Z histórie  baníctva a železiarstva  v  T i s o v c i

(Texty k 40 výročiu odstavenia vysokej pece v Tisovci (1965))

 

Tisovec - mestečko, rozkladajúce sa na brehu rieky Rimavy. Pomenovanie dostalo od stromu tis, ktorý sa tu v minulosti hojne vyskytoval.   Prvá, zatiaľ známa písomná zmienka o Tisovci je z roku 1334, a to v listine uhorského kárala Karola Róberta, vydanej 26. júna na Vyšehrade.  V roku 1438 sa Tisovec spomína ako príslušenstvo hradu Hajnačka. Do 16. storočia bol poddanskou dedinou. Koncom 16. stáročia došlo k ďalšej zmene feudálnych vlastníkov. Boli nimi rodiny Kubiniovcov, Forgachovcov a Nyariovcov. Z prvkov ich rodných erbov vznikol aj súčasný mestsky erb. Prvé trhové privilégia získal Tisovec r. 1596.  1695 bola založená železiareň v Tisovci. Významná bola aj výroba papiera v papierni založenej v roku 1663 rodinou Kubíniovcov.

V roku 1780 získali Tisovčania od panovníčky Márie Terézie ďalšie trhové privilégia. Podľa nich mohli usporadúvať štyri jarmoky do roka. Na tradíciu tisovských jarmokov nadviazala i súčasná mestská samospráva a trikrát do roka organizuje Tisovsky jarmok.

Pôvodné obyvateľstvo bolo slovenského pôvodu. Svedčia o tom i okolité topografické názvy; Obadovo Očko, Krivá, Suché doly, Hradová, Diel, Losinec. Po tatárskom vpáde, v polovici 13. storočia, prichádzajú nemeckí osadníci z banských miest Liptova. Dôležitým zdrojom obživy obyvateľstva v stredoveku bolo baníctvo. Ťažilo sa striebro, železo a občas sa našlo i zlato. Časté vojny a pustošenia narúšali rozvoj baníctva, pretí si obyvateľstvo hľadalo iné zdroje obživy. Žírne luky a výborná pastva na nich, boli dobrým predpokladom pre rozvoj roľníctva, pastierstva, chovu dobytka a oviec. V roku 1843 bolo v okolí Tisovca 10 salašov. V roku 1788 bolo v Tisovci 53 remeselníkov. Existovali cechy kováčov, zámočníkov, kolárov, stolárov, debnárov, tesárov, mlynárov, garbiarov, čižmárov, kožušníkov, klobučníkov, súkenníkov a výrobcov syra. Neskôr sa vyrábalo pivo, sviečky a tehly. Už v 19. storočí sa v miestnej bryndziarni vyrábala kvalitná a chutná bryndza, ktorú neskôr vyvážali až do USA.

V 17. storočí sa začína rozvoj baníckeho podnikania a spracovania rúd v Tisovci, Rimavskej Bani, Hnúšti, Klenovci, Rimavskom Brezove, Lehote nad Rimavicou, Ploskom a inde. Začiatkom 19. stor. podstatne vzrástla ťažba železnej rudy a v rámci Uhorska sa sústredila najmä v gemersko-spišskej oblasti. Najviac sa ťažba a spracovanie rudy rozvinula v Gemersko - malohontskej župe. Existovali početné banské závody, hámre a podniky na výrobu rôzneho železného tovaru. Kým v severnej časti územia sa rozvíjala priemyselná výroba, južná časť ostala poľnohospodárska a prevládal v nej statkársky spôsob hospodárenia.

Priemyselná tradícia mesta Tisovec siaha až k jeho rannej existencii. V počiatkoch to bola predovšetkým ťažba drahých kovov, železnej rudy a vápenca.

V roku 1611 odovzdal Oktavio Stéger svoju olovenú a striebornú huť eráru a v roku 1698 predala Stempelova spoločnosť svoje železné bane mestu Banská Bystrica, ktorí o 3 roky neskôr prepustila jednu štvrtinu banskej komore za čo odstávala palivo a vápenec pre svoje potreby zdarma z lesov erárnych.

 

Tisovské bane pomocou ktorých sa vlastne založil železiarsky priemysel v Tisovci, ležia asi 6 km vzdialené od železiarní. Železná ruda v Mašnej sa utvorila na kontakte triasového vápenca z granitu a na hore Magnetovej prerazil triasový vápenec diorit. V roku 1764 bolo v Kyzovej vyťažené 8.760 viedenských metrických centov rudy, ale Mašna bola zastavená. Keď železiareň obdržala v roku 1782 koncesiu na postavenie jednej vysokej pece, kovárne a vodovodu, darované boli eráru o 2 roky neskoršie, dňa 24.novembra 1784 aj tisovské bane..

V roku 1817 pracuje zase 16 baníkov v Mašnej a v roku 1825 sú v prevádzke na hnedú rudu (limonit) štôlňa Kýzová, Magnetová, Leopold a Segengottes.

Na kutacích prácach sa v baniach  v Tisovci pracovalo až do roku 1885. Systematické dobývanie prestalo však už v roku 1864.

Železo vyrábali v Tisovci už v dávnych časoch a asi v XVI. Storočí zanikajú dve slovenské pece na Kostolnej lúke. Ako pamiatka zostala po nich len troska, ktorú tam dnes potok Rimava premýva.

Už v 16. storočí nachádzame zmienky o troch železiarskych usadlostiach. V Tisovci už oddávna existovali tzv. slovenské pece na zhutňovanie vyťažených rúd. V nízkošachtovej nadzemnej peci tavili železo, ktoré sa dalo ihneď používať na výrobu predmetov. Koncom 16. storočia bol zriadený samostatný hámor, ten však bol kráľovským majetkom. V 17. storočí práce v hámri dočasne prerušili. Novú železiareň postavil v roku 1689 Adam Kubíni. V roku 1705 ju odkúpil František Rákoczi II. Za 14.000 zlatých a slúžila na výrobu vojnového materiálu pre povstalcov proti viedenskej dinastii. V roku 1700 kúpil štát od občanov Banskej Bystrice 50 % účastín vysokej pece Tisovec a v roku 1705 prešiel celý závod do majetku eráru. „Celú železiareň, vrátane všetkých budov, strojov a zariadení mesto Banská Bystrica predáva komore za 1400 zlatých v októbri 1705“. Tento dátum považujeme za dátum zrodu tisovskej erárnej železiarne.  Prvým šafárom železiarne bol Hans Juraj Delpin, ktorého do funkcie vymenovali v r 1705 a funkciu nastúpil 5. januára 1706. Tu však dlho nezostal a už 24. augusta 1709 odišiel za šafára na Staré Hory.

V roku 1712 bol závod rozšírený. V roku 1750 sa závod skladal z dvoch vysokých pecí: pec Bébau a pec Renn a jeden hámor v Tisovci a jeden v Píle .

O výsledkoch závodu je prvá správa z roku 1753, kedy podľa ročnej bilancie závod dosiahol čistý zisk 2933 zlatých a 23 a pol grajciara. Výrobná cena jedného viedenského centa železa bol 2 zlaté a 12 grajciarov.

 V roku 1750 železnú rudu dodávali bane Sirk a Kýzová. Železnú rudu do Tisovca dovážali komorskí poddaní, ako zmluvní furmani. Drevené uhlie pálili v Tisovci, ale hlavne v Brezne a v Hronci. Najstaršie uhliská boli na Hradovej a v Krivej doline.

Najväčšou prekážkou plynulej výroby železa bola neustála potreba opravovať vodné náhony. Zachovala sa správa, že v roku 1752 opravovali všetky vodné náhony, v dôsledku čoho v mesiacoch august a september sa železo nevyrábalo. Táto oprava vodných náhonov vtedy stála 69 zlatých a 18 grajciarov. V tom istom roku 1752 nepracoval ani hámor v Píle, tiež pre opravu vodných náhonov.

 

 

Poznámka:

V roku  1782 bola postavená vysoká pec veľkých rozmerov so silnými vodnými kolesami. Na začiatku 19. storočia bolo železo z vysokej pece  spracúvané v dvoch väčších a v jednom menšom hámri. Na začiatku  19.storočia pre baníkov a hutníkov zo Zvolenskej stolice založili osadu  Tisovské Hámre. Neskôr obidve časti splynuli do jedného  administratívneho celku, ale rozdiely boli zreteľné a ich zvyšky možno postrehnúť ešte i dnes.

V roku 1782 bola postavená vysoká pec, ktorá sa stala najväčším výrobcom surového železa v celom Uhorsku. Výroba novej vysokej pece predstavovala  ročne 3360 t surového železa a liatiny, čo bola najvyššia výroba v 50 rokoch 19. storočia v Uhorsku.

 

 

Poznámka:

Plán vysokej pece v Tisovci z r. 1789 od Jána Fridricha je uverejnený v knihe „Dejiny hutníctví železa v ČSR (Zväzok 1) na str. 222.

V roku 1800 bola v závode Tisovec postavená administratívna budova, odlievacie pole a kotolňa. Železo z vysokej pece bolo spracúvané v dvoch väčších a v jednom menšom hámri. V roku 1884 vyrábal Tisovec 1078 t surového železa a v roku 1847 už 1330 t.

 V r. 1853 – 1855 sa Tisovec zmodernizoval . Dostal  „pilierovú“ pec so silným valcovým dúchadlom poháňaným vodným kolesom o sile 20 HP a pražiarne rudy. Bola to jedna z najväčších vysokých pecí na Slovensku a jej kapacita sa zvýšila z 24 000 – 28 000 vied. Centov na 60 000 – 70 000 vied. Centov.

Poznámka:

K hrončianskemu komplexu patrilo  šesť vysokých pecí : v Hronci, Tisovci, Ľubietovej, Ponikách, Michalovej. Zvislý rez drevouhoľnou vysokou pecou škótskeho typu v Tisovci z r. 1882 uverejnil A. Kerpely vo svojom diele: Die Anlage und Einrichtungen der Eisenhütten v r. 1884. Jej užitočný objem bol 100 m 3.

Nová vlna rekonštrukcie železiarní v Tisovci sa dostavila 1881, keď boli postavené prvé tri predhrievače vzduchu typu Whitwell. K týmto trom prehrievačom boli neskôr pristavené ešte 3 väčšie, dovezené z Hunyadu. Vtedy závod mal šesť pražiacich pecí, dve vysoké pece, dve valcové dúchadlá na parný pohon, výťahové zariadenie na vodný pohon. Súčasťou závodu bola aj vnútrozávodná úzkokoľajná železničná sieť dlhá asi 4 km a sieť elektrického osvetlenia. V roku 1869 – 1871 bola miesto vodnej sily použitý parný pohon.

Vznik železničnej trate Brezno - Tisovec bol spojený s postupnou výstavbou prvých úsekov Pohronskej dráhy zo Zvolena do Podbrezovej a neskôr až do Brezna nad Hronom. O rok neskôr, v roku 1896 bola vybudovaná odbočka  do Pohronskej Polhory. Tam na ňu nadviazala ozubnicová železnica prechádzajúca cez horské sedlo Zbojská pod Fabovou hoľou až do železiarskeho centra v údolí rieky Rimavy - do Tisovca. Výstavbou trate tak bola zabezpečená doprava surového železa z tisovských železiarní do oceliarní v Podbrezovej. Prepravu na trati zabezpečovali pôvodne parné rušne vyrobené v rakúskom Florisdorfe.

 

Poznámka:

Po zániku železiarní v Tisovci v roku 1966 skončila aj nákladná doprava na tejto trati a osobnú prepravu prevzali adhézne motorové súpravy.

Z hľadiska zlepšenia dopravy surovín a vysokopecných produktov bola významným krokom výstavba lanovej dráhy na prepravu rudy a dreveného uhlia medzi Železníkom a Tisovcom (drvené uhlie sa získavalo v lesoch po trase lanovej dráhy) a druhej lanovej dráhy Tisovec  - Grilka pre dopravu trosky a vápenca. Obe lanové dráhy boli uvedené do prevádzky v r. 1902. V tom roku bola zbúraná aj stará odlievacia hala a nahradené bolo staré kompaudné dúchadlo novým dúchadlom poháňané parným strojom.

Postavený bol aj originálny kruhový, prstencový zásobník na rudu dovážanú lanovou dráhou zo Železníka. Rudný dvor bol vlečkou spojený so stanicou štátnych železníc a pomocou magnetového žeriavu bolo umožnené nakladanie surového železa do vagónov, čím bola odstránená ťažká a úmorná práca pri transporte V roku 1913 bola jedna pec znovu prestavaná na koksovú s dennou kapacitou 50 t.

Súčasne sa zlepšila doprava surovín k vysokým peciam – bola vybudovaná 100 m dlhá lanovka medzi zásobníkmi rudy a železiarňou. Za tým sa začala stavať elektrická centrála s parným turbínovým pohonom. Štátny prevrat našiel železiareň v úbohom stave .

Poznámka:

Mesto Tisovec i so železničnou stanicou dna 9. januára 1919 obsadil 1. prápor talianskych légií od Muráňa. Obsadenie bolo prijate železničnými zamestnancami i obyvateľstvom mesta kľudné a čiastočné s nadšením. Z nariadenia gemerského župana sa dostavili 10. januára na železničnú stanicu tisovsky richtár Samuel Šífrik s učiteľmi Ľudovitom Clementisom a Ľudovitom Slabejom, aby pred nimi železniční zamestnanci zlozili sľub vernosti. Zo stanice zložil s prednostom Kolomanom Plarchom ešte ôsmi zamestnanci. V tisovskom rušňovom depe, okrem prednostu a štyroch rušňovodičov zložil sľub celý personál. Obsadzovacia komisia ešte 14. januára ustanovila za prednostu stanice Františka Firytka. Železniční zamestnanci maďarskej národnosti, ktorí nezložili sľub vernosti republike sa odsťahovali  postupne do Maďarska. Prednosta stanice v Tisovci František Firytko 14. marcom odišiel zo služby prednostu stanice a prednostom sa stal revident Eduard Panuško. Prednostom stanice Banovo sa stal Karel Neubert.

Miesto dvoch zastaralých pecí bola postavená jedna moderná malá vysoká pec amerického typu a 3 ohrievače vetra  typu Cowper, 2 nové českomoravské kotle (patent Sládek), nová mechanická dielňa, nové dúchadlo zakúpené zo Škodových  závodov. V roku. Obidve pece boli v rokoch 1922 – 23 zbúrané a postavená bola vysoká pec , ktorá bola pričlenená k Podbrezovej. 

Po odovzdaní železničnej trate údolím Rimavy do prevádzky 5. septembra 1874 sa stala aktuálna potreba železničného spojenia Tisovca s horehronskými železiarňami v Hronci a v Podbrezovej, aby odpadla zdĺhavá a neekonomická do pravá materiálov a surovín povozme. O výstavbe tejto potrebnej železnice sa uväzovalo už v druhej polovici 60. rokov minulého storočia. Trasa železničnej trate z Podbrezovej do Pohronskej Polhory viedla terénom, ktorý nebol veľmi náročný na zemne prace a bol odovzdaný do prevádzky 15. decembra 1895. Trať Pohronská Polhora - Tisovec bola odovzdaná do prevádzky 30. novembra 1896, čím sa Gemer-Malohont spojili s Pohroním.

Železničná trať z Brezna cez Pohronskú Polhoru do Tisovca bola najviac využitá za prvej česko-slovenskej republiky koncom 20. rokov nášho storočia. denne sa vozila po tejto trati do malohontských železiarni železná ruda a koks, nakladalo sa  surové železo do železiarni v Podbrezovej a Třinca, z lesných komplexov sa vyvážalo drevo do Maďarska. Z Hnúšte sa vozil acetón a drevené uhlie (Anglicka, Nemecka), zo železiarní z Podbrezovej sa vozil plech a železné rúry (do Nemecka, keď bol v Anglicku štrajk i do Indie a Číny).

Poznámka:

V noci z 21. na 22. júna 1924 postihla údolie prietrž mračien a následná povodeň, pri ktorej boli strhnuté mosty medzi Bánovom a Tisovcom. Povodňou nebola ušetrená ani vysokopoložená železničná stanica Tisovec. Prívalmi vody z okolitých kopcov bola časť stanice zaplavená, zanesená pieskom a blatom.

Skoro po piatich rokoch rekonštrukcie bola 20. januára 1924 daná do prevádzky vysoká pec v Tisovci, čo znamenalo pre železnicu zvýšenú prepravu materiálov. Denne sa po tejto železnici vozila ruda, koks a drevo. Už v prvom roku veľkej hospodárskej krízy v roku 1929 sa citeľne znížila preprava nákladov na železnici. Bola zastavená prevádzka železiarni v Likieri a 10. júla 1931 zastavili výrobu v štátnych železiarňach v Tisovci pre nedostatok odbytu surového železa. Zamestnanci stanice a depa v Tisovci odviedli na podporu nezamestnaných v Tisovci príspevok vo výške 4 000 Kčs. Až 15. apríla 1935 bola započatá prevádzka v železiarňach na plný výkon, čím železnica opäť získala príjmy za prepravu nákladov.

Výroba surového železa v rokoch 1918 – 1927 v q:

1918

1919

1920

1921

1922

1923

1924

1925

1926

1927

175.813

- **

129.010

103.585

- ***

- ***

46.185

238.772

276.710

280.675

 

- ** mimo prevádzku

- *** v rekonštrukcii

Stav robotníctva v rokoch 1918 – 1934:

1918

1919

1920

1921

1922

1923

1924

253

243

365

358

304

274

251

 

1928

1929

1930

1931

1932

1933

1934

209

206

213

175

175

85

126

 

V roku 1935 bola vysoká pec prestavaná na obsah 245 m3 s výkonom 140 ton surového železa za 24 hodín. Do pece sa cez výfučne fúkal vzduch od dúchadla, poháňaného parným strojom. Dúchadlo dodávalo za minútu 700 m3 vzduchu s tlakom 0,5 – 1,2 atp. Vzduch bol v štyroch ohrievačoch typu Cowper  predhriaty na 400 – 500 C. Kychový plyn, ktorého sa získalo asi 16 000 m3 /h sa čistil v suchých prašníkoch. Polovica sa spaľovala v ohrievačoch a v kotolni.. Zvyšný plyn sa volne odfukoval do atmosféry.

Kotolňa mala šesť kotlov a to dva strmotrubnaté od firmy ČKD s výhrevnou plochou 220 m2, dva kotly Stierllingove s výhrevnou plochou 250m2 a dva Steinmüller s výhrevnou plochou 150 m 2. Pod kotlami sa mohlo kúriť aj uhlím (pri odstavení pece).

Parná elektráreň Tisovec mala dve parné turbíny firmy GANZ s generátormi elektrického prúdu s výkonom 450 a 370 kW. Zásobené boli parou z kotlov (6 kusov) vykurovaných vysokopecným plynom. Elektráreň bola zrušená zároveň s vysokou pecou v roku 1965.

Spotreba elektrického prúdu v r. 1927 v štátnej železiarni v Tisovci bola 366.100 kWh.

Surové železo bolo odpichované každé 3,5 hodiny do liatinových  foriem (na last), z ktorých sa po ochladení drvilo a nakladalo magnetovým žeriavom do vagónov, alebo na skládku. Vysokopecná troska sa granulovala vodou a vyvážala na haldu, alebo sa spracovávala na tehly. Vyrábali sa zo zmesi vysokopecnej trosky a mletého vápna. Po vylisovaní sa parili osem hodín v autokláve. Para z kotlov bola spotrebúvaná jednak na pohon parného dúchadla a jednak na pohon dvoch parných turbín na výrobu elektrickej energie. Mechanická dielňa slúžila na udržiavanie prevádzkového zariadenia.

Poznámka:

Mníchovský diktát 29. septembra 1938 znamenal začiatok úplného rozbitia Česko-slovenska. Nakoniec viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 bolo násilné pripojených k Maďarskú 10 390 km2 slovenského územia s 854 217 obyvateľmi. Novými hranicami boli mnohonásobne popretínané strategické železnice.

Rozhodnutím viedenskej arbitráže pripadol k horthyovskému Maďarskú celý okres Jesenské a južná časť okresu Rimavská Sobota. Z príkazu Riaditeľstva statných železníc ČSD v Bratislave bola nariadená evakuácia všetkých železničných služobní z okupovaného územia. Železničná služobňa z Rimavskej Soboty bola presťahovaná do Tisovca, kde začali pracovať piati železničiari ČSD z Rimavskej Soboty. Tiež Odbor pre udržovanie tratí bol presťahovaný do Tisovca. Posledný vlak s evakuantmi odišiel zo stanice Rimavská Sobota 9.novembra 1938 o 19.00 hodine. Stanica Tisovec bola preplnená evakuovanými obyvateľmi z južného Slovenska.

Závod Tisovec zostal vysokopecným závodom s jednou koksovou vysokou pecou aj po predaní železiarní v Podbrezovej firme Reichswerke Hermanna Göringa v Berlíne, ktorá bola v roku 1942 prestavaná na užitočný obsah 242 m 3. Surovinovú základňu tvorila z polovici ruda z  bane v Železníku a z druhej polovici z bane Mlynky. Koks sa stále dovážal z Ostravska a vápenec z Grilky. Prevádzka v prestavanej vysokej peci v Tisovci sa začala koncom januára r. 1943. Počet zamestnaných robotníkov bol 195 v Tisovci a 306 na Železníku. Vedúcim závodu bol Ing. Zdeněk Dedina.

Vojna vyradila aj vysokú pec v Tisovci, kde bol explóziou poškodený parný stroj dúchadla. Súčasne do obnovy vysokej pece sa museli zabezpečovať suroviny (železná ruda, koks a vápenec). Dňa 19. apríla 1947 bola vysoká pec po rekonštrukcii znova zapálená.

V technickej správe sa o závode Tisovec píše takto:

Závod v Tisovci je umiestnený v údolí potoka Rimavy. Na severe a západe ohraničuje ho trať Polhora – Tisovec- Rimavská Sobota, na juhu a východe obec Tisovec. Rozšírenie by bolo možné len vykúpením a zborením súkromných domov, ktoré stoja na pozemkoch závodu.

Vysoká pec spracováva rudu Rožňavskú dovážanú po železničnej trati a rudu zo Železníka dopravovanú lanovkou asi 15 km dlhou. Koks sa dováža z ostravského revíru, vápenec odoberá závod zo súkromného lomu, ležiacom ihneď za rudným dvorom za výhodných podmienok, takže vo svojom lome na Grilke sa vápenec už neláme.

Vysoká pec produkuje denne asi 14 vagónov surového železa. Tento výkon ba sa dal o niečo málo zväčšiť. Vyrobené surové železo sa nakladá ihneď z odlievacieho poľa po vychladnutí do vagónov a odosiela odberateľom.

Troska  sa granuluje a odváža lanovkou do lomu Grilka, kde sa sype na hladu. Iba nepatrná časť trosky sa použije na výrobu cementových kanalizačných rúr a vápenných tehál, lebo odby týchto výrobkov je nepatrný.

Kychtovým plynom sa vyhrievajú Cowperove ohrievače vetru a vykurujú sa parné kotle. Vyrobená para o tlaku 12 atp. sa použije k pohodu parného piestového dúchadla a k pohonu dvoch turbogregátov v elektrickej centrále. Časť elektrického prúdu v závode sa dodáva Stredoslovenským elektrárňam za nevýhodnú cenu 10 hal/ kwh.

Závod v Tisovci cez početné zastaralé zariadenie je dobre vedený a udržovaný. Do Podbrezovej dodáva surové železo v nižšej cene ako iným odberateľom.

V prípade že bude uvažované o rozšírení závodu v Tisovci, bude lepšie situovať novú vysokú pec spoločne s martinskými pecami a eventuálne s hrubou valcovňou na novom výhodnejšie  situovanom mieste.

  Výroba surového železa v Tisovci v rokoch 1938 -1945

1938

1939

1942

1944

1945

 46,4

 39,3

 17,6

 28,6

 

Medzi najstarších pracovníkov (jubilantov) prevádzky v r. 1948 patrili:

Balogh Ondrej (1894), Čepík Štefan (1895), Demian Pavel (1896), Dežulián Žigmund (1896), Fogta Štefan (1893), Gandžala Július (1894), Gandžala Ludevít (1890), Gavalec Ján (1899), Gojnok Ján (1895), Gronec Ignác (1895), Heinrich Anton (1896), Holko Ján (4889), Horanský Jozef (1899), Ivan Anton (1895), Kalata Ondrej (1899),  Klajban Gustav (1896), Komora Ludovít (1887), Koper Štefan (1888), Kováčik Ján (1895), Kršňavý Jozef (1894), Krupa Alexander (1895), Lipták Samuel (1894), Mikita František (1891), Nágel Jozef (1895), Pardupa Oldrich (1896), Pardupa Anton (1894), Pardupa Ján (1897), Polony Michal (1895), Prandl Ján (1896), Rosiar Richard (1892), Rosiar Rudolf (1894), Rusnák Ján (1899), Sirota Ludovít (1898),  Sirota Fraňo (1905), Slabej Anton (1893), Strelník Jozef (1898), Šablatúra Ján (1899), Šablatúra Ondrej (1887), Sekereš Jozef (1899),  Štrba František (1891), Šverla Anton (1895), Tokár Anton (1895), Útrata Ľudevít (1891), Vencel Ján (1898), Vencel Samuel (1894), *

* meno (rok narodenia)

V roku 1954 bola vykonaná rekonštrukcia a modernizácia vysokej pece v Tisovci, ktorá bola prestavaná na tenkostennú, zvonku vodou chladenú vysokú pec s objemom 325m3, s dusanou nístejou a tenkou vymurovkou sedla a šachty. Vymenila sa aj sadzobňa  (jednozvonovú s rozdeľovačom a klapkou), nový prašník a cyklónové odlučovače prachu z vysokopecného plynu, predĺžila sa žeriavová dráha odlievacieho poľa, zmodernizovala sa vodná granulácia vysokopecnej trosky a vymuroval sa 4. ohrievač vetra. V r. 1956 bol rudný dvor doplnený portálovým drapákovým žeriavom na vykládku surovín zo železničných vagónov. Od roku 1958 sa v Tisovci vyrábalo zlievárenské surové železo.

Do histórie hutníctva v Tisovci patrí aj Stredná priemyslová škola v Tisovci. SPŠ v Tisovci si v roku 2001 pripomínala  50.výročie svojho vzniku. Medzi jej absolventmi sú aj mnohí, ktorí pracovali po maturite pri vysokej peci v Tisovci alebo v  Švermových železiarňach v Podbrezovej prevažne v majstrovských  funkciách.

Poznámka:

l. februára l951 sa začalo vyučovanie na práve dokončenej škole v dvoch triedach dvojročnej majstrovskej školy s hutníckym zameraním.

V prvom skrátenom školskom roku, ktorý začal l. februára l951, boli otvorené dve triedy dvojročnej majstrovskej školy, do ktorých boli prijatí prevažne starší pracovníci so závodov, vyučení v odbore a s viac ročnou praxou. Hlavným študijným odborom bolo hutníctvo čiernych kovov a zlievárenstvo. V školskom roku 1951-1952 boli otvorené dve majstrovské triedy dvojročného štúdia a tri prvé triedy budúceho štvorročného štúdia s maturitou.

Prvé roky existencie školy sa dajú charekterizovať ako roky jej budovania. Škola v tom čase patrila hospodársky pod rezort hutníctva a bola pričlenená ku Švermovým železiarňam v Podbrezovej. Prvým riaditeľom školy bol Ing. Otakar Lötsch. Pracoval vo funkcii riaditeľa do svojho odchodu zo školy v roku 1953. Od 1.januára 1954 sa stal riaditeľom školy Ing. Svätopluk Kámen. Aj tisovské jaskyniarstvo a SPŠ Tisovec je historicky späté s menom  Ing. Svätopluka Kámena.

Koncom päťdesiatych rokov sa mení názov školy na strednú priemyselnú školu hutnícku. Škola sa stáva monotypnou s celoslovenskou pôsobnosťou. Vyprofilovali sa na nej v tom čase nasledovné študijné odbory:

V decembri 1965 likvidujú vysokú pec v Tisovci a jej oheň symbolicky prenášajú do Košíc. Spolu s ohňom odchádza z Tisovca okolo 35 rodín hutníkov za prácou do východoslovenských železiarní. Tento symbolický akt je aj symbolickým aktom konca hutníckej priemyslovky v Tisovci. Jej kontinuita je práve v Košiciach, jednak v priemyslovke, jednak v ohni, ktorý horí v Košických vysokých peciach a jednak v ľuďoch Tisovčanoch, ale aj v jej absolventoch. Hutnícka éra školy definitívne končí v roku l971. Za obdobie rokov 1951-1971 školu úspešne ukončilo 91 absolventov dvojročného majstrovského štúdia, 1120 absolventov denného štúdia s maturitou, 40 absolventov externého štúdia s maturitou a 151 absolventov večerného štúdia s maturitou. Dovedna je to 1402 absolventov hutníckeho štúdia. Obdobie hutníckej školy možno považovať  za plodné obdobie.

Do kroniky vysokej pece v Tisovci sa zapísali :

Vo funkcii vedúceho závodu či vedúceho prevádzky : Ing. Gavora, Ing. Cengel, Ing, Dedina, Tibor Podhorský, Ing. Pravotiak. V prevádzke sa vystriedali od r. 1954 títo inžinieri: Ing.Bohumil Samek, Ing.Ján Greschner, Ing.Marián  Kabát, Ing Ján Spodniak.

THP pracovníci : Spech Július, Kriška Štefan, Grilli Vladimír, Gottlieb Ľudevít, Majtner František , Ridzoňová Elena, Ondrejková Lýdia (Krajčiová Ľudmila), Gandžalová Oľga, Kombošíková Alžbeta, Horvátová Patrícia, Mizeráková Viera.

 

Vrátnici: Brťková Oľga, Ambróz Ján, Palider Ján, Hudec Pavel, Náglová Anna, Strelníková Emília, Krajčiová Helena.

 

Troskári: Hora František, Bohuš Július.

 

Majstri vysokej pece: Grilli Ladislav, Cimbalista Jozef, Polony Michal, Ivan Jozef, Lazar Lán, Ragan Ondrej, Klincko Ján, Fabo František

 

Taviči: Krajči Anton, Sekereš Jozef, Šverla Anton, Nemeth Jozef, Kuchta Ľudevít.

 

Vodári: Dianiška Miroslav, Palider Štefan, Bohuš František.

 

Železiari: Demian Pavel, Šablatúra Ján, Trnavský Ľudevít, Rosiar Rudolf, Eller František, Michalides Ján, Sirota František, Žabka Miroslav, Rosiar Ján, Zurec Ján, Krajči Vladimír, Gönder Rudolf, Ivan Július.

 

Kychtiari: Klincko Ján, Maťko Ján, Lipták Ján, Horanský Marcel, Pavlikovský Bartolomej, Horanský Ján, Strelník Miroslav, Huňa Ján, Horvát Ľudevít, Palider Jozef.

 

Žeriavnici na magnetovom žeriave: Balog Ján, Gavalec Ján, Kriška Emil.

Žeriavnici na troskovom žeriave : Patalík Milan, Knapčok Ján, Markovič Albert.

 

Ohrievače vetra obsluhovali: Vencel Ján, Sekereš Viktor, Ivan František, Kriška Ján, Pekár

Peter, Schmidt Miroslav.

 

Kuriči v kotolni: Eremiáš František, Piecuch Ján, Kováčik Cyril, Ivan Anton, Mihálik Rudolf,

Gavalec Jozef, Šotník Stanislav, Maťko Ján, Hudec Pavel.

 

Strojníci v parnej elektrárni :Macuriak Jozef, Kršňavý Jozef, Štrba František, Jurík Alexander.

 

Elektrikári: Štrba Ján, Pardupa Ján, Horvíth Gustav, Kosmel Ignác, Komloši Karol, Dianiška

Jaroslav, Trnavský Ján, Nosáľ Jozef, Kovalčík Jozef.

 

V mechanickej dielni pracovali: Šenkýr Jozef (majster), Kuchta Fridrich, Dianiška Štefan,

Grilli Anton, Nagel František, Jurčiak Viktor, Čepík Štefan, Čepík Július, Trnavský Ján,

Kmeť Štefan, Cuninka Ján, Manica Stanislav, Ambróz František, Demian Ján, Valušek Ján,

Dianiška Pavel, Ďurčo Ján , Pavlikovský Jaroslav.

 

Parné dúchadlo obsluhovali : Krupa Alexander, Dianiška Bohuš, Stožek Jozef, Heinrich

František, Kováčik Ján, Ridzoň František.

 

Stolári: Nágel Dezider, Mizerák Juraj.

 

Mastičkárky: Macánová Zuzana, Belicová Mária, Macuriaková Anna, Macuriaková Karolína,

Pardupová Jolana, Čipková Anna, Čipková Katarína. Grmanová Mária.

Vážnici: Tokár Anton, Pardupa Albert, Gottlieb Anton, Vengrín Emil.

 

Majstri na rudnom dvore: Komora Július, Čundrelík Ladislav, Maťko Ivan, Heitinger

Alexander, Štulajter Gejza.

 

Na parnej lokomotíve pracovali : Pardupa Lajo, Mikloš Jozef, Orban Lajo, Šošovička Ján,

Ďuriš Ján.

Vsádzkári na rudnom dvore boli : Demian Pavel, Adamčák Štefan, Piecuch Rudolf, Jursa

František, Mihálik Július, Polony Lajo, Sitarčík Štefan, Zázik Ján, Mihálik Ján, Caban

Štefan, Kopčáni Július, Struhár Pavel.

 

Skladníci: Bobala František, Klement Pavel, Pardupa František, Homoľa Ján.

 

Laborant: Kováč Jozef.

Vzorkári: Heinrich Anton, Ivan Ján, Horanský Ladislav, Krišková Zuzana.

Ostatní: Krajčiová Jolana, Horanský Emil, Gašperík Ladislav, Caban Samuel a ďalší...

 

Spolu s históriou závodu kráčala aj kultúra a spoločenský život hutníkov. V závode bola dychová hudba od r. 1892. Založil ju  r  1892 Eduard Laffeurze, učiteľ v Tisovci. ... Z robotníkov št. železiarne utvoril hudobný a spevný spolok, ktorý mal stanovy schválené ministerstvom financií... Po ňom viedol hudbu Slanička, potom  Lakota a od roku 1906 Jozef Hoffmajster. V roku 1917 im nástroje zhabali  pre armádu, ale po vojne sa im ju znovu podarilo obnoviť pod vedením Antonína Pateru, po ktorom sa vystriedali Antonín Hermánek, Ján Pospíšil a najdlhšie ju viedol tavič Michal Polóny. Zo zápisnice napísanej  2. apríla 1936 sa dozvedáme že na schôdzi hudobného výboru boli zvolení títo funkcionári:

-         Fraňo Nátter (predseda)

-         Michal Polóny ( zapisovateľ)

-         Vojtech Zboinský ( pokladník)

Výbor hudby používal okrúhlu pečiatku s názvom: Hudba kovorobotníkov štátnej železiarne v Tisovci.

V päťdesiatich rokoch bol v závode založený závodný klub ROH a jeho ochotnícka hudobná a divadelná činnosť bola bohatá. Sláčikový orchester viedol Július Spech a divadelný krúžok Ing. Ján Greschner.

 

História mesta Tisovec

Tisovec je mesto rozkladajúce sa na brehu rieky Rimavy. Pomenovanie dostalo od názvu stromu tis.

Najstaršie osídlenie lokality Tisovec spadá do mladšej doby bronzovej, o čom svedčí archeologicky preskúmané pohrebisko.

Tisovec je staré banské mesto, ktorého vznik sa datuje 13. storočím. Prvá, doposiaľ známa písomná zmienka o Tisovci, pochádza z roku 1334. Túto listinu vydal kráľ Karol Róbert na Vyšehrade, kaločskému arcibiskupovi Ladislavovi a sedmohradskému vojvodovi Tomášovi pri vzájomnej výmene majetkov. V uvedenej listine sa Tisovec spomína ako Tyzolc.

Na prelome 14. a 15.storočia sa Tisovec v listinách spomína ešte ako dedina, z toho vyplýva, že na mestečko mohol byť povýšený koncom 15. a začiatkom 16. stor.

V druhej polovici 15. stor. nastala v Tisovci zmena vlastníckych vzťahov, pretože vymreli dovtedajší vlastníci majetkov v Tisovci- Sečéniovci. Ich majetok sa "po praslici" rozdelil na dve časti medzi Lošonciocov a Orságovcov z Gutu.

V hospodárskom rozvoji Tisovca bola určujúcim činiteľom ťažba železnej rudy.

Koniec 16. stor. predstavuje pre Tisovec prelomové obdobie. Okrem šírenia reformácie, ktorá sa šírila prostredníctvom Muránskeho bratstva evanjelických kazateľov, nastali opäť majetkové zmeny, keď tisovské majetky dostali do svojich rúk tri rody: Kubíniovci, Forgáčovci a Náriovci (z prvkov ich rodových erbov vznikol aj mestský erb Tisovca). Navyše mesto neobišli ani turecké vojny. Od r. 1596 sa zvýšilo turecké nebezpečenstvo a Tisovec sa na viac ako pol storočie dostal do stredobodu záujmu jágerského pašu.

V 17. stor. sa celková nepriaznivá situácia v Uhorsku (protihabsburské povstania) prejavila aj v Tisovci. Pri strete Bočkajových vojsk s Turkami, zachvátili plamene kostol, faru a iné budovy. V tejto situácii sa v Tisovci nekonali trhy ani jarmoky, na ktoré bolo mesto právom hrdé. V roku 1675 získal Tisovec mýtne právo a o tri roky neskôr na žiadosť Adama Forgáča udelil mestu cisár Leopold I. v poradí druhé právo konať trhy. No situácia nasledujúcich rokov nebola naklonená ich rozvoju, preto nastáva úpadok a postupný zánik tisovských trhov. Medzi ďalšie rany, ktoré mesto postihli patril pohyb tökölyovských vojsk, rekatolizácia, či invázia kobyliek, ktorá zničila celú úrodu a v roku 1710 mor. Počas povstania Františka II. Rákociho sa Tisovec pridal na stranu povstalcov, čo prinieslo nemalé obete na poľnohospodárstve, potravinách a železiarskej výrobe.

Po szatmárskom mieri nastalo obdobie postupnej rekonštrukcie a hospodárskeho rozvoja mesta. V roku 1765 Pavel Kramer založil mlyn na výrobu papiera a v roku 1800 bola založená papiereň. V Tisovci bolo rozšírené krajčírske, kováčske, kolárske, sudárske, garbiarske, či čižmárske cechovníctvo. V roku 1783 bola postavená vysoká pec, ktorá sa v 40-tych rokoch 19. stor. stala najväčším producentom surového železa v Uhorsku. Opätovne sa objavuje snaha o obnovenie starých trhových výsad, ktoré boli po tretíkrát mestu priznané panovníčkou Máriou Teréziou. Trhy sa mohli konať každý týždeň (v pondelok) a výročné trhy sa uskutočňovali štyrikrát do roka.

 

Tisovec bol činným mestečkom aj počas štúrovskej doby. Pôsobil tu farár Pavol Jozeffy, ktorý sa venoval najmä osvetovej práci. V meste sa zakladali spolky miernosti, ale aj knižnice, nedeľná škola i čitateľský a hospodársky spolok. Pôsobili tu významní národovci ako August Horislav Skultéty, zakladateľ mestskej knižnice, Samuel Hojč, Daniel Lichard, Jonatan Dobroslav Čipka a iní.

V Tisovci zaznamenávame aj prvé snahy o konštituovanie slovenského národa.

Koncom roku 1847 žil v meste Tisovec Štefan Marko Daxner, ktorý sformuloval politický program, či Memorandum národa slovenského, ktoré bolo prijaté 6-7. júna 1861 v Martine. Z jeho iniciatívy 30 000 slovenských obyvateľov Malohontu žiadalo viedenské ministerstvo o zriadenie slovenského gymnázia v Tisovci. Po odmietnutí podporovali zriadenie gymnázia v Revúcej. Básnikom štúrovskej generácie, žijúcim v Tisovci, bol Gustáv Lojko - Hostivít Tisovský, ktorý pôsobil na prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej a podporoval ochotnícke divadelníctvo. Známy je aj horlivý zástanca Štúrovej slovenčiny Bohuslav Nosák Nezabudov.

 

V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 19. stor. a v prvom desaťročí 20.stor. významnú úlohu v prebúdzaní slovenského národného povedomia zohrali ženy. Veľký podiel na tom mala spisovateľka Terézia Vansová, ktorá založila v Tisovci spolok slovenských žien Živena a v Rimavskej Píle vydávala ženský časopis Dennica (1898-1909).

 

Obdobie zvýšeného maďarizačného útlaku po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (po r. 1867) je svetlou stránkou histórie Tisovca. Kultúrno-spoločenský život v tomto období bol mimoriadne bohatý. Aktivizovalo sa ochotnícke divadlo, spevokol (vedený Dr. Samuelom Daxnerom) i hasičský spolok. V roku 1896 bola založená Tisovská sporiteľňa. V roku 1903 sa v Tisovci po prvýkrát na Slovensku nacvičilo v slovenskom jazyku prvé dejstvo Smetanovej opery Predaná nevesta a o štyri roky neskôr opera V studni.

 

Hospodárske pomery na začiatku 20.stor. neboli priaznivé v dôsledku hospodárskej krízy. Vysoká pec nepracovala pre nedostatok surovín. Okrem železiarní a vápenky bol v Tisovci i kameňolom, elektráreň, píla a bryndziareň, ktorá vyvážala bryndzu aj do USA. Kultúrny život nadviazal na tradície spred roku 1918.

 

Počas druhej svetovej vojny sa výrazne prejavila protifašistická orientácia. Miestni obyvatelia poskytovali materiálnu pomoc partizánom v tisovských horách a sídlila tu i poľná nemocnica v budove dnešného evanjelického gymnázia.

 

Po skončení vojny sa tisovský rodák Vladimír Clementis dostal do novej československej vlády, v ktorej zastával funkciu štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí. Svoju politickú kariéru zavŕšil ako minister zahraničných vecí. Neskôr bol nespravodlivo obvinený z buržoázneho nacionalizmu a roku 1952 popravený.

 

TISOVSKÉ ŽELEZIARSTVO

Slovensko bolo hlavnou železiarskou oblasťou Uhorska. Tisovec patril v minulosti medzi významné lokality pohronského a gemerského železiarstva. Tradície siahajú do stredoveku, kedy tu už existovali slovenské pece na tavenie železnej rudy. V nízkošachtovej nadzemnej peci tavili železo, ktoré sa dalo ihneď používať na výrobu predmetov. V roku 1695 je založená v Tisovci železiarska huta a hámor, ktorý bol kráľovským majetkom. Vyrábalo sa železo kované, tyčové, nástrojové, pluhové, klince a stupové železo. Neskôr sa tu odlievajú delové gule, bomby a granáty pre potreby stavovského povstania Františka Rákocziho II. V blízkosti železiarne koncom 16.storočia pre baníkov a hutníkov presídlených zo Zvolenskej stolice, založili osadu Tisovské Hámre s vlastnou školou a katolíckym kostolíkom. Neskôr obidve časti splynuli do jedného administratívneho celku, ale rozdiely boli zreteľné a ich zvyšky možno postrehnúť ešte i dnes. V roku 1783 je postavená prvá vysoká pec o výkone 1,3 tony surového železa za 24 hodín, spolu so skujňovacím a vykúvacím hámrom a silnými vodnými kolesami. V 19. storočí patrila tisovská vysoká pec k najväčším producentom surového železa tzv. erárneho komplexu v Uhorsku, keď vyrobila 3900 ton surového železa ročne. Tisovská huta bola viackrát modernizovaná, namiesto vodnej sily bol zavedený parný pohon, začína sa používať koks, zavádza sa elektrické osvetlenie a postavené sú ohrievače vzduchu typu Cabroll, neskôr Whitwellove. V roku 1902 sú na prepravu rudy, trosky a vápenca spustené dve lanové dráhy Železník - Tisovec a Tisovec - Grilka. Zo železničnej stanice je postavený železný most ku kychtovej plošine na dopravu vysokopecných surovín. V rokoch 1921 -1923 sa v tisovskej železiarni uskutočnila väčšia rekonštrukcia. Namiesto dvoch zastaraných vysokých pecí postavili modernú výkonnejšiu koksovú pec, tri nové Cowperove ohrievače vzduchu, dva nové kotly, mechanickú dielňu, parostrojné dúchadlo. Boli zdokonalené a zrýchlené obe lanové dráhy. Súčasne bol postavený originálny prstencový zásobník na rudu. Hutný dvor bol vlečnou dráhou spojený so stanicou štátnych železníc a pomocou magnetového žeriavu sa surovina priamo nakladala do vagónov. Kvôli využitiu vysokopecnej trosky, vyhadzovanej desaťročia na haldy, postavili tehelňu na výrobu troskových tehál. V rámci rekonštrukcie železiarne bola roku 1953 postavená nová tenkostenná vysoká pec s užitočným objemom 325 m3. Okrem oceliarskeho surového železa sa vyrábalo i zlievarenské surové železo a hematit - nízkofosfornaté surové železo. 18. mája 1965 dopravili z tisovskej vysokej pece oheň na zapálenie prvej vysokej pece vo Východoslovenských železiarňach v Košiciach. Do obdobia výstavby VSŽ bola tisovská vysoká pec jedinou na Slovensku. Odstavením vysokej pece a tzv. „uliatím medveďa“ (ponechaním roztaveného železa v peci) skončila hutnícka éra v Tisovci.

 

História v dátumoch:

26.jún 1334 - Prvá písomná zmienka o Tisovci je v listine kráľa Karola Róberta, vydanej na Vyšehrade, kde sa Tisovec spomína v súvislosti s výmenou majetkov. Historické názvy Tisovca: maďarsky: Tiszolcz; latinsky: Taxovia.

Pôvodné obyvateľstvo malo slovansky pôvod.

 

1594 - vyrabovali Tisovec Turci, evanjelického farára Juraja Mazana odvliekli do zajatia a údajne popravili

 

1596 - mal Tisovec 38 usadlostí z toho 3 železiarske. V tomto roku sa zaraďuje medzi gemerské stredoveké mestá so získaním 1. trhového privilégia.

 

1596 - sa Tisovec uvádza ako Taxovia - oppidum metalicum - banské mesto. Už vtedy sa tu ťažilo striebro a železo. Svedčia o tom chotárne názvy: strieborná, Hrdzavô...

 

1623 - zúril v Tisovci hrozný mor

 

1627 - nastalo 5 ročné prenasledovanie evanjelikov jezuitmi

 

1663 - založili Kubíniovci papiereň

 

1678 - 5. augusta dostal Tisovec od Leopolda I. 2.trhové privilégium a uvádza sa ako "oppidum" - mesto - Stal sa strediskom tovarovo-peňažnej výmeny v oblasti horného Malohontu.

 

1683 - uvrhli muránski páni tisovského richtára s prísažnými do väzenia na Muráni

 

1687 - kobylky spustošili úrodu

 

1705 - František Rákoczi odkúpil tisovské železiarne za 14 tis. zlatých - vyrábal vojnový materiál

 

1710 - morová epidémia - zomrela polovica obyvateľstva

 

1716 - zmrzlý rok. Do Tisovca sa prisťahovalo obyvateľstvo zo severných stolíc, kde v auguste zmrzla úroda - vznik železiarní

 

1774 - prestavaná katolícka fara, pôvodne postavená roku 1347 v gotickom slohu

 

1782 - postavili v Tisovci vysokú noc veľkých rozmerov so silnými vodnými kolesami

 

1786 - 26. júna boli Tisovčania vo Viedni pre resolventné jarmočné privilégiá, podpísané Máriou Teréziou.

 

1786 - mal Tisovec 1 803 obyvateľov, 365 rodín, 242 domov, zväčša drevených

 

1788 - bolo v Tisovci 53 remeselníkov. Cechy: kováčov, zámočníkov, kolárov, stolárov, bodnárov (debnárov), tesárov, mlynárov, koželuhov , čižmárov, krajčírov kožušníkov, súkenníkov a čiričiarov - krajčírov šijúcich sedliacke kepene z bieleho nefarbeného súkna.

 

1796 - postavená mestská radnica (dnešné zdravotné stredisko)

 

1797 - postavený traktír - pojazdný hostinec - prízemie dnešnej radnice

 

1803 - mal Tisovec 2170 obyvateľov, z toho 1920 evanjelikov a 250 katolíkov

 

1804-1305 - postavili jednu vysokú pec, dva väčšie hámre a jeden menší hámor

 

1808 - sa stala vysoká pec majetkom eráru. Vznikla osada Tisovské Hámre

 

1832 - postavili klasicistický evanjelický chrám

 

1834 - postavili katolícky kostol v Hámre

 

1835-1845 - postavili poschodie traktíra v klasicistickom slohu

 

1843 - asi sa hralo v Tisovci prvé divadlo ? ? ? ?

 

1843 - vznikla prvá tisovská knižnica (1. knihovník - A.H. Škultéty)

 

40-te roky 19.storočia - tisovská vysoká pec je najväčším producentom surového železa v Uhorsku

 

1853-1855 - namiesto starej vysokej pece postavili novú

 

1862 - dokázateľne sa hralo divadlo

 

1871 - založil Dr. S. Daxner Vzájomnú pomocnicu v Tisovci

 

1874 - 5. sept. - začala premávka na železnici Tisovec-Feleď (Jesenské)

 

1877 - Dr. Samuel Daxner založil tisovský spevokol

 

1878 - vznikol čitatelský spolok

 

1881 - Dr. Samuel Daxner založil hasičský zbor

 

1893 - založil Ján Vansa na R. Píle "Gazdovsko-potravný a úverný spolok"

 

1896 - Tisovská sporiteľňa úč. Spol.

 

1898 - 1909 - redigovala T. Vansová prvý ženský časopis Dennica - R. Píla

 

1900 - založil Dr. Samuel Daxner ľudový rybársky spolok

 

1903 - spievala sa v Tisovci prvá opera po slovensky (Predaná nevesta)

 

1918 - Dr. Samuel Daxner - vymenovaný za župana Gemersko-malohontskej župy

 

1924 - začalo organizované lyžiarstvo a Turistika

 

1932 - bolo v Tisovci 8 osobných áut, 3 nákladné autá a 3 motocykle

 

1953 - otvorená Stredná priemyselná škola hutnícka

 

1958 - 22. decembra - otvorený Závodný klub ŠŽ (dnešné MsKS)

 

1958 - vznikol ženský spevokol Živena (Mária Lapšanská)

 

1965 - vládou zrušená vysoká pec - čierny rok Tisovca - postavený nový závod - Strojstav - PS - ZŤS - dnes CSM Tisovec a.s.

 

1972 - Základná Škola Dr. V. Clementisa

 

1989 - za dva roky postavená prístavba MsKS

 

História vzniku erbu:
Do 15. storočia si slovenské mestečká do svojich pečatí a erbov najčastejšie volili erbové figúry svojich zemepánov. Inak to nie je ani v prípade Tisovca. Súčasný erb vznikol spojením erbov troch najvýznamnejších rodín z konca 16. storočia. Z erbu najväčšieho zemepána na malohonte Žigmunda Forgáča pochádza dlhovlasá žena s korunkou na hlave, pravá ruka s troma bielymi ružami pochádza z barónskeho erbu Pavla Ňáriho a šabľou ozbrojené rameno je prevzaté z erbu Kubíniovcov

 

Poznámka:

Medzi najvýznamnejších  tisovských rodákov  patria:

Štefan Marko Daxner

Niektorí historici za najpozoruhodnejšiu postavu našich dejín - popri Štúrovi - považujú Štefana Marka Daxnera. Právom. Tento rodák z Tisovca bol jednou z hlavných postáv vrcholnej a záverečnej fázy obrodeneckého hnutia v 19. Storočí. Už v roku 1847 skoncipoval program zjednocujúci požiadavky národných, kultúrnych, politických i sociálnych slobôd. V roku 1848 ho odsúdili na smrť. Bol autorom Memoranda slovenského národa z roku 1861, organizátorom prvého slovenského gymnázia v Revúcej (r. 1862) a stál pri zrode Matice slovenskej (r. 1863).

 

Takmer tridsať rokov žila Terézia Vansová, realistická spisovatelia, redaktorka, propagátorka ženskej emancipácie v neďalekej Rimavskej Píle s manželom Jánom Vansom. Mali vplyv na osobnosť Mateja Hrebendu, slepého kolpoltéra a ľudového básnika

 

Dr. Samo Daxner

Kontinuitu 19. a 20. storočia predstavuje popri Vansovej život a práca národného kultúrneho pracovníka, publicistu, politika prvého župana GEMERA - MALOHONTU, Dr. Sama Daxnera. Ako advokát vystupoval pri obhajobe Slovákov, založil v Tisovci Slovenský spevokol (r. 1887), organizoval koncerty, divadlá, podporoval hasičské a sokolské hnutie. Zbieral ľudové piesne, publikoval články z oblasti hospodárstva, spolkárstva, súdnictva a politiky.

 

Dr. Vladimír Clementis

S Tisovcom je späté aj meno politika, štátnika, publicistu a spoluzakladateľa časopisu DAV - Vladimíra Clementisa.

Tisovec - významný nielen históriou, ale aj osobnosťami - z osobností Pavol Jozeffy, Štefan Marko Daxner, Vladimír Clementis, Terézia Vansová, ktorá žila v miestnej časti Rimavská Píla a zo súčasných osobností Marián Lapšanský - klavírny virtuóz, Rudolf Krivoš - akademický maliar, Milan Kraus - básnik, ako aj Elena Vacvalová - humoristka, Ján Valentík - moderátor, recitátor, architektonickými pamiatkami, svojim kultúrnym životom - folklórne skupiny, divadelné súbory, mužský spevokol, futbalové kluby, turistické oddiely.

V priestoroch radnice sa nachádza mestské múzeum, je tu aj rodný dom Vladimíra Clementisa. V meste sú dve stredné školy, z firiem najvýznamnejšie sú Cestné a stavebné mechanizmy, a.s.- Vanda spol. s r.o. - textilná výroba, Interstil Slovakia - spracovanie dreva a Vápenka na Calmit spol. s.r.o.. Mesto má 4 150 obyvateľov

Záver:

V štyridsiatych rokoch 19. storočia bola tisovská vysoká pec najväčším producentom surového železa, tzv. erárneho komplexu v Uhorsku. Železiarska výroba bola rozhodujúcim odvetvím Tisovca až do roku 1965, kedy bývalé Švermove železiarne n.p. vysokú pec v Tisovci zrušili. Pec bola „sfúkaná“ až po rozpor a zaliata vodou. Na peci viala čierna zástava. Posledný odpich na vysokej peci  sa nekonal. Taviči vysokej pece ho odmietli urobiť. Zahučala siréna a všetci sa sústredili spolu s rodinami na odlievacie pole . Odstavenie pece dokončil odstavením parného dúchadla  Ing. Ján Greschner .Posledná osádka (šichta) sa mu podpísala na hutnícky klobúk, ktorý je uložený v Hutníckom múzeu v Podbrezovej. Zbytok železa, ktorý ostal v nísteji možno vidieť ešte dnes. V jubilejných  rokoch sa pri ňom stretávajú bývalí zamestnanci ŠŽ n.p.

 

 

Pramene a literatúra:

J. Alberty  a kol. – Oceľový chlieb z Podbrezovej 

A.Š.  Almassy – Vývoj hutí v Podbrezovej - rukopis

E. Frimm – Závod Podbrezová - kronika

J. Greschner a kol – 150 rokov železiarní v Podbrezovej

J. Greschner – Naša spoločná železná cesta – rukopis

A. Paulinyi – Založenie valcovne v Podbrezovej -  Historický časopis VII,3

A. Paulínyi  – Železiarstvo na Pohroní v 18 a v prvej polovici 19. storočia

J.Greschner - História organizačných článkov železiarní v Podbrezovej

Zsenley Oszkár – Tisovec monografia železiarne a erárneho majetku 1611 – 1903

 

Internet:  Ozubnicová trať Tisovec - Pohronská Polhora

                  100 Rokov železničnej trate Podbrezová – Tisovec

                  http://www.tourist-channel.sk

HISTORICKÉ ZAČIATKY A ÉRA HUTNÍCKEJ PRIEMYSLOVKY V TISOVCI

                  http://www.spsti.szm.sk/

 

Podnikový archív ŽP – Dejiny baníctva a železiarstva v Tisovci

PODBREZOVAN – závodný časopis                 

 Ing. Ján Greschner