Sociálne pomery hutníkov v erárnych železiarňach za Rakúsko - Uhorska

 

Úvod

Baníctvo a hutníctvo vznikalo vo feudalizme, čo poznačilo svojimi špecifikami aj výrobné vzťahy. Podľa výsledkov bádania sociálno-politické postavenie baníkov a hutníkov možno charakterizovať takto:

Boli osobne slobodní (až na tých pomocných pracovníkov, ktorých pôvod bol poddanský) nemali žiadne povinnosti voči feudálnej vrchnosti a boli vyňatí spod jej právomoci (len pri hrdelných prečinoch ich banský súd odovzdal do kompetencie feudálneho súdnictva). Baníci a hutníci boli oslobodení od vojenskej povinnosti ;v 18. storočí sa táto sloboda obmedzovala. Pracovali v baniach a hutách zväčša za časovú mzdu; mali aj sociálne a zdravotné zabezpečenie. Mohli vlastniť rodinný dom a od komory dostávali jednotlivo a kolektívne do užívania kultúrnu pôdu (polia lúky, pastviny). Od roku 1573 až do doku 1854 platil tzv. Maxmilianov banský zákonník, ktorý predstavoval akýsi pracovný a disciplinárny poriadok pre banské a hutné osady.

Baníci, uhliari a hámorní robotníci boli spolu so šteliarmi organizovaní v spoločenstvách na spôsob cechov a  tam riešili aj svoje sociálne otázky.

Počet ľudí zamestnaných v štátnych železiarňach na strednom Slovensku v r. 1780:

  Závod            Muži              Chlapci          Ženy              dievčatá        sluhovia, slúžky

                                                                                                                                

  Jarabá              25                    23                26                     14                   1

  Hronec           179                  104              173                    107

  Ľubietová        47                    33                 48                      46                  7

  Poniky             50                    25                 42                      36                  7

  Kostiviarská    12                    13                 12                      12                   5

  Malužiná          29                    23                 35                      16                 11

  Tisovec            84                    48                 84                      54                  4

  Spolu              426                   269              420                      285              35

 

V štátnych železiarňach sa sociálne pomery vyvíjali odlišne. Časť starostlivosti o robotníkov prevzali štátne banské inštitúcie  a časť si riešili robotníci sami v rámci bratských pokladníc. Boli to svojpomocné organizácie, do ktorých robotníci prispievali zo mzdy a od ktorých dostávali podporu v nemoci, penzie či tzv. provízie v starobe, príspevky na lieky, na úhradu pohrebných výdavkov. Odtiaľ dostávali vdovy a siroty po smrti manžela či otca podporu atď. Štát poskytoval železiarskym robotníkom i uhliarom, drevorubačom a baníkom mnohé sociálne výhody, ktoré nemali robotníci v súkromných železiarňach. Po dobu dlhotrvajúcej nemoci dostávali robotníci od štátu podporu, štát im prispieval na lieky, poskytoval  lekárske ošetrenie, od 17. storočia začal poskytovať starým robotníkom, vdovám a sirotám provízie atď. Na províziách vydala bratská pokladňa v Hronci za prvý polrok 1792 110 zl., na nemocenské 13 zl., na pohrabné výdaje 1 zl. 30 gr.

Pred vznikom huty v Podbrezovej záviseli sociálne pomery robotníkov v železiarňach v Hronci najmä od toho, či závod mal nerušenú prevádzku (dostatok vody) ,pretože robotníctvo v počiatkoch dostávalo mzdu i v naturáliách  (žito, pšenicu, jačmeň), dovážaných z okolia Lučenca a Spiša. Mimo toho bolo feudálnym panstvom dovolené každému robotníkovi vyklčovať si v panských lesoch taký kus zeme, na ktorej sa mu urodilo dostatočné množstvo ľanu, konope, zemiakov, prípadne iných produktov a povolené bolo pasenie a chov domácich zvierat.

Každá živelná pohroma (povodne, suchá, požiare, neúroda) zasiahla do ich životnej úrovne  a takých pohrôm, nepokojov a neskoršie hospodárskych kríz nebolo málo. Po nich nasledovali cholery a iné choroby.

Tak napr. zo záznamov hrončianskej kroniky sa dočítame, že v r. 1813 – 1821 dostávali robotníci každý druhý deň veľmi zlú mzdu, nehovoriac o tom ,že nastala veľká drahota. Vrchnosť dávala veľký pozor, aby ľudia z pšenice, alebo ovsa nepálili  pálenku, lebo obilia bolo v tomto kraji tak málo, že ho museli dovážať zo Spiša, alebo dokonca z Poľska.

Biely chlieb nebolo vidieť ani u väčších pánov, tým menej u robotníkov, veď robotník dostával mesačnú mzdu 12 – 13  zlatých, za čo si kúpil pol centa ovsa za 6 – 7 zlatých, ktorý používal k vareniu, ale chleba za dlhé mesiace ani nevidel.

V samotnej osade Podbrezová v tom čase boli odlišné pomery potiaľ, že pracujúci huty dochádzali na 12 hodinovú prácu zo širokého okolia peši (Predajná, Jasenie, Bystrá, Mýto atď.) Zbytok robotníctva býval v šalandách a mnohí z nich videli svoje rodiny iba dva krát v roku.

Podbrezovské železiarne pri svojom vzniku, ako aj neskôr, mali vždy mimoriadne priaznivé zázemie pracovných síl. Železiarne totiž vznikali a rozvíjali sa za súčasného úpadku a likvidácie banského a hutného podnikania na okolí Banskej Bystrice, ako aj likvidácie okolitých zastaralých železohutných prevádzok. Zoznamy robotníkov Podbrezovských železiarní vedú k záveru, že pracovné sily sa zo zanikajúcich prevádzok presúvali do Podbrezovských železiarní. V Podbrezovej pracovali robotníci z  Moštenice, Hronca, Pohronskej Polhory, Bystrej, Jarabej, Poník, Ľubietovej, Starých Hôr, Španej Doliny, Vajskovej, Banskej Bystrice, Tajova. Pracovali tu aj robotníci z uhliarskych a drevorubačských osád ako Beňuš, Bully, Mišúty, Jergaly, Blaže, Polianky, Motyčky, Hanesy, Mistríky, Donovaly, Dolný a Horný Jelenec, Sliačany, Ulmanka, Kalištie.

Do Podbrezovských železiarní sa dostávali obyvatelia bývalých poddanských obcí, ako Horná a Dolná Lehota, Valaská, Podkonice, Hiadeľ a ďalších...

Roku 1867 pracovalo v Podbrezovej asi 600 robotníkov, r.1881 asi 770 robotníkov, r.1885 okolo 1360 robotníkov, r.1893 asi 1860 robotníkov, r.1895 okolo 2100 robotníkov, r. 1900 asi 2300 robotníkov. Celý komplex (Podbrezová, Piesok, Tisovec ,Ľubietová a Chvatimech zamestnával r 1900 asi 3500 robotníkov.

Fakty ukázali a niektoré ekonomické prepočty to aj potvrdili, že hlavným zdrojom prosperity Podbrezovských železiarní patrila lacná pracovná sila. Intenzita práce sa stupňovala, nominálne mzdy nerástli adekvátne s rastom objemu výroby a životných nákladov a reálne mzdy boli vždy okolo existenčného minima.

Niektorí kronikári považujú názov Brezová za pôvodný, lebo ešte v rokoch 1918 a skôr  nachádzame tento výraz v ľudovom prejave: „...robím pod Brezovou...“, teda pod brezovou horou, t.j. v Podbrezovej.

Každý typ hutníckej výrobnej techniky mal svoje nároky na počty a kvalifikáciu pracovných síl. Pri dúchačkách pracoval drvič, ktorý pripravoval vsádzku do pece. Pec nepretržite obsluhovali dvaja robotníci, vo vyhni pracovali kováči. Pudlovanie a valcovanie si vynútilo inú organizáciu práce, nové profesie, zmechanizovalo časť ručnej práce, ale ju úplne neodstránilo. Pri pudlovaní bolo pôvodne zamestnaných 7 ľudí (4 pri pudlovacej peci, 3 pri zváracej vyhni). Neskôr sa tieto počty zvýšili. Pri pudlovaní boli tieto profesie : pudliari a pomocníci (vsádzali železo do pece, obracali a miešali ho – čím viac hustlo, tým ťažšie sa miešalo), ďalej vyťahovač hrúd a kováči (odstraňovali hrubú trosku a vykúvali „cágle“). Pri valcovaní pracoval zvárač s pomocníkmi (vsádzali železo do zvarovacej pece a sledovali teplotu), valciari (zadní valciari chytali kliešťami výrobok a znovu ho nastavovali) , obracači (obracali vývalky), riadiči (riadili valcovanie). Pri pudlovaní boli ešte profesie: vážnici (vážili kusy železa), kuriči, mastiči (mazali strojné zariadenie) , nastavovači (nastavovali valce),strihači (rezali kusy železa na potrebnú dĺžku, zarovnávali nerovné konce), baliči (pripravovali „pakety“ na valcovanie), triediči, viazači, dvíhači pecných dverí a podobne. Ani pudlovanie a valcovanie neodstránilo ťažkú ručnú prácu. Z popisov pracovných činností je zrejmé, že hoci išlo o priemyselnú veľkovýrobu, išlo zároveň o namáhavú ručnú prácu, vyžadujúcu značné fyzické sily (väčšina robotníkov narábala s ťažkými kusmi železa a ťažkými pracovnými nástrojmi), pracovné zručnosti (musel ich mať valciar, vyťahovač rúr, robotník vyberajúci z pudlových a zváracích pecí rozžeravený materiál, tavič pri odpichu a pod.) a výrobné skúsenosti (boli nutné pri zrelosti tavby k odpichu, stupňa nahriatia materiálu, pri posudzovaní akosti plynu atď.). Pracovný čas bol v železiraňach 12 hodín. Zákony upravovali pracovný čas iba čiastočne. Pracovné prostredie bolo krajne nepríjemné (vysoké teploty, unikajúce plyny a vplyv počasia.

V náčrte uverejnenom v Historickom časopise VII - 3, uvádza Paulíny  na strane 403 - plán Podbrezovskej valcovne, kde je  zakreslených aj 10 domov robotníckej kolónie, jedna "šalanda" (robotnícka kasáreň), byty pre úradníkov a hostinec. Výstavbu týchto objektov možno klasifikovať ako založenie osady pod horou Brezová, t.j. dnešnej Podbrezovej. V roku 1852 boli postavené aj prvé byty  a úradovne pre úradníkov. V matrikách sa s Podbrezovou stretávame od roku 1849.

Železiarne postavili ubytovne (šalandy) asi pre 500 robotníkov v tesnej blízkosti fabriky. Boli  to prízemné budovy (mimo poschodovej šalandy v Hnusne a pri cintoríne). Jedna budova zoskupovala štyri izby  a v každej z nich bývalo desať osôb. V kúte bol murovaný sporák na varenie a ohrev miestnosti, za izbou bola komora, kde každý ubytovaný mal svoju skrinku pre uloženie nádob na varenie a suroviny, ktoré si doniesol z domu. Pri skromnom osvetlení izby využívali robotníci svoj voľný čas veľmi efektívne. V komore vyrábali hrable, kosiská, alebo hračky pre deti. Vodu si nosili z grantu v drevených nádobách – kupách. Liatinová vaňa bola umiestnená medzi dvoma šalandami,  ktorú používali všetci robotníci. Dostať ubytovanie v šalande nebol problém. Zamestnanec požiadal o ubytovanie na  hospodárskej správe, ktorá mu pridelila izbu. Poplatok za izbu predstavoval 10 korún mesačne. Železiarne za úhradu zabezpečovali uhlie, drevo na kúrenie, odvoz smetí, osvetlenie a raz ročne vymaľovanie ubytovacích priestorov. Robotníci bývali v šalandách a o stravovanie sa staral každý sám .    

Základom stravy robotníkov bol chlieb, múka, omasta (loj, slanina), soľ, mäso (baranie, hovädzie).Okrem spravidla kupovaných potravinových článkov slúžili k výžive aj doma vyprodukované potraviny  (mlieko, maslo, syr, bryndza, zemiaky, fazuľa). „Šalandiari“ varili najčastejšie halušky, štiarc,  kyslé „krumple,“ fazuľu a kapustu.

Kerpelyho prestavba a modernizácia železiarní v rokoch 1880 – 1885 priniesla nielen oživenie výroby nainštalovaním nových výrobných zariadení (budovala sa nová valcovňa - spolu 8 valcovacich tratí, 2 siemens-martinské pece, rúrovňa)  ale prinieslo to aj veľké zásadné zmeny do života novovzniknutej osady. Začali sa budovať nielen nové obytné budovy pre technicko – hospodárskych pracovníkov, ale v roku 1883 tu vzniklo aj potravinové družstvo a v roku 1883 bola vybudovaná prvá závodná nemocnica. V roku 1890 bola otvorená lekáreň, v roku 1890 bol rozšírený závodný hostinec o sálu, bolo tu zriadené kasíno a  od roku 1889 boli povolené trhy, na ktorých predávali potraviny a  remeselnícke potreby . Po rekonštrukcii a prestavbe železiarní sa začal stavať  kostol (1891) a za kostolom sa začala budovať ďalšia kolónia.

Už v stredoveku sa vyvinuli tzv. Bratské pokladnice, svojpomocné organizácie, ktoré svojim členom poskytovali finančnú pomoc počas práceneschopnosti, invalidity, staroby, pri úmrtí a neskôr povinného príspevku pracujúcich.

Bratské pokladnice mali na Horehroní staré tradície. Existovali už v 15 stor. a boli to sociálno -  náboženské ustanovizne pre baníkov a ťažiarov. V 17.stor sa stali výlučne sociálno - podpornými organizáciami banských a hutných robotníkov a podľa návrhu stanov banskobystrickej komory z. r. 1826 aj pre lesných robotníkov, uhliarov a osoby súvisiace s touto činnosťou. Bratské pokladnice vyplácali tzv. "provízie" (penzie) a nemocenské dávky. Bratská pokladnica mala stálych členov, ktorí platili 6% zo svojho zárobku a dočasných, ktorí platili 3%. Plnú penziu dostal robotník vtedy, ak odpracoval 40 rokov od svojho 15. roku života za podmienok, že ho už práceneschopným uznal lekár a zamestnávateľ. Inžinier po 17. rokoch služby, ktorého posledný plat bol 1200 ft, odišiel do penzie so 648 ft, inžinier po 18.ročnej praxi s posledným platom 1600 ft. mal v penzii 957 ft. Myšlienka vzájomnej pomoci mala v bývalom centre erárnych železiarní staré tradície. Bola to bratská pokladnica a neskoršie i robotnícky podporný spolok, ktorý bol založený 13. februára 1853 pod názvom „ Poctivé tovarišstvo cisársko -  kráľovského mechanického werka v Hronci.

Nemocenské a penzijné poistenie robotníctva bolo zriadené na základe obecného banského zákona č 146 z r. 1854 v tzv. bratských pokladniciach (bratská kasa) Podbrezová, Hronec, Tisovec a Železorudné bane v Železníku mali jednu bratskú pokladnicu so sídlom v Podbrezovej.

24. júna 1876 sa datuje vznik potravného družstva pod názvom „Maďarsko – kráľovský potravný spolok v Hronci.“

Prvá filiálna predajňa potravného družstva v Podbrezovej bola núdzovo umiestnená v robotníckej šalande, ako je o tom zmienka aj v inej časti. Predajňa sa presťahovala do skladu pri šrotovom poli. V r. 1890 bola pred závodom postavená malá drevená budova, v ktorej sa predávalo každý deň. Nová predajňa bola postavená v r. 1901 – 1902 . Postavili ju pri hlavnej ceste, ktorá viedla cez závod .

K ďalším vymoženostiam tej doby patrili nemocenské dávky (tzv. Krankengeld) v prípade choroby, vyplácanie mzdy rodinám po smrti živiteľa do konca kvartálu, poskytovanie jednorazového odstupného vdove ak sa znovu vydala , atď.

Od začiatku 19. stor. začali "špitále" nahradzovať nový druh starostlivosti o zdravie. Ťažké pracovné podmienky v baniach a hutách spôsobovali časté pracovné úrazy , otravy plynom a choroby z povolania.

Už bolo spomenuté, že v r. 1892 bola postavená nemocnica, ale už v r. 1880 - 1885  bol v Podbrezovej pri ceste do Hornej Lehoty postavený malý lazaret s dvoma miestnosťami a kuchyňou. Hlavný lekár mal plat 1000 ft, okrem toho dostával 54 kubíkov dreva, 30 ft ma kancelárske potreby, 56 q sena, 61 hl ovsa pre koňa a plat pre kočiša 180 ft. V r. 1893 bola postavená nemocnica v priestoroch dnešných garáží. Mala dve miestnosti pre pacientov (asi s 20 lôžkami) a operačnú miestnosť. V Brezne a jeho obvode boli dvaja lekári. V breznianskej aglomerácii na jedného lekára pripadlo 5.888 osôb, a pretože ordinovali aj pre Horný okres, tento pomer sa zvyšuje na 10.147 osôb.

K základným životným podmienkam patrí aj bývanie. Z predchádzajúceho výkladu vidieť, že drvivá väčšina robotníkov dochádzala denne do práce z okolitých dedín. Pre robotníkov, ktorí dochádzali do Podbrezovej na týždeň, slúžili už spomenuté "šalandy". Boli to drevené stavby, každá so 4 miestnosťami (dve po 15 a dve po 10 postelí). Okrem postelí bola v miestnosti lavica a skriňa na odloženie šatstva. Jednu šalandu postavili v r. 1852 a druhú v r.1854. Pre tých, ktorí sa  tu usadili aj s rodinami, vznikla robotnícka kolónia. Byt pozostával z kuchyne a izby. Prvých 10 domov dokončili v r. 1853. Služobné byty dostávali len úradníci.

V roku 1900 má Podbrezová 2230 zamestnancov, z nich viac ako polovica sa tiesnila v šalandách na 926 posteliach. Veď často na jednej posteli spávali viacerí, podľa jednotlivých smien.

Správa závodu obmedzovala aj osobnú slobodu. Až do r. 1865 vydávala napr. povolenie na sobáše. Také povolenie dostal napr. 23.6.1837 Ján Krajan z Ponickej Huty, 11.1.1858 Augustín Kubančík z Hronca atď.

Ďalším kritériom  na posúdenie sociálneho postavenia pracujúcich podbrezovských železiarní sú mzdy, ich vývoj a kúpna sila, ako aj problémy zásobovania.

V popisovanom období sa v železiarskej výrobe stretávame s úkolovou ale aj s časovou mzdou. Napr. v Tisovci r. 1705 dostával majster u dýmačky mzdu za smenu 30 den tavič 20 den pripravovač vsádzky 8 den Úkolovú mzdu mal iba kováčsky majster (20 den) a kurič (12 den.)  za vykovanie  jedného centa železa.. Začiatkom 18. stor. boli časové mzdy aj v Hronci. Za mzdu sa strhávalo 2 percentá do bratskej pokladnici.

V čele každej železiarni stál šafár, ktorý mal obvykle účtovníka. Šafár sa staral o výrobu a hospodársku stránku výroby.

V r. 1851 - 1854 sa urobilo prehodnotenie  miezd. Za existenčné minimum pre štvorčlennú rodinu bolo určených 16 zl. a 12 gr a po odpočítaní výdavkov na tabak a nápoje zostalo 15 zl. mesačne. Taký zárobok mohol robotník dosiahnuť iba pri maximálnom výkone.

Autor rukopisu Zólyom - Brézói M. Kir. Vasgyár uvádza "spotrebný kôš" robotníckej rodiny  v 90. rokoch 19. stor. takto: výdaje ročne na stravu - 184 ft, na ošatenie - 56 ft, nápoje - 34 ft, spolu - 274 ft. Mzdová politika rozoznávala veľmi výrazne kvalifikovanú a nekvalifikovanú prácu.

Priemerná mzda robotníkov sa  vždy pohybovala okolo existenčného minima (282 ft vo valcovni, 242 ft v rúrovni a 287 ft v kováčskej dielni vtedy keď sa za existenčné minimum považovalo 184 ft na stravu, 58 ft na ošatenie a prípadne 34 ft za nápoje). Životné náklady rástli, vývoj bol v znamení rastu cien základných potravín. Mzdy väčšiny robotníkov neboli jediným zdrojom príjmov, ale zamestnávateľ mal k dispozícii celý systém odsávania zarobených peňazí.

Takým kanálom, ktorý odčerpával mzdy a dokonca prinášal nové zisky, bolo zásobovanie pracujúcich.

Základom stravy robotníkov bol chlieb, múka, omasta (loj, slanina), soľ, mäso (baranie, hovädzie). Okrem spravidla kupovaných potravinových článkov slúžili k výžive aj doma vyprodukované potraviny (mlieko, maslo, syr, bryndza, zemiaky, fazuľa). Priamych údajov o množstve spotrebovaných potravín niet.

Pre porovnanie nezaškodí zoznámiť sa s platmi aparátu v podbrezovských železiarňach. Tak napr. riaditeľ závodu mal ročne (r.1880) 2.200 ft, 102 m3 dreva, byt a dva kone k dispozícii, do roku 1897 vyšiel na 3.000 ft. K tomu dostal pre kone 56 q sena a 61 hl. ovsa. Hlavný inžinier mal 1.400 - 1.800 ft, 85 m3 dreva a ubytovanie. Hlavný lekár mal plat okolo 1.000 ft, 54 m3 dreva, 56 q sena a 61 hl ovsa pre kone. Mal kočiša s ročným platom 180 ft.

Veľké veci na svete nevznikajú razom. Pripravujú sa najprv myšlienkami, potom myšlienkam dáva sa forma a tá sa v ďalšom zdokonaľuje - prehlbuje. Často je potrebný dlhý čas, než sa z dobrej myšlienky  vyvinie dielo. Ani s družstevníctvom to nebolo inak.

R. 1873 bolo v Hronci založené potravné družstvo, ktoré malo svoju filiálku aj v Podbrezovej. Hlavní zakladatelia tohto družstva boli: Jozef Schmidt – Fajlík - zlievačský majster, Anton Rolla - modelársky majster, Žigmund Vančo - klinčiarský majster, Štefan Siman - predný valkár, Just - pisár, Anton Schreiner  - valkár.

Úlohou družstva bolo nakupovať potraviny a šatstvo a predávať svojim členom na knižku tovar za výhodnejších podmienok. Po koncentrácii výroby do Podbrezovej sa tam preniesla aj správa družstva a v Podbrezovej sa začalo predávať denne aj za hotové.

Družstvu sa viedlo dobre, takže hneď po roku vstúpili doň aj úradníci. Boli zmenené  stanovy družstva a bol zmenený názov na: "Magyar Király Vasgyári Fogyasztási Szövetkezet" t.j." Maďarský kráľovský potravinový spolok železiarní".

Mal 1592 účastín v hodnote 15.420 zlatých. V tých časoch zarábali robotníci 2 zlatky, takže akcie boli dosť vysoké. Cieľ založenia bol ten, aby sa pre robotníctvo a úradníctvo Hronca a Podbrezovej utvoril spoločný potravinový spolok pod jedným vedením a tomuto zamestnanectvu bola daná možnosť zaopatriť si lacnejšie a lepšie potravinové články a šatstvo. Predtým sa kupovalo len na jarmokoch, kde bola veľká drahota, doprava železnicou ešte nebola, dovážalo sa všetko len povozmi, čo ešte viac zvyšovalo ceny tovaru.

 Úlohou družstva bolo teda nakupovať potraviny a šatstvo a predávať svojim členom na knižku tovar za výhodných podmienok. V roku 1887 následkom rozšírenia fabriky a presídlenia riaditeľstva z Hronca do Podbrezovej, zhrnulo sa viac robotníctva a úradníctva do Podbrezovej, a preto bolo potrebné, aby sa tu v rámci potravinového spolku otvorila malá obchodná miestnosť, kde by sa dalo každý deň a celý deň nakupovať. Prvá predajná miestnosť bola v šalande č. 6, kde 2 razy do týždňa bol výdaj tovaru, ale len najpotrebnejších vecí ako bola múka, slanina, soľ, cukor, korenie, tabak atď. Sem chodieval účtovník z Hronca striedavo s tunajšími členmi výboru vydávať tovar, ktorý sa predával výhradne len na úver a nákup za hotové peniaze bol celkom zakázaný. Úlohou družstva bolo nakupovať potraviny a šatstvo, predávať ich svojim členom na knižku za výhodnejších podmienok.

Účtovníci potom zrážali za nakúpený tovar v družstve. Prvým predsedom družstva bol vtedajší riaditeľ závodu Viliam Wagner.

Po koncentrácii výroby  sa do Podbrezovej preniesla aj správa družstva a v potravinovom družstve  sa začalo predávať denne aj za hotové. Potravinové družstvo malo svoje stanovy. Účastiny v ňom mali hodnotu po 10 ft. Od začiatku ho však ovládala správa železiarní, všetky kľúčové miesta boli obsadené úradníkmi.

V roku 1911 vstúpil na čelo potravinového spolku Rudolf Špannbauer - riaditeľ závodu - a s veľkou usilovnosťou, neľutujúc žiadnej námahy, previedol všetko, aby členom umožnil dobrý a lacný nákup tovaru

Obchody, služby, spolky sa veľmi rýchlo šírili s osídľovaním Podbrezovej. Podbrezová sa postupne stávala nákupným a spoločenským centrom aj pre okolité obce. Veľkú úlohu zohralo založenie Pohronského družstva so sídlom v Podbrezovej. V budove družstva boli dve predajne a veľké sklady. V prvej predajni predávali potraviny, potreby pre domácnosť. Patrila k nej aj neďaleká pekáreň s výborným pečivom a pečením chleba pre domácnosť. V druhej predajni, takzvanej „hábovej“, predávali odevy, látky, krajčírske potreby  a potreby pre šustrov.  Pohronské družstvo veľmi rýchlo rozširovalo svoju členskú základňu. Dávalo nezvyklé výhody - nákup na úver, vyplácanie dividend, dovoz väčších nákupov do domu, prijímanie objednávok.... Perspektíva družstva bola za pár rokov vysoká a prosperovalo tak dobre, že za niekoľko rokov založilo 32 filiálok po okolitých dedinách, od Heľpy až po Staré Hory. Vlastnili zariadenie na výrobu sódovej vody - sódovkareň, chladiareň – ľadovňu,  pre riaditeľa družstva a hlavného účtovníka postavilo bytovku - krásnu vilku na Kolkárni (terajší Dom hostí ŽP).  V Podbrezovej rozšírili  aj ďalšie služby a obchody, a tak tu vlastne vznikla obchodná ulica. Bolo tu kaderníctvo a holičstvo, pošta, lekár, lekáreň, predajňa obuvi, žandári, hodinár, benzínová pumpa  a mäsiar, ktorý mal pri svojom dome predajňu, ale aj maštaľ pre dochovávanie dobytka, vlastný bitúnok, výrobňu salám a ľadovňu na chladenie mäsa. Do ľadovne v januári, februári navozili veľké kusy ľadu z Hrona a zasypali rezom. Takéto chladenie vydržalo až do neskorej jesene. Pozdejšie vznikali aj malé obchodíky - pri škole so všestranným tovarom pre žiakov, Trafika pani Kútikovej, Trafika a predaj novín u Zajaca alebo Predaj zeleniny u Lálikovej.

Nezabudnuteľnú atmosféru obchodovania vytvárali jarmoky, ktoré sa v Podbrezovej konali pravidelne každý mesiac vo štvrtok okolo pätnásteho, vtedy bývali v železiarňach výplaty – lóny. Od mäsiara až po železničnú stanicu lemovalo po obidvoch stranách tejto cesty tridsať, aj viac šiatrov. Ponuka tovaru bola naozaj bohatá, od sladkostí, textilu, obuvi - najmä ručne šité čižmy, kapce, debnárske výrobky, hračky, ako aj roľnícke poľnohospodárske produkty.  V deň jarmoku bolo  v  Podbrezovej  veľmi rušno. Veľkú radosť mali hlavne deti, pretože  v ľudovej škole sa vo štvrtok nevyučovalo. Tržby predavačov boli obyčajne dobré. Ženičky zo širokého okolia, taktiež manželky “šalandiarov”, prišli k mužom pre výplatu a súčasne nakúpili pre domácnosť. V tomto čase boli plné aj krčmy.  V Podbrezovej ich bolo päť. V Hnusne u Lálikov, na Štiavničke u Zurianov, v závodnom hoteli, v robotníckom dome a na Skalici u Kaliského.  Vo svojom podnikaní bol najšikovnejší. V krčme mal aj parket na tancovanie, kde sa ľudia bavili pri bumbarase - akordeóne. Kaliský vlastnil aj Kolkáreň a záhradu na posedenie. Mal prvoradú zásluhu na rozvoji futbalu v Podbrezovej, pretože na výstavbu ihriska venoval svoje neďaleké pozemky. Tak zúročoval postupne svoje príjmy, ale možno povedať, že sa tu začala písať aj história podbrezovského futbalu.

Postavenie železiarov na území Slovenska od začiatku 18. stor. do 30. rokov 19. stor. bolo časovo i teritoriálne rozdielne. Robotníci v železorudných baniach, hutách a hámroch v štátnych železiarňach sa v prvej polovici 18. stor. dostali na úroveň robotníkov v baniach a hutách na drahé kovy a medenú rudu. Do značnej miery to platilo aj pre drevorubačov a uhliarov. Títo robotníci boli osobne slobodní, nemuseli vykonávať vojenskú službu a ak nevlastnili na území feudálneho panstva alebo miest hnuteľný majetok, boli oslobodení od feudálnych poddanských dávok a povinností, ale podliehali banským súdom a komorám. Ako “ kráľovskí ” robotníci užívali aj veľa ďalších výhod, ktoré mali pre ich materiálne zabezpečenie veľký význam.

Z štruktúry "robotného personálu" vidieť, že technológia výroby a spracovanie železa použité v Podbrezovej vyžadovali príslušnú kvalifikáciu. Erár vysielal jednotlivcov na získanie skúseností a zaškolenie aj na Západ.

Zaškolenie nových robotníkov nebol problém. Mladí sa učili od starších.

Funkciu vlastného školiaceho pracoviska mala klinčiareň v Hronci a kováčska dielňa v Podbrezovej. Tu pracovalo veľa mladistvých, ktorí sa zaúčali do tajov kováčskeho remesla, do „tajov“ spracovania železa. Podľa úpravy Hornokomorskogrófskeho úradu v Banskej Štiavnici z roku 1869 sa od tohto roku zriadila v závode učňovská škola, na ktorej vyučovali miestni odborníci. Na základe pokynov generálneho riaditeľstva železiarní v Budapešti z roku 1887, z technického minima zaškoľovali v závode zamestnané deti, ktoré neprekročili 16. rok života.

V r. 1867 pracovalo v Podbrezovej 50 detí a do roku 1881 stúpol počet zamestnávaných detí na 137. Počet zamestnávaných detí sústavne rástol a v r. 1885 pracovalo v železiarňach už 165 detí, v r. 1893 už 210 detí a r. 1895 dokonca 290 detí. Neobvyklé boli aj pracovné úrazy detí ( v r. 1909 v Podbrezovej zabilo 15- ročného chlapca z Podkoníc - správu uverejnil G.K. Zechenter-Laskomerský v Národných novinách). Chlapci v tomto veku pracovali vo valcovni, v kováčskej dielni a  v rúrovni. Bývali v šalandách  väčšinou so svojimi otcami, alebo príbuznými.

Zamestnaní boli zväčša muži a odrastení chlapci. Ženská pracovná sila sa využívala na pomocné práce. Pri zavádzaní novej technológie boli prizvaní cudzí odborníci, ktorí sa zväčša vracali domov. Do politického spektra sa dostáva nový činiteľ – robotnícke hnutie.

Továrenská veľkovýroba, koncentrácia pracovných síl a tvrdé pracovné podmienky prispeli k tomu, že sa Podbrezová stáva čoskoro dôležitým ohniskom robotníckeho hnutia na Slovensku. Už v máji 1870 došlo k prvému štrajku podbrezovských a piesockých robotníkov.

V roku 1895 bolo v Podbrezovej  6 úradníckych obytných budov, 36 obytných budov pre majstrov a predákov, 12 robotníckych "šalánd" na hromadné ubytovanie s 920 až 1000 posteľami.

V Podbrezovej žilo vtedy  307 Maďarov, 14 Nemcov, 22 Čechov. Pracovali tu aj Rumuni, Rusi, Talian a  Poliak.

Prebytok pracovných síl a kovoroľníctvo sa odrážali v štruktúre pracovného osadenstva závodu aj v sociálno - politickom postavení a spoločenskej aktivite pracujúcich.

Ťažká fyzická práca, dochádzka na pracovisko - to boli v podstate nepriaznivé podmienky pre rozvoj kultúrneho života robotníkov. Základné vzdelanie (čítať, počítať a písať) poskytovali základné školy (v Hronci, Bystrej, Moštenici, v Tisovci, Pohronskej Polhore), ktoré vydržiaval štát a bratská pokladnica. Na týchto školách sa vyučovalo po slovensky (slovenčina bola aj hovorovou rečou v objektoch Hroneckého komplexu).

Súčasťou výrobného procesu bol technický, ale aj ekonomický. administartívno-správny a zdravotný personál. Z evidencie personálu je zrejmé, že v závode prevládal technický personál (technici a inžinieri s hutnou, strojárenskou, banskou a stavebnou špecializáciou) Početný bol aj ekonomický aparát, ktorý zabezpečoval výrobu, evidoval výsledky výroby a staral sa o predaj vyrobeného tovaru (manipulanti, účtovníci, pokladníci, skladníci). Do aparátu patrili aj rôzni praktikanti, ktorí tam získavali  poznatky potrebné buď pre štúdium alebo prax. Mimoriadny význam pripisovali dozorným a kontrólnym orgánom. Administratívno- správny aparát bol malý (pozostával zo zriadencov, kancelárskych pomocníkov, úradníkov, podúradníkov a vedúcich úradníkov. Závod mal lekára a zdravotný personál. Zloženie aparátu podľa kvalifikácie bolo dobré. Väčšina mala stredoškolské alebo vysokoškolské technické vzdelanie. Evidencia v Podbrezovej zamestnaných technických kádrov je dokladom na veľký význam banskoštiavnickej akadémie pri rozvoji železiarstva.

Poznámka:

O sociálnej politike v Uhorsku písal Slovenský orgán sociálne demokratickej strany Uhorska  NAPRED vo svojich novinách (Ročník I. číslo 3.)

Na základe priemyselného zákona boli roku 1887 vydané pre všetkých zamestnancov „Robotné poriadky pre kráľovské železostrojné  fabriky v Brezovej a Hronci. Tento pracovný poriadok poprel akékoľvek demokratické práva. Zakázal zhromažďovanie a spolčovanie sa, vysielanie deputácií k vedeniu závodu (prípustná bola iba dvojčlenná delegácia), zabraňoval pohyb robotníkov po závode. Erár disponoval aj ozbrojenými zložkami, žandárstvom, ktoré zasahovalo proti robotníkom.

Prvá svetová vojna podstatne zhoršila sociálne postavenie robotníkov. Zvyšovanie cien potravín a ďalších životných potrieb a súčasne ich nedostatok znamenali zníženie životnej úrovne -  toto všetko bolo príčinou narastajúcej biedy.

Maximálne ceny chlebovín boli stanovené 10. decembra 1914 a to podľa miestnych podmienok. Pre okres Brezno napr. max. cena hladkej múky bola stanovená na 68,80 korún a za q+10% prirážka pri predaji v malom. (Pred vypuknutím vojny q  hladkej múky bol za 40 korún). Už k 1. marcu 1915 vyšiel nový sadzobník maximálnych cien, ktorý predstavoval zdraženie chlebovín o ďalších 8%. Už začiatkom februára 1915 upozornilo ministerstvo správu závodu, že fondy obilia pre zásobovanie závodu do žatvy už doplnené nebudú, a preto treba obmedziť prídely. Súčasne sa vydávali početné výzvy k robotníkom, v ktorých ich nabádali k sporeniu ako " k vlasteneckej povinnosti".

Napriek tomu, že železiarne ako vojenské podniky boli prednostne zásobované a robotníci mali dostávať lepšie prídely (mesačný prídel masti na osobu činil 420 g, ale v železiarňach 1 kg), pre chronický nedostatok potravín neboli stanovené dávky  dodržiavané.

Závod prenajímal pre robotníkov ladom ležiacu pôdu (najmä rúbaniská) od lesov , na ktorej si robotníci siali ovos a sadili zemiaky. Napr. v Čelne (dolina pri Lopeji) užívalo 51 podbrezovských robotníkov z Lopeja 4 uh. kat. jutrá pôdy na sadenie zemiakov, na  Diele nad Pieskom 10 kat. jutár užívali robotníci z Piesku a Bystrej.

Nedostatočne živené a vyššími pracovnými výkonmi vyčerpané robotníctvo ľahšie podľahlo chorobe. Časté epidémie počas vojny sú dokladom zlej životosprávy a podvýživy. Zdravotné pomery sa zhoršili aj tým, že  závodnú nemocnicu používali na vojenské ciele ( ošetrovali tam vždy cca 100 ranených). V železiarňach pracovali aj zajatci. Podľa zachovaných spisov pracovalo v Podbrezovej v apríli 1916 185 zajatcov , v septembri 1917 302, z toho 139 Rusov, 32 Srbov a 131 Talianov. V tom istom období bolo v Hronci 310 ruských zajatcov. V januári 1918 bolo v Podbrezovej 294 zajatcov. V týchto rokoch boli do podniku prijaté prvé ženské pracovné sily.

Počas leta a jesene  sa situácia v Uhorsku stala krajne napätou. Neúspechy na fronte, hlad doma a nespokojnosť ujarmených národov vyostrili vnútornú situáciu krajiny.

V záverečným mesiacoch vojny sa militaristický systém v hutiach úplne rozložil. Množili sa sabotáže a pasívna rezistencia. 24.VI.1918 robotníci zastavili prácu a odmietli vyrábať muníciu.

Roky odriekania, roky vojny sa skončili. Pred zrakom obyvateľov Podbrezovej sa javil nový zajtrajšok v novom štáte.

12. novembra 1918 prišla správa, že české vojská už idú od Vrútok smerom na Zvolen, aby postupne obsadzovali Slovensko. V tej dobe na príkaz župana boli spálené všetky spisy na notariáte v Dolnej Lehote, kam patrila  aj obec Lopej. Po obciach sa objavil „Ohlas SNR“ z Martina a v Brezne sa objavili aj slovenské zástavy. Postupne sa začali odstraňovať maďarské nápisy a názvy. Aj v Podbrezovej sa na stanici objavil nápis  :

 

P   o   d   b   r   e   z   o   v   á.

1.decembra 1918 pochodovali v Brezne podbrezovskí a hrončianski robotníci so svojou závodnou hudbou.

Záver:

Priemyselná revolúcia nezmenila iba výrobné procesy, ale ovplyvnila aj  vývin spoločnosti v priemyselných štátoch. Popri šľachte, roľníkoch a drobných výrobcoch sa utvorili dve nové spoločenské vrstvy: vlastníci kapitálu a námezdní robotníci. Zmechanizovaný pracovný proces si vyžadoval výraznú deľbu práce a jej rozdelenie do jednotlivých výrobní. Dlhý pracovný čas, vysoká intenzita práce, zlé hygienické podmienky na pracovisku a kasárenské podmienky ubytovania v šalandách volali po zlepšení sociálnej politiky .

Početný stav pracovných síl v baníctve a hutníctve mal mierne stúpajúcu tendenciu. V r. 1910 bolo na Slovensku v tomto odvetví zamestnané 19 139 robotníkov, čo predstavovalo 11,1% z celkového počtu 172 162 robotníkov zamestnaných v priemysle, baníctve a hutníctve.

Bane a huty využívali v tej dobe detskú pracovnú silu a prácu žien. Napr. v roku 1900 bolo v železorudných baniach a hutách na Slovensku zamestnaných 1402 žien a detí. Predstavovalo to skoro 50% celkového počtu žien a detí zamestnaných v týchto odvetviach výroby v Uhorsku.

Pracujúci cítili potrebu národného života. Poznali aj svoje sociálno-politické postavenie a začali bojovať o jeho zlepšenie. V polovici mája 1870 došlo k štrajku asi 900 robotníkov z Piesku a z Podbrezovej. Jeho príčinou bola nespokojnosť so mzdovou úpravou a zrážkami zo mzdy za dlžoby. Štrajk trval dva dni a mal charakter organizovanej akcie. Bol to prvý štrajk priemyselných robotníkov na Slovensku

Až začiatkom 20 storočia si robotníci stávkovým hnutím vybojovali 9 – 11 hodinovú dennú pracovnú dobu.

Dlhodobým cieľom socialistov 19. storočia bola 8 - hodinová pracovná doba. Zákon o 8 hodinovej pracovnej dobe v ČSR vošiel v platnosť  13.01.1919.

Pramene a literatúra:

Dejiny hutníctví železa v Československu ( 1984 ) 

Alberty J. a kol. - Oceľový chlieb z Podbrezovej (1968)

Frimm E - Závod  Podbrezová (1957) – Robotné poriadky

Greschner. J a kol. 150 rokov železiarní v Podbrezovej

Greschner J. – Monografia obce Podbrezová – rukopis

Kronika podbrezovských železiarní

Archív Železiarne Podbrezová a.s.

 

 

© Ing. Ján Greschner