolu prezimuje v poľovníckych revíroch Horehronia každý rok asi 1400 ks jelenej zveri, cca 600 ks srnčej zveri, cca 180 ks diviakov, cca 100 ks medveďov, cca  110 ks vlkov, 65 rysov, 220 hlucháňov, 70 ks holniakov, 110 ks jazvecov a inej poľovnej a vzácnej zveri, napr. 40 ks kamzíkov.

Členitý terén Horehronia sa vyznačuje množstvom prameňov, potokov a riečok, ústiacich nakoniec do rieky Hron - významného slovenského povodia. Ichtyofauna Hrona v spodnej časti regiónu je charakteristická hojným výskytom kráľovnej našich vôd - hlavátky podunajskej. Okrem nej sa z lososovitých rýb v Hrone vyskytuje hlavne lipeň a pstruh dúhový. Z iných druhov je to jalec, podustva, mrena, šťuka ale aj menej vzácny ostriež. V nádržiach  na bočných prítokoch Hrona sa chová pstruh dúhový v kombinácii s kaprom. O vody nepstruhové a pstruhové sa už 50 rokov stará Miestna organizácia Slovenského rybárskeho zväzu v Podbrezovej - (MO SRZ Podbrezová) v tomto okruhu svojej pôsobnosti :

 Hron od toku Ľubietovského potoka po tok Čachovského potoka pod Breznom, Jasenský potok, Vajskovský potok, Bystrianka, vodná nádrž Hnusno I. a II. ,vodná nádrž Richtárovo.

„...Po oslobodení v roku 1945 z popudu niektorých starých rybárov zoskupili sa drobní , usilovní pracovníci v rybársky spolok v počte 40 členov. Členov pribúdalo každým rokom viac a v roku 1949 boli ich už 100. Úsek Hrona ,ktorý mali rybári v prenájme - od Hospodárskej školy v Brezne po vtok potoka Ocelný pre tak veľký počet členov nestačil. Boli nútení uchádzať sa  u Štátnych lesov o ďalší úsek Hrona od tohoto potoka nadol. Krajská správa lesov v Banskej Bystrici nám ponúkla, že ak vezmeme do prenájmu aj liaheň pred Bukovcom, prenajme nám aj ďalší úsek Hrona a to až po vtok potoká Hutná pred Ľubietovou. Túto ponuku sme s radosťou prijali, hoci prenájom bol značne vysoký...“. zaznamenal kronikár.

              Box

V rámci ŠK Podbrezová existoval po dobu asi 3 rokov samostatný oddiel boxu za vedenia Ľudovíta Fajlíka. Po niekoľkých vystúpeniach na futbalovom štadióne, v kinodivadelnej sále tento oddiel v roku 1937 zanikol.

Najpríťažlivejším vystúpením boxerov bolo vystúpenie v kinodivadelnej sále závodného hotela, na ktorom po prvý krát boxoval v Podbrezovej černoch s boxerom Lichnerom.

Aktívne tento šport pestovali: Kl. Mydlo, Kováčik, bratia Nemkyovci z Hronca a Lichner.

V Slovenskej politike 13. marca 1937 bolo uverejnené, že ŠK Železiareň Podbrezová usporiada veľký propagačný boxérsky večer, ktorého sa zúčastnia najlepší boxeri ZTK Zvolen, ŠK B. Bystrica, Rimavská Sobota,a borci z domáceho klubu. Menovite prídu do Podbrezovej zo Zvolena borci: Gonda, Rusnák, z B. Bystrice bratia Šimčíkovci, Chrenko, Matrtaj, Filipko,, z Rimavskej Soboty Jaroušek, ktorý vyhral v roku 1935 majstrovstvé mesta Zvolen vo svojej váhe.

Zmena názvu na Športový klub Železiareň Podbrezová       

Riaditeľstvo Štátnych železiarní a oceliarní na Slovensku v Podbrezovej podriadené ministerstvu verejných prác - od VII. - ako Ústrednej správe podnikov štátnych banských a hutníckych podnikov, spravovalo železiarne, valcovne a rúrovne v Podbrezovej, zlieváreň a smaltovňu v Hronci, vysokú pec v Tisovci a elektrolytický závod v Banskej Bystrici. Riaditeľom sa stal Ing. Ladislav Mottl, zástupcom Ing. Plecitý. Vládnym komisárom bol menovaný Adolf Horváth. Úradníci, ktorí nezložili sľub vernosti Československej republike, boli zo závodu a z ČSR vypovedaní.

V r. 1937 bol vypracovaný plán rozsiahlej modernizácie železiarní v Podbrezovej, ale už nebol čas na jeho uskutočnenie.

Podbrezová sa na návrh Československej zbrojovky Brno, a.s. stala akciovou spoločnosťou s účasťou štátu s názvom : Podbrezová, Banská a Hutná a.s. Praha. Zbrojovka mala 51% podiel a štát 49%. Po prevzatí železiarní Zbrojovkou bol vymenovaný nový riaditeľ Dr. Ing. Vladimír Langer.

Rok 1938 bol  medzníkom európskeho vývoja. V  sobotu 12. marca bol uskutočnený "anšlus" (pripojenie Rakúska  k Nemecku). V sobotu 21. mája československá armáda povolala  povolávacími lístkami záložníkov do služby na obranu štátu. Z našej obce bolo povolaných 26 občanov. 16. augusta 1938 na ružomberskej fare zomiera Andrej Hlinka. 24. septembra bola vyhlásená všeobecná mobilizácia. Z našej obce narukovalo 40 občanov. Po výsledkoch v Mníchove mali udalosti aj na Slovensku rýchly spád. Rok 1938 bol jubilejný .

V júli 1938 sa v Prahe konal X. jubilejný "Všesokolský zlet ".   Zároveň sa v tomto roku konali oslavy dvadsiateho výročia vzniku  ČSR.

Pod názvom Športový klub Podbrezová pôsobila telovýchovná organizácia až do roku 1938, kedy zmenila názov na Športový klub Železiareň Podbrezová.

6. október 1938 znamenal veľké zmeny aj v organizovaní športového života. Československé zväzy a Československý všešportový výbor stratil po vyhlásení autonómie Slovenska oprávnenie na svoju existenciu v doterajšej podobe. I keď ešte existovala Československá republika, nastupujúce politické zoskupenie nič "československé " neznieslo. Preto sa aj športové zväzy preformovali na slovenské, ako napr. Slovenský futbalový zväz, Slovenský ľahkoatletický amatérsky zväz, Slovenský zväz pästiarov amatérov, Slovenský volejbalový a basketbalový zväz, Slovenský zväz ťažkej atletiky atď. Ako koordinačný orgán zväzov vznikla dobrovoľným združením Slovenská ústredná športová rada zo zástupcov jednotlivých zväzov. Utvorila sa aj  sekcia profesorov telesnej výchovy. V marci 1939 založili Slovenský olympijský výbor.

V živote spoločnosti, tak ako v živom biologickom organizme, stále dochádza k zmenám. Dynamika života je v jeho podstate spätá aj s krízovými situáciami a s možnosťou riešiť ich.

Osud železiarní po prepísaní Zbrojovke bol veľmi neistý. Robotníctvo bolo nespokojné a 20. decembra 1938 vyhlásilo štrajk ktorý trval dva dni.

31. decembra 1938 bolo slovenskou vládou vyhlásené sčítanie ľudu na Slovensku. Výsledok sčítania v Lopeji a v osade Podbrezová bol nasledovný:

Národnosť slovenská 1 544 ,česká 153, rusínska 1, nemecká 19, maďarská 8, izraelská 5, cigánska 29, iná 7. Počet obyvateľov 1 766. Náboženstvo rim. kat. 1620,gr. kat.2, evanjelické 100. ev ref. 2, židovské 5, pravoslávne 7, českobrat. 19, bez vyznania 3, mohamed. 2, baptist. 6.

Do obvodu osady Podbrezová spadala i osada Piesok. Vznik tejto osady sa datuje od r. 1789. Hámor bol rozšírený v r. 1864 o valcovňu a patril pod správu závodov v Hronci až do roku 1883, kedy Hronec i s Pieskom prevzala do správy Podbrezová.

Samostatná osada Piesok bola rozšírená v roku 1904 pri rekonštrukcii valcovne o 72 bytov. Asi v roku 1909 boli postavené dva tenisové dvorce a klzisko. Šport sa sústreďoval v Podbrezovej, ale výnimkou bolo utvorenie samostatného futbalového oddielu RTJ Piesok v rokoch 1933 - 1936, premenovaného na RTJ Blesk Piesok, ktorý bol účastníkom okresnej futbalovej súťaže (III. trieda) a hrával sa na improvizovanom ihrisku na Piesku za Zvonicou. V roku 1936 tento oddiel zanikol zlúčením s futbalovým oddielom Valaskej. Okrem futbalu sa na Piesku hrával aj volejbal a hokej. Dobre bola využitá aj kolkáreň pri hostinci, ktorá do roku 1904 bola rušným strediskom miestnych kolkárov.

 

Použitá literatúra:

Perútka Jaromír - Dejiny telesnej výchovy. 1. diel

Perútka Jaromír - Dejiny telesnej výchovy. 2. diel

Grexa Ján - Dejiny telesnej výchovy na Slovensku do roku 1848

E. Frimm – K R O N I K A TJ Baník Podbrezová k 1.1.1965

 J. Kucbel - Kronika turistického oddielu

 A. Almassy – rukopis o turistike

 Kronika tenisového oddielu

 Kronika obce Podbrezová

 Závodný časopis Podbrezovan

 Samo Pampurík – 60 rokov športu v Brezne

 Ján Šutka – Tak začínali

 Podnikový archív ŽP a.s.

Ing. Ján Greschner