Tradície kultúry a osvety v obci Podbrezová

Hoci národnostný zákon za Rakúsko - Uhorska dovoľoval národnostiam zriaďovať si vlastné kultúrne, osvetové a hospodárske spolky, za štátny jazyk v štátnej a verejnej správe bola vyhlásená maďarčina. Správa železiarní, pretože išlo o štátny podnik, zohrala v odnárodňovanom procese významnú úlohu. Napriek tomu  sa robotníctvo neodnárodnilo a  robotníci z Podbrezovej a Hronca sa stali na Horehroní priekopníkmi osvetových a národnobuditeľských snáh, ktoré vyústili v založení Matice slovenskej v Hronci 4.8.1863. Aj keď sa  národnostná štruktúra ani po vyrovnaní nezmenila, slovenské kultúrno - osvetové snahy narážali na veľké ťažkosti. Slovenské divadelné predstavenia sa však hrali v Hronci, Brezne, Hornej Lehote, Predajnej a Lopeji. Do Podbrezovej dochádzali aj maďarské kočovné divadelné spoločnosti, ktoré dostávali štátnu podporu. Pri nich vždy hrávala hudba, aby im dodala slávnostný lesk.

Kultúrna činnosť bola ináč obmedzená a sústreďovala sa viac-menej v tzv. "kasíne" umiestnenom v závodnom hoteli v osobitných miestnostiach pre majstrov, podúradníkov a úradníkov. Tu sa hrali karty, hral sa gulečník, čítali sa noviny. Robotník mal prístup len do zvlášť vyhradenej miestnosti tzv. "pantofliarne" spojenej s výčapom. V sále záv. hotela na poschodí sa usporiadali výročné zábavy a reprezentačné plesy pre pozvaných, a to neraz aj z Budapešti.

Dňa 12.4. 1877 vznikla v Hronci čitáreň a spoločenský klub, ktorý sa so správou železiarní presťahoval do Podbrezovej ako Hrončiansko – brezovský spoločenský klub. Spolok odoberal 26 maďarských časopisov, päť nemeckých a dva slovenské. Knihy boli výhradne maďarské. Knihy do knižnice kupovali za peňažné tresty robotníkov. Takáto kultúra nemala, pochopiteľne, popularitu medzi robotníctvom.

Keď si pozrieme členské v spoločenskom klube, vidíme, že pre robotníka bolo neprístupné, pretože roku 1877 sa platila zlatka mesačne, kým robotník zarobil 15 zlatých mesačne.

V r. 1893 hlásila oficiálna správa erárnych železiarní, ktorá sa presťahovala po r. 1880 do Podbrezovej, že v Podbrezovej sú v tom čase už tri knižnice: prvá má asi 500 zväzkov, druhá ľudová, zriadená z pokút robotníkov, má 516 kníh, tretia je majetkom Čitateľského a spoločenského krúžku, ktorý má 130 členov a knižnica má asi 500 zväzkov kníh, odoberá 33 časopisov, z toho 26 maďarských, 5 nemeckých a 2 slovenské.

Vedenie železiarní zriadilo stále kino, tiež veľmi skoro – bolo to v októbri roku 1912. Prvé predstavenia boli raz týždenne v nedeľu. Filmy boli nemé, titulky väčšinou nemecké. Hrávalo sa až do roku 1916, kedy sa pod vplyvom vojnových udalostí začal prejavovať nedostatok filmov, americké a francúzske filmy sa totiž prestali dovážať.

Začiatkom júna 1919 prevzala kino do správy odborová organizácia a dala mu názov kino Proletár. Spočiatku boli problémy so zaobstarávaním filmov. Na Slovensku totiž neexistovali v tom čase požičovne. Od roku 1920 bola taká požičovňa v Nitre, neskôr sa presťahovala do Bratislavy a zastupovala aj  pražských dodávateľov a výrobcov filmov. Úradná kontrola kina v Podbrezovej v roku 1921 namietala, že zahraničné filmy nemajú titulky v domácej reči. Železiarne sa bránili, že sami nemôžu vyrobiť preklady, preto premietajú také, aké majú. Filmy boli nemé a titulky boli napísané na páse pauzovacieho papiera, z ktorého sa premietali na biely pás pod obrazom. Záležalo len na premietačovi, čí vycítil z deja, ako ma pás s textom posúvať.

V roku 1923 sa hrali väčšinou nemé filmy. V roku 1927 bolo v Podbrezovej premietnutých 51 filmov, hrávalo sa dvakrát v týždni. Väčšina filmov bola amerického pôvodu. Boli to zväčša nemé filmy, a tak bola možnosť aj pre amatérskych umelcov, dotvoriť dej filmu. Napr. počas premietania  hral  tamburášsky zbor.

Okrem bezplatných predstavení kina pre deti školského veku, odovzdávalo kino podporu Červenému krížu, na vianočné dary a štipendiá pre chudobné deti, na školské pomôcky atď. V tejto tradícii pokračovali niekoľko rokov.

V rokoch 1930 – 1934 bolo kino odstavené a zrekonštruované na zvukové zariadenie. V roku 1935 boli premietané v Podbrezovej prvé zvukové filmy, napr. v roku 1936 videli diváci v Podbrezovej zvukový film českej filmovej spoločnosti „Jánošík“.

Prechod na zvukový film si vyžiadal veľké náklady, čím poklesol počet kín na Slovensku. V roku 1923 bolo na Slovensku 106 kín, v roku 1930  - 210 kín a v roku 1939 počet poklesol na 153 kín.

Vznikom odborovej knižnice v roku 1917 bola táto organizácia vybavená aj knihami z odborového ústredia v Budapešti. Bola to česká socialistická literatúra, najmä teoretické práce v českom jazyku Františka Soukupa, krajne pravicovo sociálneho demokrata, člena II. internacionály i poslanca ríšskej rady vo Viedni a neskoršie aj senátora ČSR. (V r. 1953 bola táto literatúra vyradená do zberu).

O slovenské ochotnícke divadlo sa pričinil Jozef Martinček farár z Lopeja. banskobystrické noviny Besterczebánya és vidéke v roku 1894 uviedli že: „ako stĺp slovenského národného života pozdravili breznianski divadelní ochotníci na svojom slovenskom divadelnom predstavení, spievali oduševnene hymnu a pri slovenskom speve tancovali "strašiaka"...“

Okolo J. Martinčeka sa rozpútali intrigy. Maďarská správa erárnych železiarní nerada strpela vo svojej blízkosti takú osobnosť a pustili sa do neho aj cirkevní nadriadení. Udalosti po breznianskom divadelnom predstavení sa dostali pred súd. Súdne pojednávanie bolo v Banskej Bystrici 23. augusta 1895 a okrem Jozefa Martinčeka bolo obžalovaných aj ďalších 21 účastníkov radostného posedenia po predstavení v Brezne. Súd nenašiel paragraf na spievanie národných piesní. Jozef Martinček kandidoval v roku 1896 za Katolícku ľudovú stranu do Uhorského snemu. K búrlivým predvolebným zhromaždeniam došlo aj v okolí Podbrezovej. Najnevďačnejšie prostredie sa pre neho vytvorilo v Lopeji. Po neustálych intrigách sa J. Martinček rozhodol odísť z Lopeja do Ameriky.

V Lopeji  potom pôsobil už spomínaný vlastenec, farár ThDr. Štefan Kmeť, pôvodom zo Španej Doliny, ktorý v čase mobilizácie učiteľov vyučoval na lopejskej škole v slovenskom jazyku. Štefan Kmeť prišiel do Lopeja ako 37 - ročný 11. apríla 1905 a pôsobil tu nepretržite až do roku 1927.

V posledných rokoch monarchie sa tu na farskom dvore hrali slovenské divadelné predstavenia.

29. júla 1917 sa na farskom dvore hrala Urbánkova hra " Strídža z pod hája"a  ďalšie Urbánkove hry " Už sú všetci v jednom vreci" a "Kamenný chodníček". Pred každým slovenským predstavením musela byť uvedená maďarská jednoaktovka. Na vianočné sviatky naštudovali ochotníci v Lopeji náboženskú hru " Príchod Spasiteľa". Štvrtou premiérou bola znovu hra F. Urbánka " Hrob lásky". Dr. Štefan Kmeť položil základy slovenského ochotníckeho divadla v Lopeji, na ktorých sa po prevrate budovalo ďalšie ochotnícke divadlo v Lopeji.

História dychovej hudby

Začiatky hudobného života železiarskeho robotníctva sú spojene so starým železiarskym centrom na výrobu a spracovanie železa - s Hroncom. Príchodom Tomáša Hromadu v roku 1838, rímskokatolíckeho farára, sa začalo rozvíja v čase silnej maďarizácie výrazné národnobuditeľské hnutie medzi robotníkmi. Tento národovec položil základy kultúry a hudby v Hronci. Zakúpil dve trubky pre zvýšenie efektu cirkevných slávnosti.

K založeniu hudby došlo v roku 1838, kedy Tomáš Hromada zorganizoval peňažnú zbierku na zakúpenie nástrojov pre 12-13 - člennú dychovú hudbu. O šľachetnosti darcov hovorí Historia Domus r. 1778-1938.

Zakladacia listina dychovej hudby - kronika Historia Domus 1778-1938, Hronec

Hudba začínala sólovo - Henrich Emerik hrával v kostole a k nemu sa pridávali ďalší. Čoskoro hudba účinkovala aj pri robotníckych divadlách, fabrických slávnostiach a rôznych príležitostiach. Po rakusko-uhorskom vyrovnaní sa situácia zhoršila. 34- ročné pôsobenie Tomáša Hromadu v Hronci bolo ukončené preložením do Žarnovice. Dochádza k stagnácii hudby - lepšie povedané - hudba a divadlo boli vyňaté z robotníckych rúk a stali sa súčasťou zmaďarizovaného kasína v rukách správy železiarni. Kasíno bolo v Hronci a od roku 1888 malo kasíno miestnosti aj v Podbrezovej. Sem sa sústredil aj kultúrny život, prístupný však len vyspim vrstvám obyvateľstva.

Po prechode správy železiarni z Hronca do Podbrezovej, prechádza sem i hudba. Vytvorili sa tu dve hudobne telesa - dychová hudba a koncertne teleso s komplexným dychovým a sláčikovým obsadením. Pričinil sa o to kapelník Antonín Kríž z Moravy (1892), ktorý zo zvyškov moštenickej a hrončianskej hudby vytvoril podbrezovskú hudbu. Do Podbrezovej zlákal aj ďalších českých muzikantov.

Z repertoáru dychovky sa zachovali okrem hymien a slávnostných pochodov skladby Millöcklerove, Müllerove, Keller Bélove, z repertoáru orchestra skladby Schubertove, Mozartove, Gönéeho, Zieherove, Leonhardtove, Melsonove, Vojtekove a iné.

Dychová hudba vo vojenských uniformách, kapelník Antonín Patera 1917

Železiarne mali odrazu tri hudby - v Podbrezovej, Hronci a Tisovci. V Tisovci ju založil a viedol od roku 1892 Eduard Laffeurz, po ňom Slanička, Lakota a od roku 1906 Jozef Hoffmajster. V roku 1917 im nástroje zhabali  pre armádu, ale po vojne sa im ju znovu podarilo obnoviť pod vedením Antonína Pateru, po ktorom sa vystriedali Antonín Hermánek, Ján Pospíšil a najdlhšie ju viedol tavič Michal Polóny.

Vznikom Československej republiky sa stal obrovsky zlom. Do Podbrezovej prišli českí technici i úradníci, často z väčších centier, ktorí mali zmysel pre náročnejšiu kultúru - hudba, divadlo, spev. Veď aj v pôvodnej hudbe boli takmer dve tretiny českých muzikantov. Hudba v tomto období vystúpila po prvý krát na veľkom mnohotisícovom zhromaždení začiatkom decembra 1918 v Radvani, kde zaznela prisahá oslobodeného ľudu pri Sládkovičovom hrobe.

Prvým povojnovým kapelníkom bol chorľavý Chvapil. Od januára 1922 bol vymenovaný za nového kapelníka Karol Hübner a od marca 1923 Václav Prokop mal na starosti vedenie dychovej hudby pri pochodoch. Hübner mal opernú a symfonickú prax, preto sa venoval koncertnej činnosti. Prokop mal väčšiu prax vo vojenských hudbách. Železiarne mali odrazu tri dychové hudby a jedno koncertne teleso. V Tisovci bola dychová hudba od r. 1892, druha bola v Podbrezovej a tretia sa čoskoro utvorila v Hronci, nakoľko Hrončania ťažko znášali, že pôvodná hudba sa kedysi odsťahovala do Podbrezovej.

Zrážkový systém príspevkov na hudbu od všetkých zamestnancov bol zrušený v roku 1925, ale dychová hudba sa ďalej udržiavala z vlastných finančných príjmov do roku 1937, kedy boli príspevky znovu obnovene, avšak na základe dobrovoľnosti.

V období 2. Svetovej vojny nemecké vedenie železiarni nemalo záujem o podporovanie hudby. Rapídne sa znížil počet hudobníkov, nakoľko mnoho Čechov z Podbrezovej odišlo a to ochromilo jej činnosť

Po oslobodení Václav Prokop dostal za úlohu vytvoriť z podbrezovskej a hrončianskej hudby novu spoločnú dychovú hudbu a vychovávať pre ňu dorast v novozriadenej závodnej hudobnej škole. K zásadnej zmene došlo po utvorení závodného klubu ROH a príchode Ľudovíta Adamčíka v lete 1950. Adamčík bol uvoľnený z armády a hneď po svojom príchode začal budovať dve hudobné telesa, ako tomu bolo kedysi - dychovú hudbu a koncertne teleso s kompletným dychovým a sláčikovým obsadením. Jeho zásluhou vzniklo v Podbrezovej čoskoro veľké hudobne stredisko s bohatou činnosťou.

Vysoký trend pokračoval v 50. A 60. rokoch, čoho dôkazom je aj rok 1955, kedy hudba získala prvenstvo v Bratislave a tretie miesto v Prahe. Hudobný život v Podbrezovej poznačila smrť kapelníka Adamčíka (1964).

V auguste 1965 posledný raz účinkoval komorný orchester , ktorý sa rozpadol z nedostatku hráčov na sláčikové nástroje. Z Podbrezovej odišli vynikajúci hudobníci: V. Strmeň, V. Hanus, J. Maršálek, J. Kohlmayer, S. Patrnčiak...

Úcta a poďakovanie patrí našim predchodcom, že vydržali a uchovali krásu, potešenie z hudby. Že nám umožnili rozvíjať ich odkaz, rozdávať prostredníctvom hudby ľuďom radosť. Počas dlhej histórie hudby sa vystriedalo množstvo kapelníkov a generácie muzikantov. Každý z nich vložil do duševnej pokladnice hudobného telesa kus seba a každého hudba odmenila krásnymi spomienkami na celý život. Hrali mnohí a boli medzi nimi osobnosti.

Veľký dychový orchester pod vedením kapelníka Ľudovíta Adamčíka (1951-1964)

Medzi hráčmi vynikli ako sólisti najmä páni Hanus, Chalupek, Kertesz, Šikula, Ľupták a iní. V rovnakom období sa postupne zaslúžili o čulý koncertný život v Podbrezovej kapelníci Ľudovít Adamčík (1951-1964), Alojz Šikula (1964-1972), ktorí sa venovali príkladne a intenzívne výchove mladých. Mnohí dnešní muzikanti prešli ich rukami a s vďakou na nich spomínajú. Za Alfrédom Šebestom (1972-1980) prebral nakrátko taktovku Imrich Gažovič (1980-1983). Po jeho náhlom odchode nastúpil v roku 1983 na funkciu kapelníka Peter Zaoral (1983-1997), mladý vtedy 37-ročný, ambiciózny hráč posádkovej hudby Banská Bystrica. Spojil svoje skúsenosti profesionálneho hudobníka so svojou záľubou tvoriť v hudbe. Pod jeho vedením sa postupne a cieľavedome orchester zdokonaľoval umelecky, interpretačne aj v oblasti orchestrálnej disciplíny. V roku 1997 cestou na vystúpenie hudby, pri autonehode TU, tragicky zahynuli kapelník Peter Zaoral a hráči Alojz Dűrer, R. Radakovič. Od roku 1997 do roku 2002 viedol dychový orchester kapelník Pavel Šianský. Od septembra 2002 do septembra 2003 bol kapelníkom Pavol Machajdík. V súčasnosti vedie dychovú hudbu pán Jozef Kráľ.

Dychová hudba je o dva roky staršia ako Železiarne Podbrezová. Historické doklady dokazujú, že dychová hudba Železiarne Podbrezová je priamou pokračovateľkou prvej dychovej hudby na Slovensku. Z pôvodného robotníckeho telesa, ktoré hralo pri robotníckych podujatiach, sa stalo hudobne teleso, na ktoré prispievali všetci zamestnanci železiarni.

V celej svojej histórii je hudba spätá so Železiarňami. Dychová hudba sa stala ich neodlučiteľnou súčasťou. Muzika zrástla s fabrikou a už sa to nedá osve ani predstaviť. Dychová hudba Železiarne Podbrezová patrí medzi najlepšie veľké dychové orchestre na Slovensku.

V predvečer osláv 165. výročia Dychovej hudby ŽP, ktoré boli plánované na 14. novembra 2003, zhodnotil jej účinkovanie  Jozef Turis – manažer d.h.  takto :

Za tých 165 rokov hudba prežívala rôzne obdobia, roky úspechov i neúspechov. Kvalita účinkovania však záleží vždy na kvalite hráčov a obsadení hudobných nástrojov v orchestri. Kritické obdobie sme zaznamenali po úmrtí kapelníka Adamčíka. Počas svojho účinkovania v Podbrezovej zostavil tri orchestre - dychový, sláčikový a tanečný, na vysokej umeleckej úrovni. Pochopiteľne, bolo to aj vďaka možnostiam, ktoré mal k dispozícii. Po jeho smrti prevzal úlohu kapelníka Alojz Šikula. Posledným kapelníkom na plný úväzok v Podbrezovej bol Alfréd Šebesta. Po jeho odchode hudbu viedol Imrich Gažovič, ktorý tu dlho nepobudol. V roku 1983 prebral úlohu kapelníka Peter Zaoral. Bol zároveň aktívny muzikant vojenskej hudby v Banskej Bystrici. V roku 1997 pri tragickej autonehode zahynul spolu s ďalšími dvomi členmi hudby. Po tejto udalosti sa vedenia dychovky ujal nezištne Pavel Šianský, ktorý bol zároveň dirigentom vojenskej posádkovej hudby v Banskej Bystrici. Nasadil vysokú umeleckú latku. Pod jeho vedením dosiahla hudba ŽP dobrú hudobnú úroveň. Dôkazom boli aj umiestnenia na rôznych podujatiach a súťažiach doma i v zahraničí. Takto sme sa dostali do zlatého pásma na Pádivého Trenčíne. Účinkovali sme aj za hranicami. Vystúpili sme v Čechách, v Taliansku, Poľsku, Rakúsku, niekoľkokrát v Nemecku a Maďarsku. Naše snahy vyvrcholili v roku 2002 vydaním prvého CD nosiča, ktorého skladby si môžu čitatelia vypočuť na domovskej web stránke dychovej hudby. V súčasnosti (od novembra uplynulého roka) je našim kapelníkom Pavol Machajdík.

Dychová hudba pod taktovkou P. Šianského

V Lopeji ešte pred založením Matice slovenskej bol založený 15. januára 1921 " Lopejský vzdelávací spolok ", ktorý mal 28 členov. Jeho predsedom bol Ján Majcher a zapisovateľ Ján Mendl. Po takmer jedenapolročnej činnosti tohto spolku sa z neho utvorila Matica slovenská, ktorú viedli: Ján Mudrák, Juraj Gál, Rudolf Schuster, Ján Majcher, Jozef Huňa, Ján Labaj. Prvým predsedom Matice slovenskej bol učiteľ Rudolf Schuster., tajomníkom Štefan Samuelčík, pokladník Juraj Mudrák, knihovník Juraj Gál. Matica mala v tom čase 15 členov. Už v prvom roku 1922 usporiadala Matica slovenská 2 divadelné predstavenia a dve prednášky.

Keď bolo kino v správe železiarní, jednotlivé spolky žiadali podnik o povolenie predstavení v ich réžii. V roku 1922 žiadali o licenciu spolky: Sokol, RTJ, Zväz legionárov, neskoršie Matica slovenská. Vtedy sa ukázalo, že ani železiarne nemajú v poriadku licenciu a premietanie kina bolo až do 25. júna 1923 zastavené. V r. 1923 sa odohralo 40 filmov, z nich bola väčšina nemých.

V osade Podbrezová bol prvý odbor Matice slovenskej založený 5. apríla 1925. Čestným predsedom bol centrálny riaditeľ železiarní Ing. Karol Löwl, úradujúcim predsedom miestny správca fary Milan Dlhý, neskoršie Vladimír Vydra, riaditeľ školy. Organizácia mala 228 členov.

Zásluhou Sokola, RTJ, Matice slovenskej a neskoršie aj Živeny, Spoločenského kruhu, Katolíckej jednoty žien a školskej mládeže sa začal  rozvíjať aktívny, čulý kultúrny život v osade Podbrezová i v materskej obci Lopej. ¹⁷

Zrážkový systém príspevkov na hudbu od všetkých zamestnancov bol zrušený v roku 1925, ale dychová hudba sa ďalej udržiavala z vlastných finančných príjmov do roku 1937, kedy boli príspevky znovu obnovené, avšak na základe dobrovoľnosti.

V Podbrezovej bol prvý odbor Matice slovenskej založený 5. apríla 1925. Čestným predsedom bol riaditeľ železiarní Karol Lövl, úradujúcim predsedom miestny správca fary Milan Dlhý, neskoršie Vladimír Vydra, riaditeľ školy, či Gejza Haverla, úradník z železiarní. Organizácia mala 228 členov. Činnosť bola bohatá . V r. 1927 tu bolo 27 prednášok, 10 akadémií, 3 kurzy, 4 divadelné predstavenia, 1 beseda. MS sa zapojila do veľkej národnej slávnosti 22. mája 1927 v Hornej Lehote, keď tu bola odhalená pamätná tabuľa Samovi Chalupkovi.

Spevokol Slovan začal svoju činnosť v roku 1926 a mal 45 - 50 členov.

Predsedom bol A. Randuška, dirigentom bol K. Hübner, pomocným dirigentom O. Schlosser a tajomníkom K. Chudík. Vo svojom repertoári mal piesne L. Bellu, B. Smetanu, Ľ.Vansu, Ľ. Izáka - Lihoveckého, V. Kopeckého a ďalších. Kratší čas bol jeho dirigentom aj P.Hýrošš a A. Alamássy.

V roku 1927, keď sa dokončila stavba robotníckeho domu v Podbrezovej, bola v tejto budove

zriadená aj odborová knižnica sociálnych demokratov. Sídlo spoločenského kruhu a jeho knižnice zostalo v závodnom hoteli. Spoločenský kruh mal 43 členov v roku 1930, 206 členov v roku 1931. Jeho knižnica mala 2404 zväzkov kníh, 1473 českých, 676 slovenských, 255 maďarských a 73 nemeckých.

Pre adaptačné práce budovy závodného hotela v rokoch 1930 - 1934 bolo kino odstavené a zrekonštruované. V r. 1935 sa odohralo už 100 predstavení a začali sa hrávať aj zvukové týždenníky.

Už bolo spomenuté , že po prvej svetovej vojne prišli do Podbrezovej namiesto maďarských a čiastočne nemeckých odborníkov českí, a tí tu založili organizáciu SOKOL.

Popri telovýchovnej činnosti sa Sokol v Podbrezovej venoval aj kultúrnej a spoločenskej činnosti a z podnetu starostu Pittnera sa začal zaoberať možnosťou otvorenia bábkového divadla. Prvé bábkové predstavenie sa konalo 16. marca 1924 vo veľkej dvorane závodného hotela pred vchodom do železiarní. Ďalšia scéna bábkového divadla bola inštalovaná na Kolkárni. Tu vyhotovili väčšie javisko a umiestnili lavice. Hneď v prvom roku odohrali 10 predstavení . Prvým sponzorom bol Karol Trávniček, ktorý bábkovému divadlu prispel sumou 400 Kčs . Po dobudovaní sokolského letného ihriska na Kolkárni, ktoré bolo na pozemku dnešného závodného klubu sa tu robili nácviky na sokolské slety a opätovne sa sústredila pozornosť na bábkové divadlo. Sokolské bábkové divadlo patrilo medzi najkrajšie v celej župe a jeho činnosť trvala až do roku 1938.

Knižnica Sokola vznikla z dobrovoľných členských príspevkov 100 - 200 Kč a aj zásluhou dobrovoľných darcov kníh, takže do konca prvého roku mala 274 zväzkov pre dospelých a 70 zväzkov pre mládež. Pomáhala si aj ziskom z divadelných predstavení, akadémií a tanečných zábav, takže do konca 1926 dosiahla u dospelých 805 výpožičiek a u mládeže 785. Knižnica bola zrušená zastavením činnosti všetkých spolkov v roku 1940.

Kultúrna a telovýchovná činnosť po utvorení ČSR v Lopeji- Podbrezová podstatne ožila a sústredila sa do mnohých organizácií a spolkov .¹⁶

Podľa záznamov notárskych úradov sa v rokoch 1919 - 1939 odohralo 98 ochotníckych divadelných predstavení a v Lopeji 66. Tieto divadelné súbory patrili rôznym politickým stranám a náboženským spolkom. Príslušnosti k politickej strane podliehal aj repertoár, ktorý bol pestrý. Popri revolučných hrách "Svitanie", "Prieboj", "Plamene", uviedli kresťanské odbory "Tajomstvo svätej omše", "Príchod Spasiteľa" aj bláznivé frašky a sociálne drámy, ako napr. "Hriech" alebo Mahenov "Jánošík". V Lopeji zahrala Matica operetu " Modrá ruža" a „Báčik z Ameriky“.

Najaktívnejšími boli :Telovýchovná jednota "SOKOL" založená v r. 1919, Robotnícka telovýchovná jednota "RTJ" a Spoločenský kruh zamestnancov štátnych železiarní a oceliarní v Podbrezovej. Účelom Spoločenského kruhu bolo napomáhanie spoločenskému životu, čítanie časopisov a kníh, pestovanie spevu a iných spoločenských zábav. Rokovacia reč bola slovenská a spolok bol apolitický. Sídlo spolku bolo v Podbrezovej a členom sa mohol stať každý zamestnanec, „ ...každý vzdelaný a vlastenecky zmýšľajúci mužský, alebo ženská...“(citát zo stanov).

Do Spoločenského kruhu sa podávali písomné žiadosti o prijatie. O prijatí rozhodol hlasovaním výbor na doporučenie dvoch členov Spoločenského kruhu. Spoločenský kruh sa riadil stanovami z 20. januára 1920.

Spoločenský kruh mal v závodnom hostinci prenajaté 4 miestnosti na prízemí. Nájomnú zmluvu z 1. januára 1933 podpísal za Štátne železiarne Ing. K. Löwl a za Spoločenský kruh p. Urban.

Sokol mal okrem vlastného ihriska (na novej kolónii), bábkovú scénu v kolkárni a mimo trvalej telovýchovnej činnosti hrával aj divadlá a operety.  Spoločenský kruh vyvíjal činnosť zábavnú aj športovú. Vystaval chatu na Trangoške a rozšíril tenisové dvorce. Spevokol  "Slovan" mal v r. 1927 - 1929 dobrú umeleckú úroveň za vedenia p. Hübnera, zúčastňoval sa súťaží, pri čom získal niekoľkokrát  uznanie a obdiv. Pri nemých filmoch hrával orchester pod taktovkou  kapelníka p. Hübnera. Spolky boli samofinancovateľné. Na hudbu prispievali zamestnanci.

V decembri 1938 sa v Lopeji obnovila činnosť Miestneho odboru Matice slovenskej. 26. decembra bola slávnostne v obecnom dome otvorená obecná sála s javiskom. V obecnom dome bola umiestnená verejná čitáreň.

Odchod mnohých českých muzikantov skomplikoval situáciu a značne ochromil činnosť spevokolov, tamburášov i hudby.

V období 2. Svetovej vojny nemecké vedenie železiarní nemalo záujem o podporovanie hudby. Rapídne sa znížil počet hudobníkov, nakoľko mnoho Čechov z Podbrezovej odišlo a to ochromilo jej činnosť.

Divadelná ochotnícka činnosť v Lopeji bola tak akosi vždy v tieni divadelnej činnosti v Podbrezovej, ktorá mala dve sály a lepšie technické vybavenie. Divadelnej činnosti sa po roku 1945 venovali Matica slovenská, Slovenský zväz žien , Živena, požiarnici a mládežnícka organizácia. Ako režiséri sa tu najviac prejavili manželia Kvietkovci. Z repertoáru hodno spomenúť " Nevesta zo žalára", " Posledná prekážka" s tematikou SNP od Št. Králika, " Milosrdná sirota", „Veselý deň“  od Sergeja Michalkova, Štolbova hra "Testament", Králikove "Buky podpolianske". Chodilo sem aj Dedinské divadlo z Bratislavy.

Divadelná činnosť v Lopeji sa udržala po druhej svetovej vojne až do roku 1959. Opätovné zlúčenie obcí Lopej a Podbrezová, presun obecnej správy do Podbrezovej, prenájom hostinca i s obecnou sálou priniesol útlm bohatej divadelnej činnosti Lopeja od čias Rakúsko - Uhorska.

Na  starých divadelných tradíciách sa začalo budovať ochotnícke divadlo aj v roku  1945. Hrali sa hry: "Krečinský sa žení", "Matka", "Bacúchovie dvor", "Bašta", "Nemá kocúr večne hody", ktoré väčšinou naštudoval Gejza Štubňa. K profesionálnemu divadlu do Zvolena odišli: Ľudovít Grešo, Angela Jakubisová, a Laco Bulla.

Koniec vojny 1945 našiel železiarne v Podbrezovej vo veľmi ťažkom a beznádejnom položení. Vyššie odborové orgány zorganizovali v Podbrezovej v apríli 1951 krajsky aktív, ktorý riešil situáciu kultúrnych zariadení. Rozhodujúcim momentom bola skutočnosť, že sa odbory rozhodli finančné podporovať niekoľko vybratých závodov pri utvorení tzv. vzorových závodných klubov, medzi ktoré sa dostala aj obec Podbrezová. Už na prvých zasadnutiach bolo stanovené vytvoriť krúžky – hudobný, divadelný, bábkarský, spevácky, folklórny, filmový, literárny, zlepšovateľský, dopisovateľský, rádioamatérsky, modelársky a šachový.

Čoskoro sa začala rekonštrukcia pôvodných miestnosti ”kasína” v závodnom hoteli (terajšie priestory podnikového múzea) na klubovne, bolo nainštalované nové elektrické osvetlenie, vyhotovený bol nábytok na mieru, zakúpené boli koberce, 16 mm premietací prístroj, do štyroch miestností zaviedli rozhlas, knižnicu vybavili novými knihami, herňu spoločenskými hrami. Začali rekonštruovať javisko, pribudli nové horizonty, opona a reflektory, čo dotovala odborárska organizácia z Prahy sumou 220 000 Kčs. Z uvedených prostriedkov bola použitá časť aj na úpravu nádvoria Robotníckeho domu ( na mieste dnešného obchodného domu ), zakúpené boli stoličky, hojdačky, detský kolotoč. V roku 1953 boli poskytnuté finančné prostriedky na prístavbu hudobného pavilónu v parku v hodnote 228 000 Kčs. Na rozvoj kultúry prispieval aj podnik a závodný výbor železiarní.

V Domove mladých v Podbrezovej bol zriadený mládežnícky kultúrny kútik s knižnicou a herňou, mládež si tu požičiavala časopisy, noviny i knihy. Podobné zariadenia boli utvorené aj v prevádzkach valcovňa, údržba a oceliareň.

Hudba disponovala v tomto období tromi súbormi – dychovým, komorným a tanečným.

21. augusta 1945 nastúpil do železiarní ako klavirista a vedúci závodnej hudobnej školy 26 - ročný M. Wolf, konzervatorista s trojročnou učiteľskou praxou. V novembri 1945 nastúpil R. Križan, 23 - ročný učiteľ, konzervatorista, ktorý dočasne viedol salónny orchester a sláčikové kvarteto. Obaja tu zostali iba jeden rok.

V r. 1946 bolo prijatý 26 - ročný Vladimír Štubňa, rodák z blízkej Valaskej, ktorý mal 5 ročníkov konzervatória a prax kaviarenského hudobníka. Ani tento sa tu dlho "neohrial" a odišiel do orchestra G. Bróma a orchester prevzal V. Prokop. V januári 1950 bola situácia hodnotená ako veľmi zlá, pretože z 13 hudobníkov boli dvaja penzisti, dvaja vyššieho veku a 9 mladších zamestnancov. Za pomoci poslanca Feldsama sa podarilo vytvoriť náborom hudobný kolektív v zložení S. Schmihous, V. Zamykal, Kl. Bačkor, J. Hulík, V. Pinkava, F. Longauer, J. Kolhlmayer, J. Ružička, L. Laciak, V. Daubner, J. Kňazík,  S. Štubňa, J. Doležal, Š. Štéc, a V. Strmeň.

Písal sa rok 1947, keď kapelník podbrezovskej dychovej hudby Václav Prokop na majálese v parku na Kolkárni zakončil svoj príhovor slovami: „ a keď  ukončíte vojenskú prezenčnú službu, príďte k nám do Podbrezovej.“

Stalo sa. V júni 1947 bolo v dychovej hudbe 18 vytrvalých členov. Spomenúť treba hlavne na : Doda Kohlmayera, Doležala, Smichausa, Zamykala, Grenera, Stana Štubňu, Števa Štéca, Daubnera, Kňazíka, Klema Bačkora, Chlebovca, Ujhelyho, Sedliaka, Pinkavu, Janka Ružičku a Hulíka.

Až na jar roku 1948 dostala závodná hudba priestory bývalej kolkárne na Kolkárni v Podbrezovej. Začala sa nová etapa. Kapelník Václav Prokop odovzdal kapelnícku funkciu mladšiemu, Vladimírovi Štubňovi, za ktorým prišli ďalší hudobníci: Šimon, Glezgo, Patrnčiak a Šikula.

Pod vedením Eduarda Barteka, bývalého člena SĽUKu, zamestnanca oceliarne, sa začal sľubne rozvíjať aj folklórny súbor. Andrej Bienek začal v divadelnom súbore s nácvikom hudobnej komédie V. Štecha – „Tretie zvonenie“. K slovu sa hlásili aj šachisti, spevácky a mandolínový učňovský súbor.

Organizovaním pravidelnej koncertnej činnosti, vyučovaním mladého hudobného dorastu, naštudovaním ďalších divadelných hier ( Stratená hliadka, Je dôležité mať Filipa) i satirického kabaretu (Škandál v obrazárni) sa rozprúdila činnosť závodného klubu. Objavili sa noví režiséri, noví herci – J. Simančík, E. Hanusková, T. Kassayová, V. Šipka, J. Šípka, M. Klajbanová, Z. Barteková, M. Rovná, C. Kostúr, E. Bartek, E. Gajdoš, H. Zajaková, Matuchová, V. Frimmová, Pajerchin, Matucha a A. Bienek.

S niektorými divadelnými hrami podnikali aj zájazdy do okolia. Vystúpili v Brezne, v Čiernom Balogu, vo Valaskej, Slovenskej Ľupči, Tisovci, D. a H. Lehote, v Mýte pod Ďumbierom, Lopeji, Predajnej ...

Čoskoro sa dostavili aj ocenenia. Prvé sa dostalo hudobníkom, kde náš 24 – členný komorný orchester vystúpil v programe Slovensky tanec pod vedením L. Adamčíka. V roku 1953 podbrezovská hudba vzbudila pozornosť na celoslovenskej prehliadke v Prešove.

Hodnotiaca odborová komisia v Prahe udelila už po ročnej činnosti 8. apríla roku 1953 Závodnému klubu v Podbrezovej Čestné uznanie za mimoriadne aktívnu činnosť v kultúre.

Je len samozrejmé, že povojnové ťažkosti s obnovením výroby, zásobovaním obyvateľstva a nedostatkom uhlia spôsobili ochabnutie spoločenského a kultúrneho života. Spolky ako SOKOL, RTJ, Matica slovenská, Živena a Katolícka jednota žien mlčali v nových politických podmienkach a neodvážili sa k životu.

Ochotnícke divadlo začali po vojne organizovať mládežníci. SSM v Podbrezovej uviedlo 8. júna 1946 na scénu v závodnom hoteli komédiu v troch dejstvách od A. Suchuva- Kobylina : "Krečinskij sa žení" v réžii Križana. SSM sa s druhým dejstvom tejto hry zúčastnili na oblastných pretekoch v Banskej Bystrici, kde sa vo veľkej konkurencii  (asi 20 krúžkov) umiestnili na 3. mieste.

Pozn.:

Po druhej svetovej vojne dostal za úlohu Václav Pokop spojiť časť hrončianskej a podbrezovskej hudby a venovať sa mladému dorastu. Znova boli vypracované nové stanovy hudby, podľa ktorých mesačný dobrovoľný príspevok zamestnanca predstavoval 3 Kčs. Na posilnenie hudobnej činnosti boli prijatí mladí absolventi konzervatória, ktorí mali za úlohu viesť závodnú hudobnú školu, salónny orchester a sláčikové kvarteto. V roku 1946 ich vystriedal Vladimír Štubňa. Skúšali dvakrát do týždňa. Vladimír Štubňa sa po dvoch rokoch nechal zlákať do orchestra Gustáva Bróma. Koncom roku 1948 sa vrátil. Venoval sa doplneniu stavu hudobných nástrojov a hudobníkov. V tom čase mal orchester 13 členov, ktorí tvorili základ hudby. Dvaja boli penzisti, dvaja starší a deväť mladších zamestnancov.

Ťažkú materiálnu situáciu mali najmä hudobné telesá, pretože okrem odchodu mnohých českých hudobníkov sa roztratili hudobné nástroje i notový materiál a neboli financie na zakúpenie nových. Pomerne najmenej škôd utrpela dychová hudba Vysokej pece v Tisovci, do ťažkej situácie sa dostala hrončianska a podbrezovská dychovka. Ťažkosti pri oslave prvého výročia SNP v auguste 1945 vyvolali veľký tlak na odborovú organizáciu, na ktorú sa všetci obracali, aby doriešila prekážky. Už 15. novembra 1945 boli vypracované nové stanovy pre činnosť hudobného výboru, závodnej hudby, hudobného fondu, zriadenie hudobnej školy. Do prípravného výboru boli zvolení: Štefan Kramárik, Viktor Longauer, S. Robotný (Munka) a Š. Fusáň. Boli prijatí kvalifikovaní učitelia.

K podstatnej zmene došlo až po príchode bývalého vojenského dirigenta Ľudovíta Adamčíka v lete roku 1950. K pôvodnému jadru podbrezovských a hrončianskych hudobníkov postupne pribudli noví hudobníci. Takmer polovicu z nich tvorili jeho vlastní odchovanci z armádnej hudby. Ľudovít Adamčík sústredil pozornosť na výchovu učňovského dorastu a mládeže. Príchod kvalifikovaných hudobníkov a svedomitá príprava repertoáru priniesli prvé úspechy - už v roku 1952 na okresnej, krajskej a celoštátnej prehliadke v Bratislave a o rok v Prešove.

V týchto rokoch sa uskutočňovali pravidelné koncerty v podbrezovskom parku a okolitých obciach. Ročne to bolo 30 až 40 vystúpení. Možno však povedať, že zásluhou Ľudovíta Adamčíka vzniklo v Podbrezovej veľké hudobné stredisko, keď tu účinkovali: Dychový orchester, sláčikový orchester a tanečný orchester. Toto obdobie trvalo od roku 1950 do roku 1964. 

Značný vplyv na hudobný život v Podbrezovej mala aj delimitácia podniku na 3 podniky od 1. januára 1951 a odčlenenie českých strojárenských závodov.

Nový podnikový riaditeľ Vladimír Šupka a noví funkcionári odborov priniesli spokojnosť. Vyššie odborové orgány usporiadali v Podbrezovej v apríli 1951 krajský aktív,  kde sa podrobne hovorilo o náplni a spôsobe práce v odborových, kultúrnych zariadeniach. Rozhodujúce bolo, že sa odbory rozhodli finančne podporiť niekoľko vybraných závodov pri utvorení tzv. vzorových závodných klubov, medzi ktoré sa dostala aj Podbrezová. Už na prvých zasadnutiach bolo stanovené vytvoriť krúžky  „hudobný, divadelný, bábkársky, spevácky, folklórny, filmový, literárny, zlepšovateľský, dopisovateľský, rádioamatérsky, modelársky a šachový.“

Do klubovne bola prijatá pracovná sila pre vypožičiavanie kníh, novín a časopisov, obsluhovala rozhlasové zariadenie. Výbor mal toto zloženie:

Predseda - J. Kohlmayer, tajomník - Ladislav Maloveský, členovia Andrej Bienek, J. Engler, Ing. Slabák, Ing. Štarke, E. Bartek, Ing. Švejna, A. Púčik,  O. Kriak, A. Almassy, J. Lichvár, dr. Megyessi, E. Mistrík, A. Halasz a ďalší.

K slávnostnému otvoreniu závodného klubu  došlo 26. februára 1952.  Na tomto slávnostnom podujatí vystúpili hudobníci pod vedením L. Adamčíka, divadelníci naštudovali hru od Čechovova "Pytačky". Prvým predsedom závodného klubu  sa stal Jozef Kohlmayer.

Z tých, ktorí závodnému klubu veľmi účinne pomáhali, treba spomenúť: Feldsama, Peťku, Blažeka, Turčana, Maternu, Viktora Longauera, Mikuláša Strmeňa, Jozefa Zverku, Jozefa Kašaya, a najmä vtedajšieho podnikového riaditeľa Vladimíra Šupku.

Organizovaním pravidelnej koncertnej činnosti, vyučovaním mladého hudobného dorastu a naštudovaním ďalších divadelných inscenácií sa rozprúdila činnosť závodného klubu . Bol to veľký kolektív nadšencov, ktorí robili podbrezovskú odborársku kultúru  v Závodnom klube ROH obetavo, ochotne a bez odmien po pracovnej dobe priamo v klube, v domovoch aj prevádzkach. Z prvých nadšencov vyrástol vyše 200 – členný kolektív. Osobitnú pozornosť si zasluhuje vybudovanie bábkového divadla v Dome pracujúcich. Popri bohatej hudobnej a divadelnej činnosti sa úspešne vyvíjala aj činnosť folkloristickej skupiny , aj keď s častými prerušeniami.

Príchod kvalifikovaných hudobníkov a svedomitá príprava repertoáru priniesli prvé úspechy už v roku 1952 na okresnej, krajskej a celoštátnej prehliadke v Bratislave a o rok v Prešove. Ešte v tom istom roku urobil podbrezovský orchester zájazd do Tatier, na ktorom mali úspech aj sólisti – fagotista Ján Kertész, klarinetista Alojz Šikula a Ján Chalupek i xylofonista Vojtech Hanus.

V roku 1953, keď knižnicu Spoločenského kruhu vlastnil už Závodný klub (knižnica sa cez vojnu niekde stratila), mala knižnica len 36 čitateľov a 89 výpožičiek, v roku 1954 mala 120 dospelých a 31 mladých čitateľov a celkom 485 výpožičiek. Koncom roku 1954 mala knižnica asi 1200 zväzkov a rast pokračoval každým rokom ďalej. Do roku 1983 vyrástol knižný fond na 11486 zväzkov. Knižnici veľmi pomáhala knižničná rada (M. Rovná, E. Schneidgenová, E. Čunderlíková, H. Kalová, učiteľky Chlebovcová a Longauerová, z prevádzok M. Čierny, K. Peťková).

V r. 1954 prispelo odborové ústredie v roku 1954 darom 10020 Kčs na nákup kníh podľa výberu knižnice. Okrem toho prišli do knižnice knihy z ústredia v hodnote 15 738 Kčs, takže knižnica mala v tej dobe asi 1200 zväzkov kníh. Počet zväzkov stúpal každým rokom podľa rozpočtu.¹⁵

Záslužnú činnosť v povojnovom období školského divadla v Podbrezovej vykonal riaditeľ základnej školy Gejza Štubňa, ktorý okrem svojej režijnej činnosti s dospelými uviedol na scénu s mládežou hru „NEPOKORENÍ“ a „ZA FRONTOM“. V apríli 1946 hru „ČÍSLO 35 A 36“, v ktorej účinkovalo asi 50 žiakov. Po dlhšej prestávke sa školské divadlo ohlásilo k životu v júni 1952 s rozprávočkou Podjavorinskej -Rapšovej „ČIM ČIM“. V školskom roku 1954/55 boli na škole utvorené záujmové krúžky:

-                                      dramatický pod vedením učiteľky Bety Peťkovej a Štubňovej

-                                      chemický pod vedením Štefana Babiaka

-                                      výtvarný pod vedením A. Bieneka

-                                      turistický pod vedením L. Maloveského

a krúžok matematickej olympiády pod vedením učiteľky Revovej. Školský dramatický krúžok uviedol v máji „MEDOVNÍKOVÝ DOMČEK“ v réžii - učiteliek B. Peťkovej, J. Perciánovej, E. Frimovej a A. Morovej. V roku 1958/59 pokračoval divadelný krúžok pod vedením uvedených učiteliek vo svojej činnosti. Za pomoci závodného klubu vznikli na škole aj ďalšie krúžky, ako fotoamatérsky pod vedením S. Štekláča, stolársky pod vedením V. Longauera a modelársky pod vedením Vačoka.

Tak sa za krátko mohlo skonštatovať, že hudba už nielen systematicky študuje repertoár, ale aj pravidelne koncertuje každé dva týždne v Dome pracujúcich. Hudba mala tri súbory : dychový, komorný a tanečný.

Rok 1955 priniesol ďalšie výrazné úspechy: v krajskej súťaži dosiahli prvenstvo okrem veľkého orchestra aj dychová hudba a tanečný orchester a po úspechu v Bratislave sa dostal orchester na celoštátnu prehliadku v Prahe, kde získal 3. miesto. I v ďalších rokoch pokračovala hudba s rovnakým zanietením – zorganizovali sa mozartovské oslavy k 200. výročiu narodenia, poriadali sa koncerty doma i vonku, 40 členný orchester dosahoval 25   - 30 vystúpení, dychovka 30 –40, každoročne sa prijali noví, mladí adepti z radov učňovskej mládeže, dokončila sa prístavba hudobného pavilónu , získali sa nové priestory.

Folklór tiež sa začal veľmi sľubne rozvíjať  pod vedením Eduarda Barteka, bývalého člena SĽUKU.

Začalo sa to koncertami a divadlom. Organizovanie pravidelnej koncertnej činnosti, vyučovanie mladého hudobného dorastu a naštudovanie divadelných inscenácií P.H. Freyovej " Stratenej hliadky", O. Wildovej komédie " Je dôležité mať filipa", kabaret „Škandál v obrazárni" rozprúdili divadelná činnosť. Objavili sa noví režiséri a herci (J. Simančík, E. Hanúsková, T. Kaššayová, V. Šipka, M. Klajbanová, Ž. Barteková, M. Rovná, C. Kostúr, E. Bartek, E. Gajdoš, H. Zajaková, Matuchová, V. Frimová, Pajerchin, Matula, A. Bienek).

Čoskoro sa dostavili aj prvé ocenenia. Komorný orchester so "Slovanským tancom" pod taktovkou Ľudovíta Adamčíka vystúpil v celoštátnej súťaži v Redute v Bratislave. V r. 1953 podbrezovská hudba opäť vzbudila pozornosť na celoslovenskej prehliadke v Prešove.

Už po ročnej činnosti 8. apríla 1953 navrhla hodnotiaca odborová komisia v Prahe udeliť Závodnému klubu v Podbrezovej čestné uznanie za mimoriadne aktívnu činnosť v kultúre. Okrem kapelníka a knihovníčky ostatní organizační a odborní pracovníci vykonávali túto činnosť vo voľnom čase, po svojej pracovnej dobe.

V 50. rokoch mal závodný klub šestnásť divadelných premiér a tridsaťpäť predstavení s vyše desaťtisíc divákmi a v 60. rokoch to bolo už tridsaťdva premiér v celovečerných i malojaviskových formách s pätdesiatimiôsmimi predstaveniami pre vyše sedemnásťtisíc návštevníkov. Komorný orchester mal tristošesťdesiattri koncertných produkcií v rokoch 1961 – 1963 pre vyše sedemdesiatdvatisíc poslucháčov.

V domove mladých bol zriadený mládežnícky kultúrny kútik s knižnicou a herňou, požičiavali sa tu rôzne časopisy a noviny i knihy. V prevádzkach boli zriaďované červené kútiky s vlastnou knižnicou.

Mimoriadna pozornosť bola venovaná  práci s deťmi. Každú stredu sa im zdarma premietal film a každý piatok bolo detské popoludnie. Práci s deťmi sa venovali: Mária Rovná, Želmíra Martoníková, Eugénia Čunderlíková, Marta Klajbanová, Tagajová a ďalšie. Divadelnú činnosť vyvíjala úspešne aj mládež sústredená okolo domova mladých. Bol to veľký kolektív nadšencov. Postupne sa  vybudoval veľký aktív ľudí, ktorí robili podbrezovskú odborársku kultúru obetavo, ochotne a bez odmien po pracovnej dobe priamo v klube, v domovoch aj prevádzkach. Osobitne by sa dalo hovoriť o bábkovom divadle, ktoré vybudoval A. Bienek v Dome pracujúcich. 19. novembra 1958 bola otvorená detská scéna v Dome pracujúcich. Jeho kapacita bola 100 sedadiel. Po dobudovaní scény bola táto zverená do rúk Stanislava Štekláča, absolventa bratislavskej umelecko - priemyslovej školy. Po „Bielom ušku“ videli deti 13 bábkových predstavení v roku 1959 a 11 predstavení v roku 1960 pod vedením Ivana Švrlu.

Prvá polovica päťdesiatych rokov bola obdobím hľadania, overovania, keď sa utvorili odborárske kultúrne zariadenia nielen v Podbrezovej, ale aj v susednom Piesku, Brezne a Tisovci, kde všade nastal veľký boj o výstavbu závodných klubov s vlastnými divadelnými sálami a hudobnými telesami, folklórom a divadelnými súbormi.

Po prvých začiatočných rokoch činnosti závodného klubu sa v druhej polovici päťdesiatich rokov  dostal ZK do ťažkej situácie. V rozpočte nastal schodok, na činnosť krúžkov  nezostávalo dosť financií, dotácie Závodného výboru nestačili a vznikol tu problém, z čoho sa bude platiť kúrenie v novej prístavbe. Po odchode J. Kohlmayera sa ďalším predsedom ZK stal Ing. Július Štarke ml. a tajomníkom A. Bienek. Boli to roky plodnej práce na ochotníckej scéne, do divadelného súboru sa hlásilo čoraz viacej záujemcov. Z uvedených inscenácii treba spomenúť Molierovho "Juraja Dandiho", Jiráskovu "Vojnarku" a Katajevovu "Belie sa plachta osamelá".

Utvorením závodného klubu dochádza v ochotníckom podbrezovskom divadle k nástupu novej generácie divadelníkov. Repertoár bol bohatý: A.N. Ostrovský "Nemá kocúr večné hody" (1951), Čechov "Pytačky" (1952), V. Štech "Tretie zvonenie" ( 1952), "Stratená hliadka" (1953), O. Wilde "Je dôležité mať filipa" (1953), V. Jelínek "Škandál v obrazárni" (1954), Moliér "Juraj Dandin" (1955), Pásmo poézie (1955), M. Jariš " Inteligenti" (1957), J. Hollý "Kubo "(1967). M. Kukučín " Mladé letá" A. D´Usseauo aj. Gow " Hlboké korene" v réžii Mojmíra Mihála. 25. marca 1960 mala hra v Podbrezovej premiéru. S touto hrou sa divadelný súbor predstavil aj na 30. ročníku Hronova.

V propagácii poézie veľký kus práce vykonalo divadielko poézie. Milovníci poézie sa predstavili s pásmami: „Nech láska súdi nás“ a  „Spievajúce srdce“.

Popri bohatej hudobnej a divadelnej činnosti sa v 50. – 60. rokoch úspešne vyvíjala aj činnosť folkloristickej skupiny. Jej začiatky siahajú do 50. rokov a viedol ju Eduard Bartek, bývalý člen SĽUKU. Mládež z vlastnej iniciatívy nacvičovala v pondelok, v stredu a v piatok v telocvični osemročnej školy. Vedenie súboru prevzal Milan Vančo a pod jeho vedením sa zúčastnili aj súťaže ľudovej umeleckej tvorivosti, kde dosiahli druhé miesto. Členovia súboru spolupracovali aj s televíziou, kde účinkovali vo filme Veľkonočné zvyky na Horehroní, a to J. Trnavský, M. Vančo, M. Marčok, V. Strmeňová, A. Dubielová, M. Vančová, B. Hanzelyová, V. Nováková .

Neskôr prevzal vedenie súboru V. Kupec, ktorý prišiel do Podbrezovej zo SĽUKU.

Všetky vystúpenia s novým programom boli úspešné a v Súťaži tvorivosti mládeže obsadili tretie miesto. Ich veľkým problémom bolo zabezpečenie stálej ľudovej kapely. Nový vedúci súboru sa tiež nezdržal v Podbrezovej dlho, odišiel do Vojenského umeleckého súboru do Bratislavy.

Pri súbore vznikla cigánska kapela. Noví pracovníci ZK, ktorí boli prijatí, začali prebúdzať kultúrny život v Podbrezovej, ale po krátkej dobe odišli, lebo dali prednosť výhodnejším podmienkam.

Obec nemala vlastné kultúrne miestnosti. Tie patrili  Švermovým železiarňam. V sále závodného hotela sa odbavujú všetky oslavy, v pondelok stredu a piatok sa tam môžu hrať divadlá, v utorok, štvrtok (niekedy aj v sobotu) a v nedeľu sa premietajú filmy v kine. Strediskom kultúrnej činnosti je závodný klub. Má bohatú knižnicu a veľa krúžkov. Pravidelne organizuje pre obyvateľov koncerty a zábavy. Závodný rozhlas je v činnosti každý deň. Rozprávanie o podbrezovskom kultúrnom živote by si vyžiadalo zvláštnu publikáciu. K podstatnej zmene po druhej svetovej vojne došlo až v priebehu roku 1951, keď sa odborové orgány rozhodli venovať finančnú podporu a pomoc. To už boli začiatky Závodného klubu ROH.

K pôvodnému jadru podbrezovských a hrončianskych hudobníkov postupne pribudli noví hudobníci, takmer polovica z nich boli jeho odchovanci v armádnej hudbe. Ľ. Adamčík sústredil ďalej pozornosť na výchovu učňovského dorastu a pre sláčikové nástroje získal posily z okolia Podbrezovej. Už v polovici roku 1951 sa začali usporadúvať pravidelné koncerty v Dome pracujúcich a neskôr aj v okolitých obciach. Zásluhou Ľudovíta Adamčíka vzniklo v Podbrezovej veľké hudobné stredisko, ktoré odchovalo v rokoch 1951 - 1964 desiatky mladých hudobníkov, bol tu čulý koncertný život, chodievalo sa na prehliadky a tým sa hudobný život Podbrezovej dostal do povedomia hudobných odborníkov i verejnosti, takže to bolo jedno z najbohatších a najplodnejších období závodnej hudby.

Medzi nadšencov a vytrvalcov, ktorí si pre symfonický orchester  v Podbrezovej vždy našli čas, treba spomenúť: prof. Kanderu s manželkou, MUDr. Nováka, Nitzkého, Taslera, Pilčíka, Kuřátku, Korbačku, Stolza, Harvana a Ernesta Schustera.

Okrem stálych členov orchestra sa niekedy prihlásili aj muzikanti, ktorí boli na prechodnom pobyte v Podbrezovej alebo hostia, ako napr. všestranný hudobník Ladislav Strmeň z Turian (pôvodom z Hronca).

Ťažisko práce sa prenieslo hlavne na výchovu dorastu z odborného učilišťa. Na toto obdobie si isto spomínajú hudobníci: Bačík, Turis, Pecník, Resutík, Košík, Mihál. Do Podbrezovej prišli ďalší bývalí vojenskí hudobníci: Kertesz, Maršálek, Piecka, Gregor, Chalupek, Hudec a Tužinský.

Na veľký tanečný orchester si pri 25. výročí Závodného klubu spomína Ján Ružička takto: „ V roku 1948 prišiel do Podbrezovej Vladimír Štubňa, rodák z Piesku. Predtým pôsobil v Brne, v tanečnom orchestri Gustáva Bróma. Založil popri malej dychovke, ktorá jedine existovala, sláčikový a veľký tanečný orchester za pomoci niektorých členov závodnej hudby a funkcionárov ROH.

Koncertovalo sa na Sliači, v Banskej Bystrici, Lučenci, Spišskej Novej Vsi, Prešove, Istebnom na celoslovenskej prehliadke tanečných orchestrov, vo Vysokých Tatrách pre rekreantov a pacientov. Hrávalo sa na zábavách s estrádnym programom v kúpeľnom parku v Brusne za účasti popredných slovenských spevákov Hermelyovej, Oláryovej, Velšicovej a konferencierov Hanúseka a Vašáryho. Z veľkého tanečného orchestra sa utvorili tri rytmické skupiny.

Nebolo takého, kto by nepoznal dobrú podbrezovskú hudbu. Dodnes znejú z banskobystrického rozhlasového štúdia hudobné relácie „Takty pre vás“, ktoré pripravuje, zároveň spomína a povzbudzuje všetkých muzikantov Podbrezovej klaviristka tohto bývalého orchestra Libuša Mrázová...“

Medzi muzikantov tohto orchestra patril vynikajúci hráč na saxofón a klarinet Alojz Šimon, zakladateľ orchestra Vlado Strmeň, klarinetista Alojz Šikula, Ing. Chalupek, Ing. Ujhely, František Longauer, Milan Lupták, Jozef Kolmayer, Ján Kertesz. Medzi trumpetistov patrili: J.Daubner, Štefan Patrnčiak, Ján Ružička, basista J.Maršálek, tronbónista R.Bahna a J. Knoška, univerzálny bubeník Vojtech Hanus a gitarista J.Babjak.

Tanečný orchester, dychovka i sláčikový orchester boli reprezentáciou Švermových železiarní pri rôznych príležitostiach.

Vysoký trend pokračoval v 50. a 60. rokoch, čoho dôkazom je aj rok 1955, kedy hudba získala prvenstvo v Bratislave a tretie miesto v Prahe. Hudobný život v Podbrezovej poznačila smrť kapelníka Adamčíka (1964).

Po Ľudovítovi Adamčíkovi prevzal taktovku vynikajúci klarinetista Alojz Šikula (1964 až 1972), ktorý sa  však venoval  len dychovej hudbe a postupne došlo k rozpadu ostatných súborov.  Po ôsmich rokoch ho vystriedal Alfréd Šebesta (1972 - 1980), ktorý zápasil s problémami i v dychovej hudbe, kde počet hráčov povážlivo poklesol, a  ktorý sa za osemročného pôsobenia v Podbrezovej venoval najmä omladeniu dychovej hudby. Dychovku ďalej viedol Imrich Gažovič, (1980-1983).

Od roku 1983, po smrti Imricha Gažoviča, prevzal taktovku dychovej hudby Peter Zaoral (1983 - 1997), sólista posádkovej hudby Banská Bystrica. Nastúpil v Podbrezovej ako mladý, 37 ročný člen vojenskej hudby v Banskej Bystrici. Viedol podbrezovskú hudbu takmer 14 rokov. Toto obdobie môžeme hodnotiť ako jednu zo svetlých kapitol podbrezovskej dychovky. Za jeho pôsobenia sa začala nová éra, čo do kvality a obsahu dychovky v Podbrezovej. Zanietenosť a odborná fundovanosť Petra Zaorala sa preukázali hneď v prvých rokoch jeho účinkovania. Výsledky na okresných a krajských prehliadkach sú toho dôkazom. Veľkú stratu pocítila Dychová hudba v Podbrezovej, keď v roku 1997 tragicky zahynul kapelník Peter Zaoral aj s našimi priateľmi, muzikantmi Alojzom Dürerom a Radoslavom Radakovičom. Po týchto udalostiach nastali pre rozbehnutý život dychovej hudby v Podbrezovej ťažké chvíle.

 Po tragickej autonehode pred  mostom v Lučatíne, kde kapelník Peter Zaoral aj  s dvomi hudobníkmi zahynul ,prevzal  taktovku dychovej hudby  Pavol Šianský.

PODBREZOVAN –závodný časopis

Už šestdesiaty rok nepretržite vychádzajú závodné noviny Podbrezovan, dvojtýždenník podbrezovských železiarní.

Hoci ho historici zaraďujú k tým sedemnástim podnikovým novinám, ktoré začali na Slovensku vychádzať po druhej svetovej vojne, faktom zostáva, že to neboli začiatky týchto novín. Svoju históriu začal Podbrezovan písať dávno predtým, v júni 1930, kedy vyšlo jeho prvé číslo. Napriek silným perzekúciám a administratívnym ťažkostiam sa robotníckym dopisovateľom pod vedením Ladislava Novomeského podarilo vydať sedem čísiel Podbrezovana, prvých slovenských závodných novín. Rôzne okolnosti donútili vydavateľov k zastaveniu vydávania novín a ich história pokračovala o niekoľko rokov neskôr.

V období rokov 1941- 43 vychádzali závodné noviny pod názvom Podbrezová  – Werkzeitung – závodné noviny. Boli dvojjazyčné, písané po nemecky a slovensky. Ich vydavateľom a nakladateľom boli Železiarne Podbrezová, uc. spol., Bratislava a vydávaním bol poverený Štefan Lollok.

23. decembra 1945 začali vychádzať noviny Podbrezovan najprv ako mesačník, neskôr ako dvojtýždenník, pomáhali vedeniu závodu pri obnove vojnou zničených objektov železiarní a plnili funkciu informátora. Po roku 1948 sa ich obsah menil. Odrážali sa v nich spoločensko - politické zmeny a publikovaním materiálov z pera skúsených odborníkov - dopisovateľov, ktorí boli pravou rukou redakcie a začali šíriť  vedomosti.

Podbrezovan bol vždy na pulze doby v ktorej vychádzal, neustále sledoval aktuálne spoločenské dianie, ale hlavne život v závode.

Od čias svojich začiatkov noviny tlačili najprv v Bratislave, potom vo Zvolene, neskôr v Žiline. V sedemdesiatych rokoch začali Podbrezovan tlačiť v Tlačiarňach SNP v Banskej Bystrici. Do 16. čísla roku 1994 ich robili tzv. “horúcou sadzbou”, čo znamenalo prípravy textov na sádzacom stroji, potom nasledovalo odlievanie do olova a olovená sadzba putovala do formy. Bola to práca veľmi náročná nielen pre tlačiarov, ale aj pre pracovníkov redakcie, pretože ak sa pri nákrese zrkadiel šéfredaktor prepočítal, texty vysadené z olova do formy boli nanič. Stávalo sa však aj to, že textov bolo málo a ešte v tlačiarni bolo treba urýchlene hľadať tému na zaplnenie prázdneho miesta v novinovej strane.

V roku 1994 sa technológia prípravy novín podstatne uľahčila modernejšou formou tlače - fotosadzbou. Počas svojho vychádzania Podbrezovan niekoľkokrát zmenil formát i celkový vzhľad. V roku osláv 150. výročia založenia železiarní sa formát podstatne zmenšil

Prvé číslo Podbrezovana

Noviny boli čiernobiele, sviatočné čísla vychádzali v dvoch farbách. V máji roku 1997 sme zmenili tlačiareň, odvtedy vychádzajú vianočné noviny a monotematické číslo pre akcionárov vo farebnom prevedení, ale inak sú noviny dvojfarebné. Dnes je príprava novín omnoho jednoduchšia ako v minulosti. V redakcii počítačom spracujeme texty, e – mailom ich pošleme do tlačiarne a priložíme zrkadlá, podľa ktorých tam urobia prvý “obťah” novín. Nasledujú korektúry a text sa dostane na fólie, z ktorej sa tlačia noviny.

Šéfredaktori po roku 1945: Viktor ŠTEFKA, Viktor LONGAUER, Mária KLUČIAROVSKÁ, Jozef KOHLMAYER, Andrej BIENEK, Maria ROVNA, PhDr. Jan REPKA (do roku 1989)

Redaktori: Elena SCHNEIDGENOVÁ, Mária WEISSOVÁ, Maria RYBÁROVÁ.

V roku 1964 bola utvorená tzv. "Stála ochotnícka scéna".  Za jej existencie boli najúspešnejšie inscenácie: Eugene O´Neill : " Túžba pod brestami" a pre deti " Dve Marienky", " Ľubka a obyčajný zázrak", venoval sa malým javiskovým formám " Fero kontra para", „Jano fáraj“, "Inventúra", „Cirkus prišiel“, " Všetko sme pokosili". V Podbrezovej sa objavujú aj profesionálni režiséri, aby pomohli skvalitniť úroveň.

Úspešný bol aj nástup divadla poézie, v ktorom vyrástli dobré recitátorky a recitátori: (Javorčíková, M. Mistríková, E. Ťatliaková, L. Vačoková, W. Miterpach, J. Greschner ).

Pretože Podbrezová bola oddávna kultúrnym strediskom vtedajšej priemyslovej aglomerácie, bolo nevyhnutné riešiť aj problém vhodného kultúrneho centra v obci. Základný kameň budovy ZK ROH bol položený 11. októbra 1959.

Do činnosti a funkcií ZK nastúpila nová generácia. V roku 1961 prišiel z Tisovca skúsený ochotnícky divadelník, režisér a scenárista Ing. Ján Greschner, ktorý sa stal predsedom ZK ROH  a začal sa venovať v Podbrezovej mládeži, s ktorou predviedol niekoľko vlastných inscenácií.

V roku 1964 sa začali premietať v Podbrezovej širokouhlé predstavenia na futbalovom štadióne a vyvolalo to v širokom okolí veľký ohlas. Do Podbrezovej prichádzali húfy návštevníkov z celého Horehronia. Boli to časy zrodu populárnych „mayoviek“.

V roku 1967 sa do výboru ZK ROH dostali noví, mladí ľudia a za prácu s mládežou bol zodpovedný J. Lihan. L. Balcová sa starala o prácu s deťmi, o bábkársky krúžok sa starala E. Beňadiková zo Zvolena, bola aj rada mladých, ktorú tvorili J. Lihan, P. Longauer, S. Vančo a J. Grílli. Rada mladých organizovala pre mládež besedy so zaujímavými ľuďmi, tematické večery, spoločenské posedenia pri hudbe, tanečné večery pri reprodukovanej hudbe a pokúšala sa aj o získanie členov do klubu náročného filmového diváka.

V roku 1967 mladí v Podbrezovej utvorili beatovú skupinu, ktorá hrávala do tanca v reštaurácii starého závodného hotela. Nemala však dlhé trvanie.

Mimoriadnou spoločenskou udalosťou v obci bolo 12. septembra 1974 odovzdanie budovy Závodného klubu ROH do užívania verejnosti. Oficiálne otvorenie klubu bolo spojené s 30. výročím podbrezovskej konferencie závodných výborov a dôverníckych zborov z obdobia SNP.

Od roku 1974, otvorením nového závodného klubu,  bolo nové kino vybavené klasickým zariadením na širokouhlý formát i panoramatický formát. V tom čase to bolo na Slovensku len devätnáste panoramatické kino. Ročne dosahovala návštevnosť kina v tom čase 30 – 40 tisíc divákov. Pokles záujmu o filmové predstavenia nastal, keď sa začali rozmáhať videá a videopožičovne.

Ťažko je vtesnať do tejto state celú bohatú činnosť ZK , vymenovať stovky vystúpení troch veľkých hudobných telies, ktoré dlhé roky obohacovali kultúrno-spoločenský život nielen v Podbrezovej, ale v celom okolí, ba i vo vzdialenejších i veľkých mestách republiky, alebo spočítať predstavenia divadelného súboru, ktorý naštudoval desiatky divadelných hier, pásma poézie, estrádne programy a príležitostné scénické technicky náročné programy, alebo vymenovať počet ochotných a obetavých ľudí, ktorí divadlu nezištne venovali stovky hodín. Neboli to len herci, ale aj desiatky tých, ktorých divák nikdy nevidel, nikto im netlieskal, nikto im nevenoval kytičku vďaky a uznania.

Mnohí z tých, čo už sami dnes majú deti, spomínajú na bohatú činnosť závodného klubu na úseku práce s deťmi. Zo začiatku to boli rozprávkové odpoludnia v čitárni závodného klubu, rôzne detské preteky, celodenné programy a výlety a potom zasa bábkové predstavenia v detskej scéne Domu pracujúcich.

Veľký rozvoj a bohatú činnosť má za sebou knižnica závodného klubu s tisíckami kníh a desaťtisíckami výpožičiek, mnohými literárnymi súťažami a kvízmi, besedami a pohovormi o knihách. Knihovníčka Emília Kenderessyová viedla túto knižnicu desiatky rokov.

Nemožno nespomenúť fotokrúžok, jeho pekné výstavy fotografií, účasť s nimi na súťažiach, prácu filmárskeho krúžku, ako aj prácu krúžku výtvarníkov, spoluprácu so školou v školskom divadle, rôzne kurzy a prednášky, ktoré v rámci závodného klubu prinášali zábavu a poučenie.

Ako autor tejto monografie a zároveň jeden z  predsedov Závodného klubu by som sa chcel poďakovať všetkým ochotníkom, hudobníkom, aktivistom a funkcionárom za prácu v závodnom klube.

V roku 1990 dochádza k oživeniu diania v Podbrezovej, keď vzniká mažoretková a tanečná skupina pri ZK OZK pod vedením pani Márie Weissovej a Miroslava Procházku. Tento nový čin mal veľký úspech u poslucháčov a divákov širokého okolia.

Veľký úspech dychová hudba dosiahla v roku 1996 na Pádivého Trenčíne. Hneď pri prvej účasti na tomto vrcholnom podujatí bola Dychová hudba Železiarne Podbrezová zaradená do strieborného pásma. Dosiahnutý úspech bol akoby odmenou za poctivú prácu, ktorú dychová hudba odviedla. Že to bolo tak, svedčia aj odporúčania vedúcich činiteľov dychovej hudby na Slovensku, ako ZDHS. Národno-osvetové centrum Slovenska poverilo Dychovú hudbu Podbrezová reprezentáciou v zahraničí. Hudba dostala cenu " Karola Pádivého" v roku 1993.

Zahraničné účinkovanie: Rakúsko-Viedeň, Maďarsko-Totkomlos, Taliansko-Sterzing (Vipitemo), Poľsko-Jastrzenie Zdroj, Nemecko-Bossel.

Za to, že dychová hudba v Podbrezovej existuje a prekvitá, patrí poďakovanie terajšiemu kapelníkovi Pavlovi Šianskému, ktorý sa podujal pozdvihnúť dobré meno tohto telesa. Že sa nám to darí, svedčia výsledky, ktoré hudba dosiahla pod jeho vedením za jeden a pol roka. Druhé miesto na Eurofestivale v nemeckom Bosseli a zaradenie do Zlatého pásma na Pádivého Trenčíne v roku 1998 sú toho dôkazom.

V súčasnosti má orchester 51 členov, z ktorých 23 je zamestnancov Železiarní Podbrezová, a.s., 2 sú učitelia, 10 študentov, 10 z okolitých obci a 6 dôchodcov.

Viac ako 20 rokov v dychovej hudbe účinkujú pani: Ing. Milan Štulrajter, Vojtech Kotran, Matúš Melicherčík, Peter Gregor, Miroslav Lehocký, Richard Bunda st., Ondrej Čech, Matej Pecník, Jozef Turis starší a mladší, Jozef Kučera a Ing. Jozef Bánik.

V celej svojej histórii je hudba spätá so železiarňami. Čím je to, že od svojho vzniku kráčajú vedno tvrdá práca so železom a krehká hudba? Muzika zrástla s fabrikou a už sa to nedá osobitne ani predstaviť.

Poďakovanie patrí všetkým priaznivcom a priateľom dychovej hudby, ktorí jej fandia, aby aj do budúcna vytvárali priaznivú atmosféru pri jej vystúpeniach na verejnosti.

Súbor KLÁSOK bol založený 13. októbra 1995 na podnet pracovníčky ZK Podbrezová pani Ley Poldaufovej. Počet členov novozaloženého súboru bol 28 dievčat a 5 chlapcov.

22.mája 1996 sa po zasadnutí obecného zastupiteľstva rozhodlo definitívne o kultúre v Podbrezovej. ZV OZ Kovo prenajal obci bezplatne  priestory slúžiace na činnosť kultúry. Týka sa to priestorov ZK, potrebných na prevádzku kina a niekoľko obslužných miestností. Obecný úrad bude znášať prevádzkové náklady a náklady na zamestnancov. Okrem kina bude zachovaná činnosť záujmových krúžkov, tanečných súborov a  mažoretiek, ktoré vystupujú s dychovou hudbou. Obecný úrad zamestná choreografa, ktorý bude pri obecnom úrade zabezpečovať kultúrnu činnosť. Knižnica bude presťahovaná do obecných priestorov, kde sídlilo oddelenie rekvalifikácie ŽP, a.s.  Do týchto priestorov bola presťahovaná aj gynekologická ambulancia. Ostatné voľné priestory v tejto budove budú prenajaté na podnikateľské účely.

Od 1. júla 1997 prešla kultúra pod Obecný úrad v Podbrezovej. Kultúra sa v súčasnej podobe nezmenila. S prevzatím organizácie kultúrneho diania obec pokračuje v kultúrnej činnosti v tom rozsahu, ako to zabezpečoval predtým Závodný klub Podbrezová, s.r.o.

V dňoch 5.- 8. septembra 1997 Dychový orchester Železiarní Podbrezová vystúpil na európskom súťažnom festivale dychových orchestrov v nemeckom meste Bösel. Jediný slovenský účastník bol na tomto podujatí veľmi úspešný. Z 33 súborov z 11 krajín sa v „kráľovskej“ kategórii veľkých dychových orchestrov umiestnil na druhom mieste. V hodnotení kapelníkov sa náš kapelník Pavel Šiansky umiestnil rovnako na druhom mieste. Bola to najväčší úspech v histórii dychovej hudby v zahraničí a  vynikajúca reprezentácia našej obce. Táto hudba má svoje pevné postavenie v rámci miestnych kultúrnych štruktúr.  Pomoc materskej firmy ŽP, a.s. , ZO OZ KOVO a obecného úradu zhodnotí história. V súčasnosti má orchester 40 členov. V prevažnej miere ho tvoria zamestnanci podniku. Spoločne hrajú zvárači, zámočníci, konštruktéri či úradníci. Kolektív omladila veselá chasa - žiaci základných a študenti stredných škôl. Posledné roky spolupracuje orchester s mažoretkovou a tanečnou skupinou pri Obecnom úrade Podbrezová. V celej histórii je hudba spätá so železiarňami.

Podľa ohlasov a výsledkov bol uplynulý rok 1997 pre podbrezovskú dychovku určite jedným z najúspešnejších v novodobej histórii.

S postavením dychovej hudby v regióne súvisí aj 160.  výročie založenia, ktoré si hudba v tomto roku pripomína. Podľa historických dokumentov je to najstaršia dychová hudba na Slovensku.

Z Ministerstva kultúry SR  sa dozvedáme, že Dychová hudba ŽP, a.s. je zapísaná do zoznamu na ocenenie Cenou predsedu vlády SR za rok 1998.

Uplynulo 10 rokov tanečný – mažoretkovej skupiny v Podbrezovej. Táto skupina vznikla v Podbrezovej koncom roku 1990. Nápad sa zrodil u vtedajšej riaditeľky Závodného klubu OZ KOVO, pani Blanky Weisovej a kapelníka Dychovej hudby ŽP pána Petra Zaorala.

Od 1.7. 1996 pracuje táto skupina pod Obecným úradom Podbrezová

Za 10 rokov sa vystriedalo 350 detí. Súbor vedie p. Miroslav Procházka.

Personálne zmeny po konkurze v ZK  priniesli  len krátkodobé zlepšenie v činnosti ZK. Závodný výbor OZ - Kovo a nové vedenie ZK Podbrezová, s.r.o. museli pred novými ekonomickými podmienkami kapitulovať.

Dňa 10.2. 2000 odhlasovala konferencia odborov ukončenie činnosti závodného klubu od 1.3.2000.

Pročko a Vojtek na javisku v Podbrezovej

Radošinci v Podbrezovej

Kultúra v Podbrezovej ožila vďaka železiarňam. Závodný klub nesie pomenovanie DOM KULTÚRY ŽP, a.s.

V deň podpisu KZ bola podpísaná aj Zmluva o odkúpení ZK OZ KOVO Železiarňami Podbrezová, a.s. Závodný klub bude pričlenený k personálnemu úseku, do hospodársko – sociálneho odboru a dvaja zamestnanci sa stanú zamestnancami Železiarní Podbrezová. Premenovaný bude na Dom kultúry ŽP, a.s.

Železiarne zároveň preberajú na seba zodpovednosť za kultúru a všetko, čo s tým súvisí, za spoločenský život v Podbrezovej – čiže zasa je to veľký záväzok.

Použitá literatúra :

1. A.Bienek-, Buletín k 150 výročiu založenia hudby

2. Andrej Bienek, Hudba a spevokoly v erárny železiarňach, in Robotnícke spevokoly a robotnícka kultúra na Slovensku, Bratislava 1983.
3. Alexander Čunderlík, Tá naša kapela, Tisovec 1983
4. Zdenko Nováček, Robotnícke spovokoly na Slovensku, SAV Bratislava 1960
5. Š. Pasiar – P. Paška: Osveta na Slovensku, Bratislava 1964
6. Richard Rybarič, Dejiny banskobystrického hudobného spolku, Bratislava, HŠ III. 1959
7. Mostár
8. Podbrezovan (Príloha k 25.výročiu Závodného klubu ROH)
9. Priekopník
10. Smer
11. Podnikový archív Švermových železiarní, Podbrezová
12. Archív Závodného klubu ZK ROH Podbrezová

13. J.Greschner – Monografia obce Podbrezová (rukopis)

http://www.zelpo.sk/dh/dychovka.nsf

Ing. Ján Greschner