Železiarske a hámornícke tradície
Horehronia
Výroba železa a jeho spracovanie patrili k najstarším výrobným odvetviam na Slovensku. Bohaté ložiská kvalitných rúd, hojnosť lesov, dostatok vodnej energie vytvárali priaznivé podmienky pre rozvoj slovenského železiarstva. Železo sa spracúvalo cez stáročia kladivom - najprv ručným, neskôr kladivom, poháňaným vodným kolesom, tzv. hámrom. Hámor znamenal tú časť železiarskej huty, v ktorej spracúvali železnú hrudu, vytavenú v kusových peciach vykúvaním pod vodným kladivom na úžitkové železo, najčastejšie tyče. Pojem „hámor“ sa zaužíval pre celú železiarsku výrobnú jednotku, vrátane taviacej pece.
Prvé hámre na vodný pohon sa objavili v Slovenskom Rudohorí v 40. rokoch 14. storočia. K rozvoju železiarstva na Slovensku od 16. storočia prispeli okrem baníctva aj vojenské potreby vyvolané jednak tureckou expanziou, ako aj povstaniami uhorských stavov. Vznikali početné huty a hámre, najmä v oblasti Slovenského Rudohoria, kde boli najbohatšie zásoby ľahko taviteľnej i prístupnej rudy, aj dostatok paliva - drevného uhlia.
R. 1568 sa v údolí Hrona nachádzalo 11 hút a 8 hámrov. Už v roku 1564 vydal cisár Maximilián na základe doporučenia viedenskej komory nariadenie, ktorým zakázal v obvode banskobystrickej banskej komory otvárať nové železorudné bane a stavať železiarske pece, lebo železiarne veľmi ničia lesy. Roku 1604 bol znovu vydaný prísny zákaz zakladať v tejto oblasti nové železiarne, alebo rozširovať výrobu v starých. Negatívny postoj štátu sa prejavil najmä v Pohroní, lebo tu sa najviac prejavil nedostatok dreva. Výroba sa udržiavala iba v štátnych železiarňach, a to do tej miery, že stačila pokryť potrebu baní, hút a medených hámrov. Súkromné železiarne, ktorých bolo v prvej polovici 16. stor. na Pohroní značné množstvo, sa štátu podarilo postupne zlikvidovať.
Od konca šesťdesiatych rokov 18. storočia bol erár hlavným výrobcom železa na Pohroní. V sedemdesiatych rokoch 18. storočia pracovalo v závodoch hrončianskeho, ľubietovského, ponického a tisovského podniku už vyše 300 baníkov, hutníkov a kováčov. Ročná výroba všetkých závodov sa pohybovala okolo 10500 vied. centov kujného železa , pričom približne polovica pripadala na hrončiansky závod.
Od poslednej tretiny 18. storočia dochádza k prudkému rozvoju železiarskej výroby na Pohroní, ktorý vrcholí za veľkej konjunktúry v období napoleonských vojen.
Koncom
18. storočia vzniká na území zvolenskej župy najväčšia železiarska
manufaktúra v Uhorsku tzv. H r o n č i a n s k y
k o m p l e x .
Aj jeho začiatky boli poznačené feudálnymi prežitkami tak v oblasti technickej, organizačno - výrobnej, ako aj spoločensko – politickej. Zásluhou miestnych možností a kapitalistickej industrializácie sa táto manufaktúra už v prvej polovici 19. storočia mení na moderný priemyselný podnik (baníctvo a hutníctvo drahých a farebných kovov na území župy zaniká).
K Hrončianskemu komplexu patrili početné vysoké pece a hámre. (Hronec, Tisovec , Ľubietová, Poniky, Michalová (Pohronská Polhora), Chvatimech, Štiavnička, Piesok, Osrblie, Bystrá ,Jasenie, Vajsková, Lopej, Kostiviarska, Svätý Jakub, Banská Bystrica, Moštenica).
Hutu v Hronci v 17. storočí tvorili spočiatku nízkošachtové nadzemné pece, tzv. dúchačky a vyhne. Dúchačky mali otvorenú kychtu, ktorou sa zavážali a drevené dúchadlá poháňané vodným kolesom. Tavba trvala 4-6 hodín. Potom sa otvor vylomil a vybratá hruda roztaveného železa sa vo vyhni sekala a kladivami na vodný pohon vykúvala na potrebný tvar. Dúchačka pracovala celý deň nepretržite, nebola však v prevádzke po celý rok. V 18. storočí sa v Hronci začína uplatňovať vysokopecná prevádzka. V polovici 18. storočia (1740,1743) pracovali v Hronci už dve vysoké pece. Vedľa huty pracovala aj lejáreň, klinčiareň a kováčska dielňa. Postavil sa nový skujňovací hámor (tzv. cánový), ktorý neskôr premiestnili na Chvatimech. Od r. 1790 bol kratší čas v prevádzke železný hámor vo Vajskovej a Lopeji. Ďalej sa vybudovali hámre na Chvatimechu, Piesku, Bystrej, prestaval sa hámor v Jasení a v roku 1797 sa začala prevádzka vo vtedajších pomeroch najmodernejšej peci v Pohronskej Polhore. Za štvrťstoročie (1779-1804) sa výroba kovaného železa v Hrončianskom komplexe zvýšila 3,5 ráz.
Hutu v Hronci v 17. storočí tvorili spočiatku nízkošachtové nadzemné pece, tzv. dúchačky a vyhne. Dúchačky mali otvorenú kychtu, ktorou sa zavážali a drevené dúchadlá poháňané vodným kolesom. Tavba trvala 4-6 hodín. Potom sa otvor vylomil a vybratá hruda roztaveného železa sa vo vyhni sekala a kladivami na vodný pohon vykúvala na potrebný tvar. Dúchačka pracovala celý deň nepretržite, nebola však v prevádzke po celý rok. V 18. storočí sa v Hronci začína uplatňovať vysokopecná prevádzka. V polovici 18. storočia (1740,1743) pracovali v Hronci už dve vysoké pece. Vedľa huty pracovala aj lejáreň, klinčiareň a kováčska dielňa. Postavil sa nový skujňovací hámor (tzv. cánový), ktorý neskôr premiestnili na Chvatimech. Ďalej sa vybudovali hámre na Chvatimechu, Piesku, Bystrej, prestaval sa hámor v Jasení a v roku 1797 sa začala prevádzka vo vtedajších pomeroch najmodernejšej peci v Pohronskej Polhore. Za štvrťstoročie (1779-1804) sa výroba kovaného železa v Hrončianskom komplexe zvýšila 3,5 ráz.
O čosi
neskôr sa na Horehroní skonštituoval ďalší železiarsky komplex nazývaný
v odbornej literatúre ako P o h o r e l s k ý
komplex ( Pohorelská Maša, Nižná Švábolka, Vyšná Švábolka,
Závadka nad Hronom , Zlatno, Červená Skala
a K o m p l e x
ž e l e z i a r n í Bujakovo
- Tri vody. Vybudovali ich v r. 1790 banskobystrickí obchodníci J.
Puschmann a A. Czilchert. Podnik prevzal r. 1842 P. Würsching a r. 1834
D.J. Priehradný. Železiareň bola viackrát modernizovaná (1850,1869) a vedela
sa presadiť i pri konkurencii štátneho hrončianskeho, príp.
podbrezovského a coburgovského pohorelského komplexu. V pol 19.
stor. zamestnávala 70 robotníkov, r. 1895 už 278.. Začiatkom 20. storočia
mala bujakovská železiareň 6 valcovacích tratí a produkovala ročne 62 000
q tyčového železa a 2800 q plechov. Železiarne r. 1902 zanikli a r.
1910 vznikla na ich mieste lepenkáreň.
Hrončiansky komplex si zasluhuje pozornosť z niekoľkých dôvodov. K prvým patrí jeho priekopnícka funkcia v rozvoji hutníctva na Horehroní. Každú novú technológiu bolo potrebné preveriť v konkrétnych prevádzkových podmienkach, pri spracúvaní rudy a surového železa s určitým chemickým zložením a fyzikálnymi vlastnosťami. Bez vlastného experimentovania mohol hrončianske skúsenosti prevziať „susedný“ podnikateľ Priehradný. Koháry prizýval do Pohorelej k riešeniu problémov prevádzky a prestavby majstrov z Hronca. Z hrončianskych skúseností čerpal aj Ferdinand a po ňom August Coburg, takže ovplyvnili aj vývoj v Pohorelskom komplexe, ktorého jadrom zostávali vysoké pece v Červenej Skale a železiarne v Pohorelskej Maši (Augustova huta, Ferdinandova huta, Valkovňa).
V roku 1836 sa rakúsko-uhorský parlament rozhodol postaviť 12 nových železničných tratí. Následne komorský gróf v Banskej Štiavnici v roku 1838 navrhol postaviť valcovňu koľajníc, tyčového železa a plechu, v ktorej by sa požadované koľajnice vyrábali.
Roku 1844 schválil Hlavnokomornogrófsky úrad v Banskej Štiavnici definitívny plán výstavby a rozpočet na výstavbu nových pudlovní a valcovní v Podbrezovej, kde boli výborné energetické vodné zdroje, veľké erárne lesné komplexy a možnosti splavovať drevo. Dňa 15. novembra 1853 pokusne spustili v Podbrezovej dúchadlo, valcovňu hrúd a čelné kladivo, 27. novembra 1853 v noci sa začala tavba v pudlovacích peciach. Koncom roku 1853 a začiatkom roku 1854 postavili druhú valcovaciu trať, zváracie pece. Začiatkom júla 1854 spustili výrobu koľajníc. Spustením prevádzky v Podbrezovej vznikol prvý závod tohto druhu v Uhorsku.
Výroba koľajníc v Podbrezovej prebiehala takto: hrudy pudlovaného železa sa zbavili trosky, vyvalcovali sa na ploché železné tyče, tzv. „surové prúty“, rozrezali sa na kratšie kusy, z ktorých sa urobil „paket“. Paket sa po zvarení vo zváracích peciach vyvalcoval na ploché tyče, tzv. „krycie prúty“. Surové prúty zložené do paketu a zvarené sa vyvalcovali na koľajnice, na obidvoch koncoch sa odrezali a odstránili sa švy. Po vychladnutí sa upravovali v adjustačnej dielni. Výroba koľajníc a tyčového železa v Podbrezovej bola pôvodne drahšia ako výroba v hámroch. Postupne sa však získavali skúsenosti a výroba koľajníc sa zdokonaľovala.
Pred výstavbou železiarní pod Brezovou to bol H r o n e c , ktorý so svojou vysokopecnou prevádzkou, pudlovaním a valcovaním vytvoril podmienky pre priemyselnú veľkovýrobu. . K tomuto hrončianskemu komplexu patrilo šesť vysokých pecí v Hronci, Tisovci, Ľubietovej, Ponikách, Michalová (Pohronská Polhora) a početné skujňovacie hámre v Hronci, Chvatimechu, Štiavničke, Piesku, Bystrej, Jasení, Lopeji, Vajskovej, Kostiviarskej, Banskej Bystrici, Tisovci a Moštenici.
História Hrončianskeho komplexu prináša ďalšie poučenia - technologické zaostávanie sa ťažko doháňa a nevypláca sa pomalosť v zavádzaní progresívnejšej výroby. Správa železiarní zbytočne predlžovala život skujňovaniu, vodnému kolesu a drevenému uhliu - neuspela a opäť nestihla zachytiť trend. Komentovať netreba ani neodborné posudzovanie prevádzkových možností, predlžovanie výstavby, neprezieravé realizovanie akútnych potrieb bez reálnej prognózy budúcich. Všetky tieto nedostatky kompenzovala pracovná sila, sústavné zvyšovanie nárokov na ňu, znižovanie miezd, obmedzovanie sociálnych príspevkov, znižovanie životnej úrovne. Všetky tieto nedostatky kompenzovala pracovná sila, sústavné zvyšovanie nárokov na ňu, znižovanie miezd, obmedzovanie sociálnych príspevkov, znižovanie životnej úrovne. Koncom 18. storočia v erárnom hutníctve železa na Horehroní pracovalo asi 360 ľudí. Roku 1798 pracovalo v Hronci 73 robotníkov (5 pri vysokej peci, 33 pri hutách, 8 pri výrobe ocele, 24 pri výrobe klincov) a 37 nádenníkov a v Bystrej asi 35 robotníkov.
Hronecké železiarne vyrábali na rozdiel od gemerských železiarov (okrem Coburgovcov) veľké množstvo kujného železa. Základom tejto výroby bolo lacné palivo, ktoré im zabezpečovalo veľké lesné bohatstvo. Na rozdiel od Gemera bolo to väčšinou mäkké ihličnaté drevo, ktoré bolo lacnejšie ako tvrdé, a z neho vyrobené drevné uhlie bolo aj vhodnejšie pre skujňovanie ako pre surovú výrobu.17 Ku komplexu Hroneckých železiarní patrili začiatkom štyridsiatych rokov tieto podniky: 6 vysokých pecí, z toho 1 v Tisovci, 1 v Polhore, 2 v Hronci, 1 v Ľubietoyej a 1 v Ponikách, hámre v Hronci (Hronec, Piesok, Osrblie, Ohvatimech), na píle pri Tisovci, Bystrej, Jasení, Moštenici, Vajskovej a Ban. Bystrici. V Hronci bola okrem toho lejáreň, drôtovňa, klincovňa, valcovňa plechu a oceliarsky hámor. u Roku 1842 pribudla ešte valcovňa v Osrblí a r. 1848 na Piesku ďalšia valcovňa, ktoré vyrábali tyčové železo.19 Roku 1841 pracovalo v hutách železiarňach a uhliarstve 972 ľudí.
Čo do organizácie výroby tvorili Hronecké železiarne súhrn menších dielní, rozložených pozdĺž vodného toku Hrona a jeho prítokov, pretože voda bola jedinou hnacou silou pre všetky výrobné zariadenia od dúcha. diel vysokých pecí až po hnacie zariadenie hámrov i valcovní, a táto skutočnosť bola veľkou prekážkou centralizácie výroby na jednom mieste Vcelku Hronecké železiarne nezaostávali za technickou úrovňou uhorského železiarstva, ba v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 19. stor. boli v istoty smere aj priekopníkmi v zavádzaní novej výrobnej techniky.
V druhej polovici 19. storočia vysoké pece Hrončianskeho komplexu postihla kríza pre nedostatok surovín a drahé energetické zdroje (drevo). Veľký pokrok však zaznamenala rafinácia železa. Technickým medzníkom bolo pudlovanie (prvá pudlovacia pec bola postavená vo Chvatimechu r. 1839), valcovanie (po pokusoch v Hronci v roku 1812 – 1814 vznikla prvá valcovňa v Osrblí (1840 – 1842) a potom v Piesku (1847 – 1848) a založenie železiarní v Podbrezovej.
Závod v Chvatimechu vznikol v 18. stor. v časoch rozvoja železiarstva v tejto oblasti. Prvé správy o hámri pochádzajú z r. 1747. Pracovala tu najprv malá taviareň, od r. 1784 skujňovací hámor patriaci k železiarňam v Hronci. V r. 1811 ho prestavali na oceľový hámor. Na terajšej rušnej cestnej križovatke na pravej strane Hrona – v Novom Chvatimechu postavil erár v roku 1833 železiarsky závod Hrončianskeho železiarskeho komplexu (Karlov závod) nový závod s tromi pecami a s bucharom poháňaným vodným kolesom.
R. 1839 dali do prevádzky prvú pudlovaciu pec v Uhorsku, r.1858 ďalšie dve. Mala slúžiť na pokusnú prevádzku v súvislosti s prípravami výstavby veľkej pudlovne a valcovne v Podbrezovej. Po r. 1870 tu mali podbrezovské železiarne valcovňu plechov. Po hospodárskej kríze v roku 1873 bol hámor v Starom Chvatimechu zastavený. V rokoch 1881 – 1885 sa závod v Chvatimechu (Karlov závod) špecializoval na valcovanie obchodného a plechu pre výrobu V r. 1898 tvorili hlavné zariadenie dve valcovacie trate, zváracia vyhňa, štyri ohrievacie pece na plech a pätoro nožníc. Ročná výroba bola 1491 ton plechu. Výroba v Chvatimechu bola zrušená až v roku 1950.
Železiarne v Piesku vznikli
koncom 18.stor. okolo závodu
patriaceho najprv k železiarňam
v Hronci, od 2. pol 19. stor. k Podbrezovej. V r. 1789 postavili hámor
na výrobu tyčového železa so 4 vyhňami. V r. 1848 na mieste vykúvacieho hámra
už pracovala valcovňa tyčového železa - dve valcovacie trate, ohrievacie
pece vykurované drevom a dve hladiace kladivá, tiež klincovňa so štyrmi
strojmi. Od r.1859 bola valcovňa jednou z troch najväčších v podniku.
V r. 1859 postavili v Piesku prvé pudlovacie pece, neskôr i pudlovaciu
a zváraciu pec na vodný plyn. Špecialitou závodu od roku 1870 bola výroba
banských koľajníc a klincového železa. r. 1874
prestavali hámor na valcovňu s 2 valcovacími traťami. Výroba
tyčového a pásového železa sa zvýšila najmä od konca 19. storočia. V závode
pracovala dvojradová valcovňa, dva buchary a dve kombinované pece. V roku
1900 bola postavená narážacia pec.
Už v 15.storočí stál pri osrblianskom potoku hámor a valcovňa. Od roku 1795 tu pracoval železný hámor na ťahanie železa. V roku 1813 bol rekonštruovaný na výrobu drôtu, neskôr sa tu vyrábali nože a meče. Drôt sa vyrábal ťahaním z tenkých kovaných železných prútov. Drôtovňa pracovala do roku 1821, potom sa v nej vyrábalo len tyčové železo. Od roku 1828 bol v Osrblí v prevádzke vykúvací hámor. V rokoch 1840 - 1842 na jeho mieste vznikla prvá valcovňa tyčového železa v rámci Hrončianskeho železiarskeho komplexu s jednou valcovacou traťou. Spracovávala "cágle" (polotovary) zo skujňovacieho hámra v Hronci, vyrábala pásové, štvorcové, guľaté tyčové železo.
Gemerská stolica bola najvýznamnejším výrobcom surového železa a liatiny v Uhorsku. Začiatkom 19.storočia vznikli prvé železiarske spoločnosti ako Muránska únia (1808) a Rimavská koalícia (1811). Zlúčením Muránskej únie, Rimavskej koalície a Gemerského železiarskeho spolku sa vytvorila roku 1852 Rima - muránska železiarska spoločnosť, ktorá mala značný hospodársky a spoločenský dosah a významne vplývala na ďalší rozvoj železiarstva. Na území Gemerskej župy boli situované aj Coburgove železiarne na Horehroní so sídlom v Pohorelej (vznikli roku 1826), ktoré patrili k najväčším železospracujúcim podnikom na Slovensku.
Z hrončianskych skúseností čerpal aj Ferdinand a po ňom August Coburg, takže ovplyvnili aj vývoj v Pohorelskom komplexe, ktorého jadrom zostávali vysoké pece v Červenej Skale a železiarne v Pohorelskej Maši (Augustova huta, Ferdinandova huta, Valkovňa).
Poznámka:
Ferdinand
Coburg - bulharský cár, bol
posledným z Coburgovcov, ktorý obýval kaštieľ vo Svätom Antone. Bulharským
panovníkom bol od roku 1887 do roku 1918, kedy odišiel z Bulharska a žil
striedavo na Slovensku a v Nemecku. Jeho veľkými záľubami bola príroda,
botanika, ornitológia a cestovanie. Často sa pohyboval medzi jednoduchým ľudom.
Koncom druhej sv. vojny v roku 1944 odchádza zo Svätého Antona do Nemecka,
kde v roku 1948 umiera. Je pochovaný so svojimi rodičmi v rodinnej hrobke v
meste Coburg.
Základným
závodom Coburgových závodov bola železiareň v Pohorelej. Potom začala
spoločnosť stavať oceliareň a valcovňu v Trnave, a preto zvýšila účastinný
kapitál na 10,5 milióna korún. V roku 1916 získala všetky kuxy
Heinzelmannovho železiarenského ťažiarstva (Heinzelmanschen
Eisenwerks-Gewerkschaft) v Chyžnej Vode. Trnavská oceliareň a valcovňa začala
vyrábať v decembri 1917. Už predtým pristúpila k podnikaniu aj Dolnorakúska
eskomptná spoločnosť (Niederosterreichische Eskompte-Gesellschaft), čím sa
účastinný kapitál zvýšil na 11,500.000 korún. V tom istom roku
fuzionovali Coburgove závody s budapeštianskou továrňou na skrutky.
Obec Pohorelá sa spomína od roku 1612. V 18. storočí tu otvorili železnorudné bane, postavili železiareň a bolo tu riaditeľstvo Coburgovských železiarní. V roku 1804 mala obec 1489 obyvateľov, v roku 1828 1942 obyvateľov a 151 domov. V druhej polovici 18. storočia vznikla okolo huty a hámra osada Pohorelská Maša, ktorá mala v roku 1828 219 obyvateľov. Železiarsky komplex sa postupne rozrastal, valcovňa plechu bola v druhej polovici 19. storočia jednou z najmodernejších na Slovensku. Začiatkom 20. storočia mala 7 valcovacích tratí, vyrábala plech a tyčové železo. V Pohorelej bolo riaditeľstvo Coburgovských železiarní, ktorým patrili železiarske podniky v Pohorelej, Švábovke, Zlatnej, Červenej Skale a Vaľkovni. Neskôr sa však železiareň dostala do ťažkostí a v povojnových rokoch zlikvidovala výrobu v Pohorelej a v roku 1933 aj v Pohorelskej Maši. Občania sa aktívne zúčastnili SNP. Po oslobodení obnovili výrobu v objektoch železiarne v Pohorelskej Maši. V obci bolo výšivkárske a tkáčske družstvo.
Osady Zlatno a Vaľkovňa vznikli asi v roku 1800. Pomenovania jednotlivých osád vznikali nasledovne:
- V Zlatne je dolina Zlatnica, ktorou preteká potok, kde občania ryžovali zlato.
- vo Vaľkovni bola postavená valcovňa plechu.
- V Novej Maši bola postavená vysoká pec "maša" a preto, že v Červenej Skale už bola "maša" predtým, pomenovali osadu Nová Maša.
V týchto osadách bol v minulom storočí budovaný kovopriemysel, ktorý patril Coburgovcom. S rozvojom kovovýroby pribúdali v osadách noví osadníci tzv. hámorníci. Fabriku vo forme primitívnych hámrov založili gróf Colleredo a gróf Mitrovský. Neskoršie ich od nich odkúpil knieža Koháry a po jeho smrti v roku 1830 ich prevzal Ferdinand Százs-Coburg Gothai.
Obec Valkovňa je tvorená štyrmi osadami – Nová Maša, Vaľkovňa, Zlatno a Švábolka. V minulosti patrili k obci Šumiac. Rozvoj kovovýroby prilákal nových osadníkov. Vznikli tu hámre, valcovňa s vysokými pecami a martinskými pecami, poháňaná parným strojom, zlieváreň a strojáreň. Vo Valkovni a v Zlatne vyrástli valcovne plechov a hámre i valcovňa tyčového železa a klincovňa. V roku 1885 v Zlatne železiareň zanikla, pozdnejšie tu bola zriadená tehelňa na výrobu ohňovzdorných tehál. Všetky tieto podniky boli súčasťou komplexu Coburgovských železiarní na Horehroní. Coburg hámre modernizoval a nechal vystaviť aj nové objekty v Novej Maši. V štyridsiatych rokoch 19. storočia tu dokonca vybudoval plamennú pec na zlievanie valcov. Nová Maša, vznikla v 2. polovici 18. storočia ako robotnícke sídlo okolo maše
V lokalite sa nachádzajú zvyšky pôvodnej valcovne z konca 18. storočia a maše z 19. storočia. Život a kultúra hámorníckych a neskôr priemyselných osád sa odlišovali výrazne od okolitých starších dedín. Súviseli s baníckou a hámorníckou prácou, a tak v 19. a začiatkom 20. storočí nadväzovali na robotnícku kultúru uhorských miest a mestečiek.
Názov obce sa postupne menil z Huta Sumyatzensis (1791), Massa (1797), Nová Maša (1919) až na dnešný názov Vaľkovňa; maďarsky Nándorvölgy. V osade Nová Maša bol v roku 1960 vybudovaný závod Horehronka na výrobu bižutérie, v roku 1964 bol závod zrušený. V jeho halách montovala čerpadlá Sigma.
Osada Švábolka vznikla koncom 18. storočia v miestach, kde hlavná cesta prechádza na pravý breh Hrona. Valcovňa vo Švábolke vznikla v roku 1833. Švábolke prví prisťahovalci boli nemeckého pôvodu zo Švábska. Boli tu postavené skujňovacie vyhne a haly na výrobu železných tyčí. V tom čase boli tiež vybudované i novomašanské valcovne s vysokou pecou a martinskými pecami, zlieváreň a strojáreň. Tento závod už poháňal obrovský parný stroj, ktorý mal výkon 400 konských síl. Závod pracoval do roku 1923.
Ing. Ján Greschner
Pramene a literatúra:
1. ALBERTY,
J.: Oceľový chlieb z Podbrezovej.
2.
ALBERTY, J : Pohorelské
železiarne
3.
GRESCHNER, J.: 150 rokov Železiarní v Podbrezovej.
4. PAULÍNYI
Á. Železiarstvo na Pohroní v 18. a v prvej polovici 19.
storočia
5.
TOMEČEK, O., LICHVÁROVÁ, M., ŠMAHAJ, V., ĎURIANČÍKOVÁ M.: História
železiarstva na Horehroní
6.
INTERNET
http://www.muzeumsv-anton.sk/rody.html
http://www.mineraly.sk/files/hist/078_1918-38_coburgove_zavody.htm