Naša spoločná železná cesta
 
Predslov
Bol raz jeden kráľ... Skutočne bol a volal sa Belo IV. Vládol uhorskému kráľovstvu v trinástom storočí. (od r. 1235) Jeho krajinou, tak ako mnohými inými v Európe sa len celkom nedávno prehnala smršť tatárskych jazdcov, ktorí vykynožili ľud, zničili mestá, osady, ukradli čo sa len dalo. Život však musí pokračovať. A tak sa kráľ rozhodol pozvať do svojej krajiny nových osídlencov. Jeho poslovia sa dostali až do ďalekej krajiny Flámska. Presvedčili ľudí z okolia Rýna a Mosely, Durýnska v Nemecku i rakúskeho Štajerska. Baníci, hutníci, remeselníci i poľnohospodári naložili svoj majetok na vozy a pustili sa na východ. Cieľom bolo oživenie hospodárskeho života krajiny. Neprišli ako dobyvatelia, ani ako kolonizátori, neprišli aby niekoho vykorisťovali, neprišli z dobrodružstva, či ako žoldnieri cudzej moci aby viedli vojnu. Prišli na  pozvanie kráľa. Belo IV. ich  nazýval  "hospites nostri".
Najprv sa prisťahovalci pustili do baníckej roboty. Ľudia síce poznali aj ťažbu pod povrchom zeme, ale len v horizontálnej rovine. Noví osadníci boli technicky oveľa vyspelejší. Dokázali už hĺbiť vertikálne šachty a z nich vychádzajúce štôlne, čo podstatne zefektívnilo ťažbu. V tých časom sa ťažila medená ruda, železo prišlo na rad až neskôr. Meď sa totiž ľahšie tavila i spracovávala. Železo a predmety z neho boli náročné na výrobu a tým aj vzácne. V štrnástom storočí došlo k ďalšej vlne prisťahovalectva zo Západu. Medzi novými prichádzajúcimi museli byť i ľudia, ktorí ovládali stavbu vodných diel. Oni položili základ hámorníctva. Hámorník musel vybudovať vodnú nádrž, tzv. „Tajch“, potom samotný objekt hámru, teda vodné koleso, hriadeľ prepojený na vačkový hriadeľ, ktorý rytmicky nadvihoval kováčske kladivo. Hámre postupne prechádzali zlepšeniami. Revolučný zlom v efektivite výroby znamenala vodná skriňa, zariadenie umožňujúce reguláciu prílevu vody na pohonnú jednotku. Najviac vody, a tým najlepšie aj možnosti, mali dolné hámre. Čím vyššie proti toku, tým bolo využiteľnej vody menej, hámre menej výkonné a hámorníci chudobnejší.
Cesta za históriou a technickými pamiatkami výroby a spracovania železa  medzi Breznom a Banskou Bystricou
V 18. storočí sa železo v hospodárstve začína čoraz väčšmi uplatňovať a tým sa aj horehronské erárne hutníctvo železa dostáva nielen do popredia, ale  predstavuje v tomto regióne hlavné banské a hutné výrobné odvetvie. Erár rozšíril a zdokonalil výrobu v Hronci, vnikal do miestnych ťažiarskych  spoločností, postupne sa ich zmocnil a koncom 18. storočia zakladal nové hutnícke prevádzky.
Pohronsko - rudohorská trasa slovenskej časti ŽELEZNEJ CESTY je putovanie údolím Hrona medzi  Breznom a Banskou Bystricou. Je to cesta za nevšednými zážitkami, za poznávaním  - za históriou a technickými pamiatkami výroby a spracovania železa.
Zachádza do horských dolín - do prekrásnej čistej prírody Nízkych Tatier a Slovenského Rudohoria.
Železiarstvo vtlačilo tomuto kraju nezmazateľnú pečať. Tradícia pohronského železiarstva pretrvala dodnes.
Táto trasa slovenskej časti ŽELEZNEJ CESTY sa sústreďuje na najvýchodnejšiu časť Pohronia, v ktorej sa rozkladá mesto B r e z n o  so svojimi pertinenciami , komorské drevorubačské, banícke a hutnícke obce a osady a tá časť poddanských obcí slovenskoľupčianskeho hradného  panstva, ktorá inklinovala k Hrončianskemu komplexu, resp. k jeho rodiacemu sa novému jadru – k valcovniam a pudlovniam v Podbrezovej – a k mestu Breznu ako prirodzenému hospodárskemu, spoločenskému a kultúrnemu centru . Vývoj obyvateľstva a zmeny v jeho štruktúre zachytávajú roky 1787 – 1869. 

Železná cesta prechádza od východu na západ lokalitami Michalová, Brezno, Mýto pod Ďumbierom, Jarabá, Hronec, Osrblie, Valaská – Piesok, Bystrá, Podbrezová, Jasenie, Ľubietová,  Ponická huta,  a Moštenica.

MICHALOVÁ – Michalowa (1796), Michalovo (1799), Mihalykowa (1803) predtým Michalková. Michalová sa konštituovala neskôr ako Polhora (Dnes Pohronská Polhora).
Michalova vznikla v roku 1788 ako komorská osada na katastrálnom území mesta Brezna v blízkosti železorudných baní a najmä vysokej pece, ktorá sa v prameňoch spomína ako ,,polhorská vysoká pec". V čase rozhodnutia o výstavbe vysokej pece (v roku 1795) totiž na území Pohronskej Polhory erár a banskobystrická Banská komora vybudovali niekoľko štátnych obytných domov. Na spracovanie železnej rudy poukazujú nálezy v chotári obce: miesta, kde sa pálilo drevo, ktoré používali pri výrobe surového železa; skládky pekne sfarbenej trosky, ktorú vyvážali ako vedľajší produkt z vysokej pece. Okrem železnej rudy v chotári obce v rokoch 1938 až 1950 ťažili aj manganovú rudu, ktorá sa elektrolyticky spracovávala v Banskej Bystrici.
História Michalovej je už od jej založenia nerozlučné spätá s vysokou pecou, o čom svedčia aj miestne názvy ulíc: Trosky (cez tuto časť obce vyvážali trosku), Hrable (po mieste v potoku, v ktorom sa plavilo a zachytávalo bukové drevo , kde sa vyrábalo drevene uhlie), Hôrny a Dolný rad (nachádzali sa v blízkosti pece, kde bývali poprední robotnici, ktorí sa prisťahovali z Nemecka a rakúskej časti Habsburskej monarchie).
(Slovník obcí  okresu B.B. – Š. Pisoňa  uvádza, že Banská komora tu v Pohronskej Polhore  osadila 30 rodín z Oravy - 1786 a v r. 1795 – 1800 postavila vysokú pec v rámci Hrončianskeho komplexu). Pôvodné obyvateľstvo Pohronskej Polhory sa prisťahovalo z Oravy . Typické mená pre túto obec  sú: Las,  Škorupa, Vetrák, Balek, Kocúr, Kurtík, Mlynarčík, Smolec, Veteriak, Zajak, Dibák, Forgáč, Kajdiak, Nepšinský, Polaček, Štepanák, Vlček, Jendrušák, Tisovčík, Vengrin, Vrbičan, Odelga, Popper, Kapajčík, Talák , Goceliak, Boháčik, Kobelík, Krajč, Matonok, Stasík, Chovan, Svinčák, Mrozek ,Vrana, Cigančík, Peniak, Ridzioň, Brenkuš, Mucha,  Adamek, Kurajda, Kováč, a  Kokavec.  Väčšina obyvateľstva Polhory  žila  z poľnohospodárskej výroby. Robotníckych rodín bolo podľa  sčítania obyvateľstva iba niekoľko (Kurek, Prukner, Vrana).
Pri  „maši“ pracovali väčšinou obyvatelia Michalovej a preto tieto železiarske tradície možno právom prisúdiť  Michalovej. (Poznámka autora). Stav zamestnaných u vysokej pece udáva literatúra  r. 1815 v počte 22 robotníkov.
Michalová bola druhou najväčšou hutníckou osadou. Vysoká pec v čase svojho vzniku bola najmodernejšou vysokopecnou prevádzkou. Keď sa miestna surovinová železorudná základňa vyčerpala a doprava rúd z gemerských oblastí neustále zdražovala, vysoká pec sa dostala do krízy (prestala pracovať roku 1874). Hutníci z Michalovej dochádzali potom do práce  v Honci.
Vysoká pec stála v teréne Michalovej pri potoku Rohozná a výrobu začala v máji 1797. V jej blízkosti neboli výdatnejšie rudné ložiská, bolo tu však dosť paliva. Vo vysokej peci tavili kvalitnú železnú rudu zo Sirku. Začiatkom 19.storočia bola táto vysoká pec s výškou 9,45 m najväčšou vysokou pecou v erárnych železiarňach na Slovensku a denne vytavila až 3,5 tony surového železa. Výstavbou vysokej pece v Polhore-Michalovej dostali erárne železiarne na Pohroní, včítane erárno- ťažiarskych podnikov, už šiestu vysokú pec, teda počet, ktorý sa v budúcnosti nezvyšoval. V 50 rokoch 19.storočia bola táto vysoká pec  rekonštruovaná, aby sa zvýšila jej ročná výroba na 2800 ton surového železa.

Obyvateľstvo tejto obce  sa dá sústavne skúmať od r. 1796. V polovici 19. storočia mala už 60 domov a vyše 500 obyvateľov. Základným zamestnaním obyvateľstva bola služba komore pri vysokej peci alebo pri výrobe uhlia. V železiarni pracovali : Arvay? Aschenbrier, Babiak, Bajnok, Benko, Čelár, Dubéci, Dulaj, Flokáň, Ftáčnik, Gazda, Gažík, Gombala, Gonos, Holík, Homola, Jaroš, Javorčík, Kokavec, Koreň, Krajč, Lozoň, Mazuch, Medveď, Meszaros, Petrovič, Pobožný, Podkonický, Prukner, Slabej, Rozim, Schreiner, Šablatúra, Šimko, Tokár, Varga a Vrana.

Majstrom pri maši bol Pobožný, expedientom železa Bolla (prišiel z Moštenice) a vážnikom Vajtersich. Ako uhliari pracovali  Alberty, Bobák, Bučko, Bulla, Faško, Flokáň, Gajda, Gašperík, Kajda, Keller, Kováčik, Kurek, Kutliak, Las, Longauer, Matúš , Mitterpach, Nepšinský, Pernisch, Schmantuch (uhl. majster), Skokan, Spišiak, Telka, Tisovčík, Uram, Ušták, Voska. Dozor nad komorskými lesmi vykonávali horári (Franc, Gros, Husár – hlavný lesný, Chudík, Laitner, Štras).

Niekoľko rodín sa zamestnávalo aj poľnohospodárstvom (Béki, Kováčik, Nemčok, Planka, Trangoš, Ujak, Zajac). O ovce a dobytok sa starali pastieri (Jndrašák, Svinčák, Veday) Z remesiel bolo v obci zastúpené stolárstvo (Schreiner, Výloška), kováčstvo (Cibuľa ,Petrovič), čižmárstvo, obuvníctvo (Bátory, Vraštiak), krajčírstvo (Zavadzan z Pružiny od Považskej Bystrice), murárstvo (Tončík – Podtureň, Liptov) V obci bol mlyn (mlynársku živnosť vykonávali ,Arvay, Jorčík, Šustay), krčma (Dulovič, Nemčok) a škola.

Obyvateľstvo obce imigrovalo z rôznych oblastí – predovšetkým z najbližšieho okolia (Brezno, Valaská, Beňuš, Moštenica, Čierny Balog, Lom nad Rimavicou, Polomka, Závadka, Hronec, Pohronská Polhora, Sihlá, Ľubietová, Mýto pod Ďumbierom, Bystrá, Banská Bystrica, Motyčky, Tisovec, Hnúšťa, Slovenská Ľupča, Staré Hory), potom z Liptova (Liptovská Teplička, Liptovský Ján, Palúdza, Pribylina, Liptovský Kríž), Oravy (Vitanová, Trstená, Mútne, Novoť, Erdutka, Rabča, Lipnica, Veselé), zo Spiša (Levoča, Gelnica), z poľskej Haliče, zo Sedmohradska (Oravica) a z Bavorska.

BREZNO – Berezum (1265), Brizna (1380), Bryzabanya, Bryznabanya, Brezenbanya (1404), Brezna (1516),Breznobanya (1528), Brezno (1567)

...O vzniku mesta a samotnom pôvode jeho pomenovania hovoria dnes už len legendy. Jedna spomína ako prvých osadníkov baníkov z nemecko-talianskej oblasti Tirolska, z mesta Bressano, ktorí názvom svojho rodného mesta pomenovali novu osadu pri Hrone...

Brezno vzniklo a vyvíjalo sa ako slobodné kráľovské mesto. Prvá písomná zmienka o území, na ktorom mesto neskôr vzniklo, pochádza z roku 1265, avšak o existencii baníckej osady svedčí až privilégium s mestskými výsadami, ktoré Breznu udelil Ľudovít I. 14.augusta 1380. Názvy Bryznabanya, Brezenibanya a Breznobanya dokumentujú počiatočnú banícku orientáciu najstarších obyvateľov mesta.

Je viac než pravdepodobné, že Berezum bola banícka osada, ktorá stála už pred vpádom Tatárov (1241) a po odchode Tatárov z Uhorska vzrástla osídlením cudzincov, ktorých kráľ Bela IV. povolal na zaľudnenie Tatármi vydrancovaných a spustošených krajov.

Do oblastí banských miest sa teda sťahujú nemeckí podnikatelia - ťažiari, ovládajúci techniku hlbinného dolovania a progresívnejšie metódy zhutňovania. Kráľ im vymedzil rozsiahle územie, na ktorom mohli slobodne podnikať a dal im k dispozícii aj všetky prírodné zdroje - lesy, vodu, pôdu - potrebné na zabezpečenie prevádzky baní, hút a mestského organizmu.

Je pravdepodobné, že v tom čase sa usadili Nemci aj v Brezne a tu od začiatku vplývali na vývoj mesta.

Výsadné listiny i zápisnice, matriky a iné spisy spomínajú mená: Steig, Edelmann, Krismann, z rokov 1439 a 1494 ; v neskorších listinách zasa Broth, Grunel, Engler, Lamer, Posch, Geyer ; r 1682 bol starostom Gottfried Stax, vicenotár Jakub Gronel ; v r.kat. najstaršej matrike z roku 4656 zasa nájdeme: Daxner (Taxner), Agner, Nutz, Fridrich, Sproch, Schwandtner, Wais, Steiner,, Grunel, Augst, Hilmer, Turner, Weiszenpacher, Centner, Hadermarck, Seiden, Herrisch, Plosch, Noth, Hoch, Deutschmidt, Stück , Demuth, Fischer, Kundrath, Machner, Steger, Schwartzbacher, Zingor (Singer), Brozmann (Grossmann). Popri nemeckých menách sa kde-tu stretneme i s latinským alebo maďarskýmj menom: Fabricius, Huszár, Gabay, Szentiváni., Szabo. No veľká väčšina mien je slovenských: Točko, Zelnyk, Žilko, Hliva, Surový, Wrba, Wranský, Rajčok, Kachnicz, Graca, Makovický, Dravec, Hráč, Tkáč, Pilárik, Michalík, Rachita, Kuklí, Naško, Kapusta, Hudec, Bajčanský, Faško, Hajčík, Czernák, Hajdussik, Pampura,, Wrbovský, Lojko, Komora, Vretenák, Lesnák, Hrtlík, Šramko, Mikovíny, Buštík, Fraňo, Muranský, Miško, Krupa, Stehlo, Kolesár, Štrba, Lehotzký, Poliačik, Ličko, Repka, Rusnak, Ochrnial, Pressovský, Srnka, Sinovec, Konopka, Medveď, Maretisnky, Mlinarčik, Oravec, Dubobský, Dolňan, Golanec, Gaidossík, Galko, Zaťko, Puobis, Faitik atď. (R.kat matrika z r. 1656). I tieto mená i výsadné listiny, v ktorých sa Nemci všade ako hostia –„hospites“ – spomínajú , ukazujú nám na vývoj obyvateľstva mesta.

Mešťania boli vyňatí spod právomoci stoličnej správy, riadili sa mestskými právami, neplatili dane (len kráľovi tzv. "urburu", napríklad 1/8 z vyťaženého striebra) a mali aj ďalšie hospodárske výhody - boli oslobodení od mýta a trhových poplatkov.

Druhým centrom banského podnikania a tým aj baníckej kolonializácie sa malo stať mesto Brezno. V meste sa naozaj usadili ťažiari, ktorí podnikali nielen na teritóriu mesta, ale aj na liptovskej strane a  tak sa v priebehu niekoľkých storočí prekutali všetky dostupné miesta. Našlo sa viac užitočných rúd, a preto aj sortiment ťažby bol pestrejší ako v Starých Horách a Španej Doline. Na prevádzke baní sa zúčastňovalo mesto Brezno, súkromné ťažiarstva a erár.  Na rozsiahlom území, ktoré mestu patrilo, sa našli drahé farebné kovy.

Výnosnosť baní a ryžovísk nebola nikdy mimoriadna, takže Brezno zaostávalo za Banskou Bystricou a ostatnými stredoslovenskými banskými mestami a nepatrilo ani do ich organizácie. Brezno už od 15. stor. malo trhové právo, dva mlyny, pivovar a mýtnu stanicu smerom k Liptovu.

Dňa 13. januára 1404 bol kráľ Žigmund v Brezne, kde zhromažďoval vojsko, aby s nim tiahol do Čiech, kde jeho brat Václav a Prokop utiekli z väzenia a zapríčinili nové vzbury.

V roku 1405 odišiel kráľ Žigmund znovu do Zvolenskej župy. Vtedy Ján de Gyba, brezniansky farár, predstúpil pred neho a prosil ho, aby z kráľovskej milosti a láskavosti rozmnožil dôchodky cirkvi v Brezne. Kráľ Žigmund vyhovel prosbe a obdaril  farára Jána Hybského (de Gyba) a jeho nástupcov dežmou mesta Brezna, osady Pavlovej (Plantatio Pauli, terajší Hronec s Krámom) a Bacúcha. V nasledujúcom roku 1406 daroval mestu mlynské právo. 8. septembra 1406 vyňal spomedzi majetkov Ľupčianskeho zámku mlyn v Brezne a navždy  ho  daroval mestu Brezno.

Stále vojny, ktoré viedol kráľ Žigmund, malo zlý vplyv na banské mestá. Tie sa združili a toto združenie sa len zosilnilo, keď kráľ Žigmund r. 1428 viac miest – medzi nimi i Brezno – daroval svojej manželke, r. Barbore Celjskej.

Po Žigmundovej smrti kráľ Albert odobral jej všetky mestá, zámky a majetky a daroval ich svojej manželke Alžbete. Kráľovná Alžbeta prepustila 31. decembra 1441 Ľupčiansky zámok Gregorovi, corbavskému grófovi za 10.000 zlatých, ako odmenu, že zámok v Ľupči vydobyl od Pongráca. V tej listine bolo i Brezno.  Týmto zápisom celé zvolenské Horehronie a s nim i mesto Brezno dostali nového vladára a pána. Toto uzavretie potvrdil r 1451 i Ladislav V.

Kráľovná Alžbeta najala Jána Jiskru z Brandýsa a poslala ho s vojskom na Slovensko. Od toho času sa Slovensko stalo na dlhší čas miestom bojov, čo pocítilo aj Brezno. Po smrti Ladislava V. nastúpil na uhorský trón Matej Huňady. Jeho hlavným cieľom bolo vyslobodenie celého Slovenska a najmä zámkov a miest z rúk Jiskrových, ktoré on a jeho kapitáni menom kráľovny Alžbety držali a spravovali. Roku 1462 Matej síce uzavrel mier s Jiskrom, ale husitské nebezpečenstvo, hroziace Breznu, týmto ešte neprestalo.

Keď kráľ Matej dal roku 1465 do zálohy slovenskoľupčianske panstvo, v súpise majetkov k nemu patriacich  bolo aj Brezno. Roku 1480 daroval kráľ Matej slovenskoľupčianske panstvo svojej manželke Beatrici. Kráľovná roku 1490 prepustila za 8000 dukátov celé slovenskoľupčianske panstvo bratom Doczyovcom, ktorí chceli upevniť svoju moc nad Breznom. Upierali Brezňanom ich privilégiá ( vyberali od nich mýta, žiadali vyťaženú rudu).

Mesto trápili neustále rozbroje s ľupčianskymi  Dóczyovcami, ktorí si robili územné nároky na Brezno. Spor vyvrcholil 30. apríla 1517. Ladislav Dóczy udrel na bezbranné mesto s veľkým množstvom služobníkov, jazdcov a pešiakmi. Pri rabovačke neušetrili ani drevený Kostol Blahoslavenej Panny Márie na námestí, pred ktorým stáli dvaja kňazi, prosiaci lúpežníkov, aby sväté miesto ušetrili. Keď prosby neosožili, postavili sa na obranu svätyne a odopreli vydať kľúče. Ozbrojenci len cez mŕtvoly smelých a verných služobníkov Božích vnikli do kostola. Tam Sviatosť Oltárnu z posvätných nádob vyhádzali, kalichy, monštrancie a iné kostolné veci pobrali a napokon kostol podpálili. Týmto požiarom bolí zničené všetky listiny týkajúce sa Brezna. Z horiaceho kostola veriaci zachránili sochu Panny Márie s Ježiškom, ktorá .je dnes najcennejšou pamiatkou mesta a uložená je na hlavnom oltári v kaplnke bývalého piaristického kláštora.

Brezňania si namiesto zhoreného dreveného kostola vystavili pod Dúbravkou na "Bráničke" nový kostol, ktorý bol svätený už asi okolo roku 1520. Múr okolo kostola bol postavený v roku 1578.    

Po bitke moháčskej roku 1526 a po obsadení Budína  roku 1541 Turci zaplavili väčšiu čiastku Uhorska. Pod tureckým nátlakom okolo Banskej Bystrice a Ľubietovej ležiace obce rad – radom uznávali turecké panstvo .Pod týmto nátlakom bolo prinútene aj mesto Brezno ohradiť sa múrom, ako to robili aj iné mestá.

9. apríla 1779 zúril v Brezne veľký požiar. Zhorelo 113 domov. Zhorel aj pod Dúbravkou „na Bráničke v gotickom slohu v XVI. storočí vystavaný kostol.

Po zhorení kostola na "Bráničke", rozhodol sa patrón - mesto Brezno - že pre katolíkov postaví nový chrám na námestí pri mestskom dome. Do doby postavenia nového chrámu bohoslužby sa odbavovali v kláštornom kostolíku. Kráľovská koruna v Bratislave 16. októbra 1781 povolila mestu stavbu zamýšľaného rímsko- katolíckeho chrámu na námestí, na ťarchu mestskej pokladne a zbierok v rozpočte 16114,45 zlatých. Za zozbierané peniaze v roku 1782 začali stavať Chrám Panny Márie na námestí. Základný kameň tohto chrámu položil Karol Politsek, banskobystrický kanonik dňa 15. augusta 1782.

Chrám staval banskobystrický staviteľ Peter Grossmann a dostaval ho v roku 1785, ale bez veže. Veža bola stavaná konštruktívne s kostolom len do výšky kostolných múrov. Bola dostavaná v rokoch 1792 -1793 za 1200 zlatých. Kostol bol vymaľovaný v roku 1786, tento rok možno vidieť i na víťaznom oblúku v samotnom kostole. Maľoval ho banskobystrický maliar Václav Zettler. Tesárske práce previedol Peter Polek, brezniansky tesár. V roku 1787 Juraj Démuth, brezniansky stolár a Andrej Marušiak, rezbár z Rajca, vyhotovili kostolné lavice z jaseňového dreva, ktoré daroval lesný erár.

Prvý Mestský špitál v Brezne bol zriadený v roku 1761, mal päť lôžok, sústavnú lekársku starostlivosť. Okrem lekára tu pôsobili ránhojiči a banskí chirurgovia s pôsobnosťou pre banské mestá. Na začiatku 19. storočia bola otvorená v Brezne prvá lekáreň Pri veľkom požiari roku 1779 zhorelo v meste 113 domov.

V roku 1871 cisár Jozef II. vydal tolerančný patent, na základe ktorého si evanjelici mohli postaviť kostol bez veže mimo námestia. V Brezne bol evanjelický kostol postavený v rokoch 1785 – 1787 a v jeho blízkosti bola vybudovaná drevená zvonica. Veža bola postavená až v roku 1906. Počet príslušníkov celej ev.a.v. cirkvi sa uvádza za roky 1787 – 1836. Napr. v roku 1787 mala 3793 „duší“, roku 1790   3134, roku 1800   4063, roku 1810   4168 a roku 1836   4557 „duší“.

V období stavovských povstaní sa mesto stalo akousi križovatkou, kde sa kurucké vojska striedali so žoldnierskou armádou. Prísľub náboženskej slobody pre evanjelické obyvateľstvo, ktoré tvorilo v meste väčšinu, býval často podnetom k porušovaniu lojálnosti voči panovníkovi a k materiálnej podpore povstalcov. V týchto nepokojných časoch povýšil panovník Ferdinand III. 12. februára 1650 Brezno na slobodne kráľovské mesto. Po potlačení protihabsburgských povstaní nasledovala násilná rekatolizácia. Významní šíritelia reformačných myšlienok a vzdelanosti Jan Milochovský a Ján Simonides boli obvinení z vlastizrady a vyhnaní z mesta. Vzdelanosti a školstva sa ujali piaristi, ktorí pôsobili v meste až do roku 1857. Prítomnosť cisárskych žoldnierov z Francúzska a Talianska počas stavovských povstaní v Brezne pripomínajú už len v podvedomí starých Brezňanov zachované pomenovania častí „Burgundia“ a Venetia“.

Prvý fyzický súpis Brezna pochádza z roku 1569. Podľa tohto súpisu mesto pozostávalo z námestia. Veľkej a malej ulice, Venetie a Burgundie. Stavebné rozdelenie mesta , ako to bolo v stredovekých mestách pravidlom, naznačovalo aj jeho sociálnu štruktúru. Námestie bolo vyhradené predovšetkým plnoprávnym mešťanom (súpis našiel na námestí  31meštianskych usadlostí), kým Venetia a Burgundia patrila želiarom, ktorí už v polovici 16. storočia tvorili veľmi početnú sociálnu skupinu (súpis udáva 98 želiarskych usadlostí). Podľa súpisu bolo v Brezne dovedna 201 usadlostí, z nich 103 meštianskych, čo predstavuje 51%.

Ďalší známy súpis je o viac ako 100 rokov mladší. Urobili ho v roku 1677 piaristi; podľa neho malo vtedy Brezno 1813 obyvateľov. Do konca 17. storočia počet obyvateľov dosahoval vraj 2000. Súpis dokumentuje poľnohospodársky charakter mesta. v Brezne bolo 18 remeselníkov zaoberajúcich sa výrobou obuvi (čižmári, obuvníci, črievičkári), ďalej 4 kováči, 4 kožušníci, 3 krajčíri, 3 debnári a 4 mäsiari – mimo cechov pracovali 2 kožušníci, 2 tkáči, 3 výrobcovia šindľov a 1 zámočník. Mesto malo aj chirurga.

V „podhradí“, už v spomínaných štvrtiach Burgundia a Venetia, bolo 158 želiarskych usadlostí a len 39 z nich malo vlastný dom a pôdu.

 

Súpis uvádza tieto breznianske meštianske rody:

Agner, Antoli, Banko, Banský. Bendik, Bubelínyi, Capko, Cipciar, Černák, Dick, Dolňan, Dônč, Engler, Ertl, Fabricious, Faško, Filo, Fischer, Fitkonides, Frutol, Futas, Golzanec, Grenda, Grineus, Gronel, Hajdušík, Hilmer, Hliva, Hojč, Hric, Husár, Chmelius, Kachnič, Kirschmeier, Knapicus, Kolesár, Kopček, Kostka, Kriško, Kubiš, Kupčok, Kvetkovský, Lauro, Lepin, Ličko, Lojko, Lopušný, Lucius (Luka), Macejko, Machner, Malus, Marček, Mikovínyi, Mikulík, Nemček, Nicko, Ochrnial, Paliciou, Paulinyi, Pavlovič, Pekár, Pepik, Pinka, Poliak, Poss, Rajčok, Ráztocký, Repka, Roštár, Sedzem, Steiner, Stenger, Stánsky, Svorad, Šebo, Šmidelius, Šramko, Štas, Šupala, Švantner, Taxner, Uhrík, Valašťan, Veselko, Zachar, Zátroch a Zibrín.

 

Želiarske rody:

Baldovský, Bobrovský, Fabricius, Filo, Kachnič, Kereš, Košini, Kováč, Kukliš, Kundrát, Lamer, Lojko, Macejko, Najgal, Repka, Sinovec, Slezák, Surovec, Struhár, Šimuni, Taxner, Vido, a  Zelenčík.

 

Zo stredovekých privilegovaných tried zostala iba zemianska stavovská príslušnosť. K zemianskym rodinám patrili v Brezne: Banko, Bendík, Čech, Daxner, Faško, Gronel, Hajdušík, Hudoba, Lehocký, Mattoš, Padlička, Polóni, Posch, Reken, Škultéty, Štec,.

Mnohí z potomkov zemianskych rodín sa už venovali remeslu, verejným službám, boli však aj sluhami a nádenníkmi. Zo zápisov v matrikách vidieť, akej úcte sa tešili členovia zastupiteľských orgánov a úradníci verejnej župnej, okresnej a mestskej správy (radní páni, - hlavný notár, účtovník, mestský kapitán, dozorné orgány nad lesom a štátnym majetkom, vyberači daní, pisári, hospodári, zememerači). Tieto funkcie okrem už menovaných rodín vykonávali Čipka, Černák, Dvonč, Hanzel, Lopušný, Pepich, Ráztocký, Tesár, Wagner, Zachar a iní. Zriadenecké služby plnili: Hellebrant, Sinovic, Slabey, Štauch a ďalší. 

Medzi remeselnícke rodiny patrili: Adamec, Antal, Baldovský, Bocan, Brečka, Brozman, Brout, Cambel, Cipciar, Demuth, Dolňan, Dorčiak, Dovala, Fabricius, Hilmer, Hložek, Choma, Ivanič, Jerguš, Jorčík, Kachnič, Karkoš, Klein, Klement, Kolárik, Kolesár, Kotoč, Kubinský, Laco, Lepini, Lojko, Lopušný, Lovich, Mikulík, Návoj, Pampurík, Paulovič, Paur, Poloni, Považec, Rajčok, Repka, Rozmus, Sartoris, Schreiner, Sinovic, Slabey, Stehlo, Škrovina, Šramko, Štefunko, Teren, Tienschmid, Weisenpacher, Zachar, Zlejší, Žingora iné.

Z obchodných podnikateľov nadobudla význam iba rodina Májovských. Kramári pochádzali z rodín: Čipka, Lepi, Mendel, Tienschmid a Würching.

Roľnícke rodiny boli: Dolňan, Hálka, Michalides, Štec, Zuberec. V Brezne bývali aj robotníci z okolitých železiarní (z Vagnára, Bujakova, Rohoznej, Hronca a Podbrezovej)

Ako baník sa uvádza napr. Fleiser a ako uhliari Bodila, Rozložný, Tepličan. Mená sluhov (Barbierik, Bodila, Hilmer, Košík, Šupala, Šustek, Žitko, Žumbor), pastierov (Brounč, Kandera, Kochan, Petránsky, Rusnák, Salva, Zajac) a nádeníkov (Futas, Kundráth a iní) ukazujú viac na prisťahovalcov.  Brezňania sa tiež sťahovali. Podľa literatúry sa sťahovali do Diósgyöru, (tam bola údajne celá kolónia Brezňanov), Šalgotarianu, Budapešti, Ózdu a Likiera.

 

Roku 1848 vypukla revolúcia. Kossuthovo povstanie rozprúdilo ruch a život Uhorska a podobne i mesta Brezna. 25. – 28. januára 1849 jedna čiastka Görgeyho vojska pod tlakom cisárskym od Banskej Bystrice prešla cez Brezno. 9. februára viezli veľké množstvo streliva cez Brezno 13-ho pod vedením Ramberga prišli do Brezna jazdci. Presila cisárskych, ktorým na pomoc prišli i Rusi, skoro potlačili povstanie. 13.augusta 1849 Görgey zložil zbraň pri Világoši.

Nové zákony po revolúcii zmenili i pomery v Brezne. Piaristom bola zrušená dežma. Boli nútení zrieknuť sa najprv školy a potom i fary. V roku 1857 odchádzajú z Brezna. V októbri roku 1861 došli na mestský magistrát štatúty Matice slovenskej, aby ju prijalo do svojho lona. Brezno túto ponuku zamietlo. V roku 1876 boli zrušené práva slobodných kráľovských miest a Brezno bolo začlenené do Zvolenskej župy. 14. septembra 1883 zhorel evanjelický kostol, fara, školské a cirkevné staviská.

Na prelome 18. a 19.storočia boli na Horehroní objavené nové surovinové ložiská (železná ruda, neskôr uhlie a to aj na území mesta Brezna) Nebola tu núdza ani o energetické zdroje (drevo, voda) a zdroje pracovných síl. Pece na tavenie rudy a železiarne na spracovanie surového železa sa stavali na vodných tokoch, v lesoch a ich blízkosti. V týchto výrobných podmienkach a technológii vznikali ešte aj v polovici 19. storočia na Horehroní nové železiarne.

Brezno bolo prirodzeným zemepisným, hospodárskym a kultúrnym centrom predovšetkým svojho vlastného regiónu. Na jeho území vznikali nové, ale stavebne s mestom nesúvisiace osady. Staršie osady postupne prerastali do  samostatných obcí a postupne sa aj verejnoprávne emancipovali. Územie východne od Brezna tzv. Biele handle, sa sídelne sformovalo do troch obcí : Bacúcha, Beňuša ( s osadami Gašparovo, Filipovo, Pôbišovo) a Braväcova ( s osadami Podolie, Srnkovo), okolo hámra na východ od mesta vznikla osada Bujakovo ; obydlia boli aj pri ďalšom hámri vo Vagnári, bližšie k mestu vznikli Hálny a Padličková. Okolo zájazdového hostinca, maše a baní vznikli komorské obce Pohronská Polhora a Michalová ( v rokoch 1786 – 1789). Drevorubačské osady na pravom brehu Čierneho Hrona, tzv. Čierne Handle, ako Čierny Balog, Dobroč, Fajtov, Jergov Komov, Látky vytvorili na prenajatom mestskom území odkúpenom od mesta Brezna obec Čierny Hronec, neskôr Čierny Balog. Hrončianska železiareň založila na území odkúpenom od mesta Brezna (Bystrá dolina) železiareň a okolo nej osadu, ktorá roku 1787 dostala meno Bystrá.

Brezno sa stalo dôležitým komunikačným centrom; cez mesto išla cesta spájajúca Pohronie s Považím. Na tejto trase sa rozrástla poddanská osada mesta Breznianske Mýto. Ďalšia dôležitá cesta viedla z Brezna do malohontu, do Rimavskej doliny. Aj na tejto trase vznikla postupne obec Polhora. veľký význam nadobudla aj pohronská trasa spájajúca severné časti Gemerskej župy (a ďalej Spiš) s banskou Bystricou.

V rokoch 1860 - 1883 sa počet okresov župy zredukoval na tri: Horný s hlavným slúžnovským úradom v Ondreji a slúžnovským v Brezne, Stredný, s hlavným slúžnovským úradom v Banskej Bystrici a slúžnovským na Sliači, a Dolný - dnešný Zvolenský okres.

Od r. 1883 platila nová územnosprávna organizácia. Stredný okres sa premenoval podľa sídla na Banskobystrický ; z jeho západného pomedzia bolo vyčlenených niekoľko obcí do Zvolenského okresu ; Horný okres bol premenovaný na Brezniansky. Z bývalého Horného okresu Gemersko - Malohontskej župy bolo vyčlenené Horehronie ako samostatný Pohronský okres so sídlom v Pohorelej. Bývalé slobodné kráľovské mesto Ľubietová stratilo svoj štatút a stalo sa iba veľkou obcou, ako napríklad Polomka, alebo Šumiac. Banskobystrický okres mal 55 obcí, Brezniansky 25 a Pohronský 7 vrátane Vernára.

Celý Horný okres (skúmaný región + Ondrej, Brusno a Medzibrod) mal 18 664  obyvateľov

( z toho 8917 mužov a 9747 žien) a mesto Brezno 11 776 (z toho 5840 mužov a 5936 žien). V celom regióne bolo 53 cudzincov ( z toho 21 žien), najviac z Čiech a Moravy (12 mužov a 19 žien) z Nemecka (6 ľudí) a Talianska (2).

Sociálna štruktúra Breznianskeho okresu v r. 1910 bola nasledovná:

Počet obyvateľov celkom  29.896, z toho sa živilo :

poľnohospodárstvom 6.529, v priemysle, remeslách a v živnosti bolo 11.282, obchodom sa zaoberalo 3.013, v doprave pracovalo 1.062 v slobodnom povolaní a v štátnej správe bolo 1687, nádenníkov bolo 1 689 a sluhov (slúžok) v domácnosti bolo 582.

Najstarší cech v Brezne bol cech krajčírov z roku 1604, čižmárov z roku 1617 a debnárov z roku 1630. Cechy mali i klobučníci, kušnieri, mäsiari, tkáči, sitári, garbiari a kolári.

Z poľnohospodárstva žilo v Brezne 1.372 obyvateľov, z toho 64 osôb  pracovalo v lesnom hospodárstve (drevorubači a ich rodiny), v remesle a živnostiach nachádzalo živobytie 1.329 obyvateľov. Z početných druhov remesiel je až do 20.stor. pre Brezno charakteristické  garbiarstvo  a  modrotlač. Grznári spracovávali baranie kože a bývali v štvrti Burgundia. Postupom  času  zanikli  hrnčiari,  gombičkári, kamenári a kotlári. Industrializácia začala oneskorene a postupovala pomaly. Raritou je brezniansky nástrojársky hámor na výrobu sekier, motýk, rýľov a iných nástrojov vo Vagnári. Najstaršou továrňou na území Brezna boli železiarske podniky v Bujakove, ktoré r. 1902 zanikli a r. 1910 vznikla na ich mieste lepenkáreň. Názov Bujakovo sa začína vyskytovať až v 30.rokoch. (do toho obdobia sú záznamy v matrikách  veľmi všeobecné ako napr. „hámor“,„brezniansky hámor“, „vyšný hámor“).Na pôde mesta bol potom len jeden jediný podnik priemyselného charakteru - píla s 85 zamestnancami. 

V tomto období malo mesto Brezno vyše 500 domov (budov), 9 ulíc, jedno verejné priestranstvo (námestie), vodovod od r. 1908, kanalizáciu, verejné osvetlenie (od r. 1910 plynové), bitúnok (1836), tehelňu (1778), kameňolom (1907), dva mlyny (jeden ešte z roku 1676, druhý od r. 1848), pílu, vápenku a 6 krčiem. Dopravu obstarávali drožky. Mesto vydržiavalo päť verejných zdravotníckych zariadení a jednu dobročinnú organizáciu. V Brezne pôsobili dve osvetové zariadenia, na činnosť ktorých prispievalo aj mesto.

V Brezne vedelo čítať a písať iba 49,7% mužov a 31,5% žien, čo predstavuje 40,5% dospelej populácie. Na svoje budúce povolanie sa v čase sčítania pripravovali z Horného okresu iba dvaja žiaci.

Mestské zastupiteľstvo bolo 48 - členné, polovica sa volila a v druhej delegovanej polovici podľa daní boli miestni gazdovia, remeselníci, obchodníci, občania slobodných povolaní a iní. Správu mesta vrátane správy mestských majetkov zabezpečovalo 67 pracovníkov, z toho správu vlastného mesta 55 . Na území Breznianskeho okresu bolo 421 prevádzkární a závodov. V r. 1900 bolo v Breznianskom okrese zapísaných za Slovákov len 92, 7 %, najmenej zo všetkých troch okresov.

Dominantným urbanistickým priestorom mesta je štvorcové námestie, svojim tvarom aj rozlohou ojedinelé na Slovensku. Ku charakteristickým znakom historického jadra mesta patria výrazne dominantné sakrálne a svetské stavby, previazané komplexom zelene. Väčšina z nich bola postavená alebo prestavaná v 18. a 19. storočí a má klasicistický charakter. K najstarším patrí kaplnka Svätého kríža, mestská radnica a piaristický kláštor, stredu námestia dominuje mestská veža postavená v roku 1830. Šesť harmonicky zvučiacich zvonov volalo k modlitbám veriacich a odprevádzalo Brezňanov na posledný odpočinok. Najväčší zvon, Generál, vážil 5O centov, stredný, Medián, 25 centov a najmenší, Špeciál, 12,5 centa. okrem týchto troch veľkých zvonov, boli i tri cengáčiky, dva malé a jeden veľký. Dnes je zvonica ako Mestská veža dominantou veľkého štvorcového námestia.

K mestu ako poddanská obec patrilo  BREZNIANSKE  MÝTO  (Mito, Maut, Wamoschfalu 1786) – terajšia obec Mýto pod Ďumbierom. Vzniklo asi v pol. 15. stor. okolo breznianskeho mýta na ceste do Liptova. V 15.stor. sa tu dolovalo zlato, olovo a striebro ( Pod Veľkým Gápľom, Uhliarska, Stupka) ,neskôr železná ruda. Obyvatelia sa zaoberali chovom oviec a dobytka a pracovali ako robotníci a povozníci v blízkych železiarskych závodoch a pílach. Typické mýtňanské mená: Engler, Floch, Hábovčík, Komora, Pacer, Stančík, Stehlík, Strakota,, Škvíra, Trajteľ.

JARABÁ (Jaraba  1540, Jeroba 1563 ) Obec so starou baníckou tradíciou, siahajúcou pravdepodobne do 14.stor. patrila do breznianskeho matričného obvodu. Ťažilo sa tu až do pol. 17.stor zlato a striebro, začiatkom 17. stor. tiež tzv. čierna meď s obsahom striebra, avšak v 16 – 19. stor. prevažne železná ruda (Lajštroch). Koncom 18.stor. sa tu namiesto medi začína taviť železná ruda z okolia. Začiatkom 19. stor. tu boli dielne na spracovanie surového železa patriace hrončianskemu komplexu. V polovici 19. storočia bolo v obci asi 30 domov a roku 1869  179 obyvateľov. Typické jarabské mená sú: Králik, Kvačkay, Roháč.

HRONEC – Scultecia de Hronecz (1357), plantatio Pauli (1405), villa Kysgaran (1424), Ranitz (1547), Roinitz(1563), Rohnitz (1802),  stará železiarska obec, leží v prekrásnej horskej prírode dolín Slovenského Rudohoria pod severnými svahmi Veporských vrchov. Historická huta pri sútoku potokov Čierny Hron a Osrblianka od 16. storočia vyrábala železné náradie a súčiastky strojov pre kráľovské zlaté, strieborné a medené bane v Banskej Štiavnici, Kremnici a Banskej Bystrici.
Prvá historická  správa o osade tohto mena je z r. 1357, keď kráľ Ľudvík daroval Pavlovi , synovi Štefana, horára z Hronca, šoltéstvo (scultetia de Hronecz.) O štyri roky mu toto právo, obvyklé u nemeckých šoltésov, zmenil na dedičné. Roku 1405 kráľ Žigmund daroval desiatky teraz nie Hronca, ale „Plantatio Pauli – Pavlovej osady“ breznianskemu farárovi. Roku 1424 prichodí obec medzi partinenciami ľupčianskeho panstva ako „Kisgaran“ a už vtedy sa mala v ňom spracúvať železná ruda. No prvá, aj to nejasná správa o „šmelcovaní železa v Hronci je zo záznamu „Maximilianovej“ prehliadky lesov Horehronia, ktorá sa uskutočnila r 1565. V nej sa nepriamo spomína: - „cez vrch od Brezna nadol až k železnému hámru“. Dá sa usúdiť, že železný hámor bol v Hronci. Prvú konkrétnu správu o spracovaní železnej rudy v Hronci máme iba z r. 1580, keď hámre na spracovanie rudy vlastnila istá vdova Zimmerpailová, ktorá ich dala do prenájmu Jurajovi a Jakubovi z Ottaschu a Filipovi Schmidtovi z Predajnej. Roku 1603 Hronec a celý Hámorský Handel pripadli dolnorakúskej komore. V tom čase podľa zachovaných správ železiarsky závod stál na ľavom brehu vtoku Osrblianského potoka (Zalnenbach, Piberbach) do Čierneho Hrona a pozostával z baní (Za Stenou) , taviacich pecí a hámra. Vyrábal tyčové železo, ale predovšetkým tzv. papuče, ktoré dodával na ďalšie spracovanie do hámrov v Banskej Bystrici, Štiavnici a Kremnici.
Hrončianske bane a huty sa iba pomaly vzmáhali. Roku 1622 prišli do železiarní českí exulanti. V tom čase mal Hronec iba 86 obyvateľov.
V roku 1709 spustošili hutu Tököliovskí vojaci. Roku 1740 postavili v Hronci jednu z prvých vysokých pecí v Uhorsku. (Prvá dokázateľná bola postavená r. 1682 v Ľubietovej. V roku 1749 bola týždňová výroba vysokej pece  90q. V priestore dnešného „Mechánika“ vybudovali r. 1743 druhú vysokú pec s dúchadlami a hámrom. Na hnanie stúp vyhĺbili vodný kanál, dnešný Mašný jarok. Budovalo ho 200 ľudí 6 mesiacov.
Železný vek priemyselnej revolúcie bol i zlatým vekom Hronca. Od konca 18. do polovice 19. storočia bol  H r o n č i a n s k y   ž e l e z i a r s k y   k o m p l e x   najvýznamnejšou, najväčšou a najmodernejšou železiarskou manufaktúrou vo vtedajšom Uhorsku. Jej jadrom boli vysoké pece a železiarne v Hronci. K r. 1815 vyrábal tento komplex – pozostávajúci z vysokých pecí v Hronci (2) v Tisovci, Polhore-Michalovej, v Ľubietovskej Hute a Ponickej Hute, zo skujňovacich hámrov v Hronci (v tom Chvatimech a Štiavnička – Piesok), v Bystrej, Jasení, Moštenici, Vajskovej, Kostiviarskej a v B.Bystrici, z valcovne plechu, lejárne, kováčskej a mechanickej dielne v Hronci, ako aj celého radu banských a uhliarskych závodov – ročne 45 000 vied. centov surového železa a asi 36000 vied. centov kovanej kujniny, ďalej menšie množstvá liatiny, ocele, plechu, klincov a kováčskych výrobkov. Už koncom 18. storočia zamestnávali železiarne, t.j. všetky podniky erárne i erárno- ťažiarske, okolo 430 robotníkov (baníkov, hutníkov, kováčov a pomocný personál) a r.1815 sa počet zamestnancov pohyboval nad 470 ľudí. Na prelome tridsiatich a štyridsiatich rokov 19. storočia dosahoval počet interných zamestnancov hrončianskeho komplexu vyše 950 robotníkov (baníkov, uhliarov, hutníkov, hámorníkov, kováčov atď.) a úradníkov.
V roku 1782 boli postavené dve nové vysoké pece, dielňa na klince a dielňa na sekanie pilníkov.
Roku 1794 sa začala v Hronci vyrábať oceľ. Jej výroba sa sústredila r 1798 do starého Chvatimešského hámra. Nový Chvatimešský hámor postavili na pravej strane Hrona r 1806.
V roku 1806 stúpla výroba dvoch vysokých pecí na 441 q týždenne.
Po roku 1810 vznikla v bývalom hámri malá mechanická dielňa, odtiaľ meno Mechánik a r. 1813 hámor stojaci pri potoku Osrblianka premenili na valcovňu drôtu, tzv. Drôtáreň.
Roku 1812 postavili v Hronci novú lejáreň železa na jemné lejárske výrobky. Na jej zavedenie prišli do Hronca odborníci zo Sliezka. Aby ich mohli dobre ubytovať postavili tzv. „Prajský dom“.
V roku 1813 odliali v Hronci prvé 3 liate mosty v Uhorsku .boli to prvé železné mosty v celej habsburskej monarchii. Prvý z nich postavili r. 1810 na odpadovom kanále od (flúdrov) stupov klinčiarne a výrobne plechu, nachádzajúce sa pod Hrbom. Most mal 5 liatinových jednokusových oblúkov. Bol 4,5 m dlhý a 5,5 m široký. Na rozklad tlaku prechádzajúcej záťaže bola mostnica, skladajúca sa z liatych platní, zanesená zeminou. (Pretože modernej doprave nevyhovoval, r 1961 ho rozobrali a čiastočne – 3 rebrá s mostnicou preniesli pred  bránu, zlievárne.)
Druhý liaty most podobnej konštrukcie vybudovali r 1815 a to cez Čierny Hron u Mechánika. Používali ho do r. 1945,teda 130 rokov. Zničila ho ustupujúca nemecká armáda.
Tretí liaty most, kombinovaný s kamennými kvádrami viedol cez Mašný jarok na ceste do Valaskej.(Pri úprave cesty r 1942 ho zrušili a nahradili železobetónovým mostom. Všetky tri mosty boli postavené podľa vzoru liatych mostov v Londýne a Sliezsku, odkiaľ prišli aj odborníci.
 
V roku 1815 gróf  Koloreda mení spôsob výroby železa v Hronci na “štýrsky“ ako bol zavedený v tom čase v Moštenici. V tej dobe tu bolo zamestnaných 185 robotníkov.
Uvedený spôsob výroby sa neosvedčil a gróf Drevenák sa v r.1817 vracia k starému spôsobu výroby železa v Hronci.
V roku 1822 bola prevedená veľká rekonštrukcia – stav: 2 vysoké pece, stoláreň, tokáreň kováčska vyhňa, stroj. dielňa s 20 strojmi, dielňa na plech, dielňa na pálenie uhlia a klinčiareň.
V r. 1830 bolo zavedené fúkanie prehriateho vetra do vysokých pecí.
V r. 1848 bol gracový hámor (Kratzenhammer) v Hronci prestavaný na výrobu zbraní. Boli tu vyrábané kompletné pušky a delá za spoluúčasti Chvatimechu, Piesku a Troch vôd. V októbri 1848 prešla lejáreń v Hronci na výrobu obyčajných a kartáčových delových gúľ a časť mechanickej dielne, brusičská dielňa sa preorientovala na výrobu bodákov.
V r. 1852 dielňa na plech (valcovňa) bola presťahovaná do Svätého Jakuba pri Banskej Bystrici s určením na výrobu medených plechov.
V r. 1858 bola pod kopcom postavená „Maša“ s veľkou železolejárskou pecou, v ktorej sa r. 1858 robili pokusy s bessemerovaním.
V r.1864 boli postavené dve nové vysoké pece.
V r. 1870 boli 2 vysoké pece zväčšené avšak pre nedostatok rudy už nezodpovedali svojmu účelu.
Tradičná hámornícka výroba železa zanechala v Hronci aj stopy v stavebnom charaktere výrobných a obytných budov . Z nich najzaujímavejší je priestor u Mechánika, klinčiarne, prvej valcovne plechu pod Hrbom, lejárenských budov pri pôvodných vysokých peciach a pod. Proti toku Hrona je hať „Špertajch“ postavená ešte v 16. storočí, na ktorej sa v minulosti splavovalo banské drevo. Z komorných správnych budov najstaršie sa nachádzajú na miestnom námestí
„ Na Placi“. Už spomínaný Prajský dom, postavený v rokoch 1808 – 10 a „Komorhof“ (Domus Comeratia Quartir) s bytom pre bývalého prefekta, jeho zástupcu a pokladníka, ktorý bol postavený r 1858. „Na Bráne“, starom vchode do priestoru hámra je tzv. kaštieľ, baroková budova z 18. storočia. V charakteristickom banskom dome u „Schmidtov“ bol v minulosti prvý konzum a v dome u „Klajbanov, na Žabiarskej ulici prvý hámorský hostinec.
Hronec, ako stredisko Hámorského Handla, nezaobišiel sa bez poriadnej klopačky, ktorá bola na veži „Na Bráne“. Starú „kolpachňu“, ktorá bola zároveň zvonicou so starým zvonom z r. 1602 zrútili r 1816 a „Na Hrbku“ postavili novú zvonicu.
Až do 19. stor. si zamestnanci hrončianskeho hámra stavali iba drevené domy so svojráznou architektúrou. Typické banské domy s „gangom“ možno vidieť ešte dnes. Vedľa terajšej zvonice stojí  tzv. „Jablonskovský dom“. Banský rozmach a hámornícke rozšírenie výroby nebolo možné len s miestnym osadenstvom. Preto Dolnorakúska komora doviedla sem viacero odborníkov s rodinami z Tirolska.  Ubytovali sa pod miestnym kopcom, Vtáčnikom, kde si vybudovali ulicu, ktorá vo výstavbe mala všetky charakteristiky tirolskej zástavby. Dodnes sa menuje „Tirolňou“, (postavená r. 1743), ďalej Mlynská ulica stavaná vedľa starých „flúdrov“, potom „Žabiareň“ postavená na mlákach Osrblianského potoka a často zatopená ulica „ Za Hronom“.
V súlade s hámorníckou  profesiou  sa v literatúre stretávame s týmito skupinami odborných robotníkov. Boli to 1. taviči (Schmelzer), pracujúci pri dúchačke pri úprave a tavení rudy a 2. hámorskí kováči (Hammerschmiede), pracujúci pri kladivách a vyhni hámru pri zváraní a ďalšom spracovaní  kujného železa. Úpravu rudy a prípravu vsádzky mal na starosti drvič rudy. O samu tavbu sa starali tavičský majster (Blaumeister) s dvomi pomocníkmi. Pre pomocné práce mala základná obsluha dúchačky k dispozícii, okrem strážnikov, ďalšieho robotníka, nazývaného „Gestübreiter“ alebo učňa. Medzi hámorskými kováčmi rozoznávajú pramene majstra, dvoch kuričov (Heitzer) a podávača vody (Wassergeber). Okrem 9 robotníkov, pracujúcich priamo pri dúchačke a v hámri, zamestnávala hrončianska huta ešte 2 tesárov a 2 stálych strážnikov.
Pri vysokej peci sa vyskytovali tieto profesie : tavič (Schmelzer, dvaja navážači (Aufgeber), jeden roztĺkač alebo stupár (Pucherknecht), Ertzpucher a jeden uhliar (Kohlgleißner) Pokiaľ nebo zamestnaný pri peci aj behač trosky (Schlaggenläufer) pripadla táto úloha stupárovi a uhliarovi. Ak sa ruda pražila ,robili túto prácu obvykle šichníci (Schichtarbeiter).
Pri prvom súpise obyvateľstva roku 1787 bolo v Hronci 96 domov, 149 domácností a 682 obyvateľov podliehajúcich súdnej právomoci banského úradu v Banskej Bystrici. V roku 1815 zamestnával  hrončiansky závod 185 robotníkov, z ktorých 57 prepustili v krízových rokoch 1817-1819. Celkovo prišlo r. 1817 o prácu 751 baníkov, hutníkov a lesných robotníkov banskobystrickej komory, pričom ďalšie stovky obyvateľov, ktorí neboli síce internými zamestnancami eráru, ale sa živili väčšinou námezdnou prácou v baniach a hutách, ostali tiež bez živobytia.
Do jedného výrobného celku patrili tiež všetky ďalšie vysoké pece, zlievárne, hámre a valcovne medzi Banskou Bystricou a Breznom.
Železná ruda sa získavala prevažne z baní v okolí. Hroncu patrili viaceré prvenstvá v železiarstve Uhorska - vo výrobe liatiny, ocele, v pudlovaní železa, vo výrobe plechu valcovaním, vo výrobe drôtu.
Hronec bol významným priemyselným strediskom Veľa pracujúcich dochádzalo do práce denne, alebo na týždňovky, mnohí sa však v Hronci usadili. V polovici 19. storočia mal Hronec vyše 180 domov – vrátane Chvatimechu a Štiavničky) a počet obyvateľstva stúpol o tisíc.
Mužské obyvateľstvo prichádzalo najmä z ostatných stredoslovenských obcí s banskou, hutnou ,či drevársko – uhliarskou tradíciou (Moštenica, Jasenie, Poniky, Ľubietová, Čierny Balog, Bystrá, Donovaly, Kalište, Tajov, Banská Bystrica, Špania Dolina, Staré Hory, Jelenec, Jergaly, Motyčky, Osrblie, Vajsková, Pohorelá, Závadka, Kremnica, Banská Štiavnica, Tisovec), ďalej z ostatných oblastí s banskou a hutnou prevádzkou ( Betliar, Rožňava, Šivetice, Drnava, a Spiš). Do Hronca sa sťahovali aj obyvatelia susedných a okolitých obcí a miest (najmä z Brezna, Lopeja, Dolnej a Hornej Lehoty, Mýta pod Ďumbierom, Valaskej, Beňuša, Polomky, Slovenskej Ľupče, Seliec, Senice, Zvolena, Očovej, Pliešoviec,), z Liptova, (Liptovský Hrádok, Lubela, Hybe, Jamník, Dúbrava, Gôtovany, Malužiná) a z poľskej Haliče. Komora v Hronci usadzovala aj cudzincov (úradníkov a odborníkov) z Moravy, Čiech, Rakúska a Nemecka.
Hronec poskytoval pracovné príležitosti aj ženám. Zväčša boli zamestnané ako slúžky v domácnostiach úradníkov, remeselníkova špičkových pracovníkov železiarní. Ale  napr. r. 1742 pri stavbe nových objektov v Hronci sa v rozpise potrebných pracovných síl pre kopanie vodného kanála uvádza, že z 200 šichníkov môže byť polovica žien, ktoré sa v tejto práci už predtým dobre osvedčili.
Zamestnávanie detí a mladistvých, celkom bežné v baníctve napr. pri pomocných prácach alebo pri fyzicky náročnom vynášaní rudy z ťažko prístupných miest, nachádza uplatnenie – i keď v menšom rozsahu, pokiaľ ide o malé deti – aj v železiarňach eráru, pravda, pravdaže nie v hutníckej výrobe, ale klincovni, v kováčskej dielni a vo formovaní pri lejárni.. Tak napr. r. 1800 z 27 zamestnancov klincovne bolo 17 detí a mládencov väčšinu zamestnancov vo veku 9 – 15 rokov. Klincovňa bola totiž akýmsi učňovským strediskom železiarní, kde sa deti od malička zaúčali do práce „pri vyhni“ (Feuerarbeit) Existovali jedine učni – kuriči (Heitzerlehrjung).
 
Základné sadzby úkolovej mzdy hámorníkov boli veľmi rozdielne, menili sa podľa druhov železa i podľa spôsobu výroby: Bol totiž veľký rozdiel medzi tým, či sa napr. jemné druhy kovaného  železa vyrábali pod špeciálnym vykúvacim kladivom (Streckhammer) – tu išla práca oveľa rýchlejšie, alebo skujňovacom hámri pod hrubým kladivom (Grobhammer). Vo vykúvacom hámri dostávali robotníci 27-30 gr. pri skujňovacom hámri však 57 gr. resp 1 zl.
Tak napr. v prvom štvrťroku r. 1790 zarobili hrončianski kováči mesačne cca 9 zl.
Pri výrobe železa – najmä v polovici 19. storočia boli v Hronci rôzne profesie, ako železolejári (Cimmerman, Foederer, Hanrich, Makovník, Nemky, Pobožný, Prukner, Schmidt, Štolc) , plechári (Jorčík, Vajgert), sústružníci (Blahút, Debnár, Dientscher, Hušták, Hützenbüchler, Lipka, Mattoš, Molčan, Nemešanský, Novodomský, Palay, Vraštiak, Zibrín), zámočníci (Dekrét, Demuth, Herman, Krúteľ, Neger, Norek, Panigay, Petráň, Zajac), klinčiari (Dekret, Jamriška, Mauer, Ličko, Oravec, Púčik, Reinhold), pilnikári (Adamec Jablonka, Karas, Nemešanský, Novák, Ondruš, Vančo), kováči (Bohál, Holzschwantner, Chudík, Klekner, Molčan, Pinka, Reichenfater, Roštír, Seeman, Schoen, Schreiner, Tern), graciari (Debnár, Krupica) puškári (Klimaš), oceliari (Schoen , Lipka, Dekret, Schwarzbacher) a pod.
Hutníctvo nadväzovalo na baníctvo (baníkmi boli Babčan, Bacúr, Červienka, Čížik, Droždiar, Foltányi, Giertl, Hajdušík, Komár, Makovník, Miterpach, Naplyndrúk, Očenáš, Rozim, Sásik, Selecký, Siman, Sokáč, Šťavina, Štulajter, Zaic, Žabkay) a uhlirstvo ( ako uhliari pracovali Kindernay, Ličko, Macko, Moca, Pôbiš, Rozim, Slančok). Pri hutách sa vyžadovali aj veľmi špecializované profesie (vymurovkou pecí sa zaoberali Bursch, Tajty, kamenárom bol Keller, a Steinhübel), ale aj profesie so širším uplatnením (murári: Donoval, Keller, Kramárik, Krupa, Kubica, Natter, Rozim, Vološin, stolári: Ďurčík, Jaško, Komár, Krajan, Majdiak, Rhola, Šovčík, Štolc, Trembuch, Žabkay) a napokon aj práce bez nároku na kvalifikáciu (nádenníkmi a bez špeciálnej kvalifikácie boli: Alberty, Auxt, Belica, Bendík, Čapek, Holéci, Hreblay, Javorčík, Juhász, Klement, Kochan, Korbačka, Kristian, Kupec, Leitner, Ország, Pava, Perichta, Peťko, Rotter, Schipka, Unterberg, Vernár, Vilinger, Zvarík).
V Hronci býval aj správny a dozorný aparát (vážnici uhlia a rudy: Foederer, Nagyhegyi, Pinter, strážnici: Debnár, Dobrík, Jesenský, Kristián, Kupec, Slimák, horári: Bernassy, Kaliday, Kutenič, Meneška, Orlovics, úradníci a vedúci majstri: de Adda šafár an Bystrej, de Amon, Ciepanovský – pokladník, Dimatia – lesný inšpektor, Farkaš, Grúber,de Hell, Jeskovský, Mandelík, Maňas, Neumann, Nemcsanský, Nikl – špeditér železa, Petrovský – dozorca uhliarov , de Vitte-lesný majster). V skúmanom období prišli z cudziny a usadili sa v Hronci títo pracovníci: z Nemecka Herman, Jorčík;  z Čiech Adamec, Karas, Dimatia, Maňas, Neuman a Bursch (z Moravy)
Početné banícke a hutnícke robotníctvo bolo treba zabezpečovať rôznymi životnými potrebami. V Hronci bolo preto veľa remeselníkov a živnostníkov. Najfrekventovanejšie remeslá boli krajčírstvo (Fortielny, Ivanič, Jacko, Kalamen, Kindernay, Kiš, Kubančok, Schmidt, Sichievič, z Poľska,, Villinger), obuvníctvo (Bučko, Cimerman, Čížik, Hendruš, Vančo, Vološin, Pastvay a pekárstvo (Halay, Koncha, Weisenpacher). Nájomcovia krčiem a a jatky boli Dérer, a Guttwein z Rakúska, Kardoš , Kuchynka a Stokoruna. Mlyny mali prenajaté: Haverla, Krajan, Mutňaský, Paška, Peťko, a Trambuch. Poľnohospodárska výroba ako základná výrobná činnosť sa nevyskytla ani v jednom prípade. Boli iba pastieri (Bulík, Jablonka, Kamienka, Kohútik, Púčik. V Hronci býval aj učiteľ.
Z baníckych a hutníckych osád mal Hronec  v skúmanom období najväčší význam . Výrobné ťažkosti, ktoré Hrončiansky komplex v prvej polovici 19. storočia prežíval, sa riešili na úkor prevádzok mimo Hronca (občas sa obmedzovala výroba aj v Hronci). V súvislosti s ďalším rozvojom hutného erárneho podnikania pripadli Hroncu mimoriadne organizačné a technicko – výrobné úlohy (výroba strojov pre huty a hámre, pre pudlovne a valcovne v Podbrezovej). Tieto skutočnosti spôsobovali, že Hronec početne rástol. Z výrobnej stránky sa po spustení prevádzky dostal do popredia závod v Podbrezovej, ale ako výrobné a spoločenské centrum začína hrať rozhodujúcu úlohu až po dobudovaní a obmedzení prevádzok v Hronci.
. Od roku 1858 pracovala v Hronci moderná veľkokapacitná zlieváreň s parným pohonom strojných zariadení, lisovňa a smaltovňa nádob. Výrobky z umeleckej liatiny a známy hrončiansky liatinový a lisovaný smaltovaný riad sa nachádza v zbierkach Horehronského múzea v Brezne. V roku 1867 sa centrum podniku presťahovalo do Podbrezovej

Železiarsku slávu Hronca v obci pripomínajú:
-  pred miestnym zlievárenským závodom je vystavený unikátny liatinový most z roku 1810, vyrobený v hrončianskej zlievárni - je to prvá liatinová mostová konštrukcia vyrobená v rakúskej monarchii,
-  kríž liatinovej Kalvárie z r. 1845 na kopci Bašta, na cintoríne krásne liatinové kríže, náhrobníky, vyrobené v miestnej zlievárni,
-  krásny klasicistický oltár s baníckym znakom v kostole sv. Klementa z r. 1826,
-  námestie „Pľac“ - miesto niekdajšej huty zo 14. až 18. stor. (hrončianskeho handlu), z ktorej sa zachoval dom šafára.

-  historická Tirolská ulica dostala meno v roku 1740 po prisťahovaných osadníkoch - tirolských baníkoch. Doteraz sa zachovali tri z pôvodných osemnástich drevených domčekov ich obytnej kolónie.

OSRBLIE –  Zerrenpach (1622), Osrblie (1780) horská obec v doline Osrblianskeho potoka vo Veporských vrchoch je spojená cestou s Hroncom. Pôvodne komorská banícka a hlavne drevorubačská osada (Osrbliansky handel) vznikla v polovici 15. storočia.
Osrblie vzniklo ako komorská osada (Osrbliansky handel) r 1580 na území Predajnej. Erár i súkromní podnikatelia tu ťažili železnú rudu a okolo 1630 aj olovo.
Osrblie za necelých sto rokov značne vzrástlo. Roku 1814  malo už 34 domov a asi 200 obyvateľov (2 dozorcov, 24 dingových robotníkov, 34 drevorubačov, 1 uhliara a 4 remeselníkov, chlapov bolo 33, vydatých žien 41, vdov 7, dospelých dievčat 17, maloletých 26 a 10 slúžok.
Už v 15.storočí tu stál pri osrblianskom potoku hámor a valcovňa. Od roku 1795 tu pracoval železný hámor na ťahanie železa. V roku 1813 bol rekonštruovaný na výrobu drôtu, neskôr sa tu vyrábali nože a meče.  Drôt sa vyrábal ťahaním z tenkých kovaných železných prútov. Drôtovňa pracovala  do roku 1821, potom sa v nej vyrábalo len tyčové železo. Od roku 1828 bol v Osrblí v prevádzke vykúvací hámor. V rokoch 1840 - 1842 na jeho mieste vznikla prvá valcovňa tyčového železa v rámci Hrončianskeho železiarskeho komplexu s jednou valcovacou traťou. Spracovávala "cágle" (polotovary) zo skujňovacieho hámra v Hronci, vyrábala pásové, štvorcové, guľaté tyčové železo. Priemerná produkcia neprevyšovala do r. 1846 ročne 5000 – 6000 vied. centov. Osrblianska valcovňa sa stala spolu s Hroncom najmodernejšou časťou podniku. V 60. rokoch 19. stor. je popri Piesku a Podbrezovej jednou z troch hlavných valcovní hrončianskych železiarní. Valcovňu odstavili v rámci prestavby erárnych železiarní Hronec - Podbrezová v rokoch 1881 - 1885.
Väčšina obyvateľstva bola a zostala v komorských, v štátnych službách ako drevorubači (Schwarzbacher, Leitner, Medveď, Lupták, Pacera, Daniš, Kobela, Slivka, Kubove, Spišiak, Bobáľ, Babčan, Zibrín, Tŕnik),uhliari (Caban, Mojžiš), povozníci (Chudík, Kubove). Málo početnú sociálnu skupinu tvorili remeselníci (obuvník – Kňazík, kováč – Tŕnik, mlynár – Auxt) a pastieri (Búlik, Ivanič), ktorí sa starali o stáda dobytka a oviec drevorubačov a hutníkov. V obci bývali aj horári (Longauer, Makovický) a učiteľ.
Podobne ako vo väčšine horehronských obcí ,aj tu bola cigánska kolónia (Ferenčík, Fokoš, Lacko, Nurec).
V obci Osrblie nás upúta rímskokatolícky kostol Navštívenia Panny Márie, prestavaný v roku 1935 zo staršieho sakrálneho objektu. Z pôvodného dreveného kostolíka starej osady pochádza aj vzácna drevená plastika Panny Márie s Ježiškom z druhej polovice 15. storočia, Vo veži kostola je umiestnený unikátny zvon s historickým nápisom, odliaty v Hronci z kanónov uhorskej protihabsburskej revolúcie rokov 1848-49.
TRI VODY - Z Osrblia vedie horská cesta do odľahlej lesnej lokality pod masívom Ľubietovského Vepra. Tu na sútoku troch horských potokov vznikol v roku 1795 železiarsky závod (Dreiwasser- Gewerkschaft) s vysokou pecou. Založili a vlastnili ho viacerí súkromní podnikatelia - členovia ľubietovského ťažiarskeho spolku. Železiareň využívala drevo a železnú rudu z okolitých lesov a baní. Vysoká pec produkovala surové železo, hlavne pre erárne hámre. V roku 1835 polovicu podniku odkúpil spišský podnikateľ Daniel Priehradný. Železiareň tvorila jeden podnik so skujňovacími hámrami a valcovňou v Bujakove pri Brezne. V lejárni priamo pri peci sa odlievali strojové súčiastky, rúry, kachle, nádoby, v uhorskej revolúcii v roku 1848 - 49 i delové gule proti habsburskej monarchii. V rokoch 1867 - 1868 Daniel Priehradný uskutočnil rozsiahlu rekonštrukciu svojich železiarní. Vysoká pec na Troch Vodách bola prestavaná na vyššiu kapacitu s výkonnejším valcovým dúchadlom. V roku 1873 pec prestala pracovať. Ostatné objekty železiarne pri požiari v roku 1882 vyhoreli a pri stavbe úzkokoľajnej železnice v roku 1917 boli odstránené. Pozostatky vysokej pece na Troch Vodách - plášť pece vysoký 8,5 m - sú pamiatkovo zakonzervované a sprístupnené.
 
VALASKÁ  Villa Tegart(1424), Tergort (1441), Vlachfalwa (1528), Walachosch Dorf (1547) Walaska (1973) . Obec Valaská vznikla v polovici 15. storočia, keď staršia osada Ľupčianskeho hradného panstva Štiavnička bolo dosídlená Valachmi, zaoberajúcimi sa pastierstvom a chovom dobytka. Obyvatelia tiež pracovali ako povozníci i ako železiarski robotníci v okolitých železiarskych závodoch. V chotári obce Valaská, pri dolnom toku Bystrianky, v terajšej miestnej časti.
Vo Valaskej (1663) boli 2 šoltýske usadlosti (jedna patrila A. Šoltýsovi – richtárovi a na druhej bolo zaevidovaných 6 užívateľov), ostatnej poddanskej pôdy bolo 8 5/8 usadlosti. Spolu tu bývalo 81 domácností.
Sociálna štruktúra tejto obce bola veľmi pestrá. Na pôde zostala pracovať väčšina domácich rodín. Boli to potomkovia bývalých privilegovaných vrstiev poddaného ľudu (Cipciar, Červenka, Frajt, Molčan, Trangoš), drobní roľníci (Benčík, Ďurčík, Kochan, Krupa, Matoš, Siman, Zvara) a želiari (Babic, Borič, Benčík, Cipciar, Červinka, Gajdoš, Greguš, Koža, Králik, Kupčok, Kyseľ, Kúdelka, Lupták, Molčan, Matoš, Pančík, Poliak, Revay, Scgwaner, Štéc, Štefánik, Vyletel a pod.). Veľmi početné a špecializované bolo pastierstvo (pastieri koní v horách, teliat, kráv, kôz, oviec. V obci boli aj dvaja rybári (Codor a Olexa) a dvaja hájnici G.a J. Zelenčík)
V obci bola silne zastúpená robotnícka vrstva (Almásy, Bursa, Dudka, Dyk, Ertl, Fischer, Fodor, Gonos, Grineus, Havaš, Klajban, Kolenička, Kováčik, Králik, Kubančík, Kúdelka, Laubert, Mišica, Mokoš, Molcsányi, Pačesa, Považec, Schwandtner, Schwarzbacher, Soliar, Šajban, Štefko, Trangoš, Vraždiak).
Z remeselných odvetví v obci bolo zastúpené: obuvníctvo (Babic, Molčan, Trangoš), kováčstvo (Fodor, Havaš, Horváth), stolárstvo (Fabianni, Oleríni, Kleiban, Kolenička, Považanec), krajčírstvo (Fodor). Zo živností to bolo mlynárstvo (Jančík, Kúdelka), mäsiarstvo (Babiak) a krčmárstvo (išlo o árendárov Duchnoviča, Padličku, Valentínyho) V obci bola aj cigánska osada (Bartoš, Bučko, Burič, Eremiáš, Gunár, Lacko, Lasica atď.).
PIESOK  vznikol koncom 18.stor. okolo závodu patriaceho najprv  k železiarňam v Hronci, od 2. pol 19. stor. k Podbrezovej. V r. 1789 postavili hámor na výrobu tyčového železa so 4 vyhňami. V r. 1848 na mieste vykúvacieho hámra už pracovala valcovňa tyčového železa - dve valcovacie trate, ohrievacie pece vykurované drevom a dve hladiace kladivá, tiež klincovňa so štyrmi strojmi. Od r.1859 bola valcovňa jednou z troch najväčších v podniku.  V r. 1859 postavili v Piesku prvé pudlovacie pece, neskôr i pudlovaciu a zváraciu pec na vodný plyn. Špecialitou závodu od roku 1870 bola výroba banských koľajníc a klincového železa. r. 1874  prestavali hámor na valcovňu s 2 valcovacími traťami. Výroba tyčového a pásového železa sa zvýšila najmä od konca 19. storočia. V závode pracovala dvojradová valcovňa, dva buchary a dve kombinované pece. V roku 1900 bola postavená narážacia pec. Vývin železiarskeho závodu v Piesku (Henrichov závod) významne ovplyvnil nový vynález na prelome storočia, ktorý umožnil zvárať vodným plynom pomerne tenké plechy z kujného železa a vyrábať z nich veľkorozmerné rúry a duté telesá rozličných tvarov a konštrukcií. Novú progresívnu zvarovňu uviedli do prevádzky v júni 1904 - vyrábala vodovodné, kanalizačné, vrchné, plynové turbínové rúry, kotly, súčasti kotlov, nádrže a nádoby, tvarované duté výrobky. (Bol to prvý závod v Uhorsku. Licencia bola kúpená od fy Janke Pavel „ferrom“ v Katoviciach). Pri tejto výstavbe  bolo postavených 72 bytov na Piesku tzv. „Henrik Telep“.
Obyvateľmi tejto novej osady  boli:  Babic, Babjak, Balco, Barbierik, Barboriak, Berčík, Boháľ, Bohuš, Brozman, Bulla,  Čillík, Čížik, Čunderlík,  Debnár, Ďurčo, Fabrici, Fábry,  Filadelfi, Flaška, Fodrek, Fusáň, Giertli, Greč, Grener, Hahn, Handlír, Hanuska, Havaš, Haveta, Hölz, Helc, Hlinka, Huraj,  Chudík, Jasík, Jerge, Kaliský, Kňazovický, Kochan, Kolenička, Korbačka , Kováčik, Krútel, Kýpeť, Kučera, Kupeč, Lepka, Longauer, Lôczi, Marák, Majerík, Mišút, Onderčík, Patúš, Peniak, Peťko, Piar, Pavlečka, Poldavf, Prokop, Pružina, Rapensber, Mistrík, Siman, Slezák, Sliaačan, Stieranka ,Stanislav, Šebo, Škrabala, Škultéty, Štric, Šuhajda, Švantner, Tekel, Toth, Turňa, Valigura, Vona, Završan, Zvatrík Weisenpacher.
Medzi starými zamestnancami  Piesku sa vyskytujú mená: Boháľ, Bohuš, Bulla, Dobrík,  Doležal, Fabrici, Filadelfi, Flaška, Fusáň, Háhn,  Hölz, Kramárik, Krúteľ, Kvačkaj, Lepka, Maján, Piar, Rogožan,  Sukovský, Šimon, Štubňa, Lehocký, Štric,  Zurian a ďalší.
 
Na Piesok bola premiestnená aj univerzálna valcovacia trať  v roku 1907 a začala pracovať v apríli.  Robotníci dochádzali aj z okolitých obcí a z bývalých baníckych, hutníckych a uhliarskych osád starohorskej doliny, Španej Doliny, Donovalov, Motyčiek a Kalištia. poniektorí sa tu usadili natrvalo.

Medzi výrobcov rušňov sa v dvadsiatych rokoch 20. storočia zaradili aj Strojárne Piesok výrobou repliky Kachelmannových rušňov pre podnikovú dopravu na 750mm dráhe Železiarní Podbrezová.


Neskôr, po roku 1945 sa piesocký hutnícky závod úplne preorientoval na strojársku výrobu. Po roku 1945 sa výrobný program v piesockom závode zmenil. V prvých rokoch to bola výroba mostných konštrukcií, kovoobrábacích a drevoobrábacích strojov, neskôr výroba lodných mechanizmov a komponentov. Od roku 1963 bola zavedená špecializovaná výroba beztrieskových strojov na tvarovanie plechu. V areáli terajšieho podniku Strojáreň Piesok a.s. možno vidieť pozoruhodnú stavebnú pamiatku priemyselnej architektúry - fabrické výrobné haly s valcovitou vežou vodojemu z roku 1906.

V obci Valaská v rokoch 1945 - 65 vyrástlo nové sídlisko pre zamestnancov z okolitých priemyselných závodov. Významnou kultúrno-historickou pamiatkou vo Valaskej je rímsko-katolícky kostol sv. Martina z druhej polovice 15. storočia, stavebne upravovaný v 17. a 19. storočí. V areáli kostola sa nachádza cintorín s historicky cennými náhrobkami a súbor kaplniek z polovice 19. storočia. Klasicistická kaplnka sv. Jána Krstiteľa z roku 1846 so slnečnými hodinami sa nachádza uprostred najstaršej časti obce. Obec Valaská je známa tradičným Festivalom dychových hudieb, ktorý sa už 30 rokov koná vždy začiatkom júna. V obci sa zachovali ľudové remeslá a ľudové tradície. Zvlášť populárna je "Bursa" vo Valaskej - fašiangová obchôdzka s atraktívnym sprievodom masiek. Koná sa poslednú fašiangovú nedeľu.
 
 
BYSTRÁ –  Wistra (1563), Bistra(1973) je pôvodne komorská osada drevárskych, uhliarskych, neskôr i železiarskych robotníkov v predhorí Nízkych Tatier. Slovenskí i nemeckí osadníci tu koncom 18. storočia ťažili železnú rudu a postavili dva hámre - skujňovací a vykúvací, ktoré spracúvali surové železo z Hronca. V 50. rokoch 19. storočia pacovalo v Bystrej šesť skujňovacích vyhní typu COMTÉ, dve rezervné vyhne a päť kladív. Neskôr tu bola postavená pudlovacia i zváracia pec. Hnacou silou hámorských kladív a dúchadiel vyhní boli vodné toky horských potokov Bystrianka a Štiavnička.
Podľa údajov kroniky Eduarda Frimma nachádzali sa v Bystrej dva hámre na železo v strede obce a jeden pod mlynom smerom na Trangošku. Zakladatelia boli nemeckí prisťahovalci okolo r. 1800. Stav zamestnaných Ákos Paulíny uvádza v počte 44 robotníkov. Po požiari v r. 1867 nebol hámor obnovený. Kovali sa tu ráfy na kolesá.
V polovici 19. storočia mala obec vyše 30 domov a  roku 1829 159 obyvateľov. Vývoj obce vrcholil v polovici 19. storočia (roku 1836 mala do 200 obyvateľov), potom začal úbytok obyvateľstva. Baníctvo a hutníctvo vyžadovalo špeciálne pracovné poznatky a zručnosti, preto sa aj tu stretávame s obyvateľmi pochádzajúcimi z ostatných banských a hutných revírov (Moštenica, Hronec), ale vo väčšej miere ako inde aj s pracujúcimi z okolitých poľnohospodárskych obcí, ktorí prešli do služieb komory. (Lopej, Mýto pod Ďumbierom, Polhora, Horná Lehota, Brezno) na rôzne pomocné práce. Hutná výroba nemala tradíciu, preto bolo viac priestoru aj pre miestne obyvateľstvo. Gemerská časť Horehornia a Liptov dodávali pracovné sily do poľnohospodárskej výroby. Hlavní funkcionári hámra boli cudzinci (de Adda, Stubenloh). V obci býval správny aparát huty (nočný strážca, šafár, merač uhlia) a horár. Prevažujúcim zamestnaním obyvateľstva bolo hutníctvo (Dobrík, Fodor, Hušták, Chudík, Kachnič, Keller, Korbel, Kováčik, Krištek, Milan, Mitterpach, Mlynárik, Natter, Patúš, Sokáč, Stanislav, Šajban, Šustek, Weissenpacher, Willinger a Zajac). Na okolí Bystrej sa aj dolovalo (baníkmi boli Hromada, Krúteľ, Zibrín), Z remesiel a živností bolo v obci zastúpené mlynárstvo (Zvarík), obuvníctvo (Fodor), kováčstvo (Matrta), strolárstvo a mäsiarstvo. Početná bola aj skupina pomocných síl pre poľnohospodársku výrobu (pastieri kráv a oviec). Obec mala svojho učiteľa; Zemianskeho pôvodu bol obyvateľ Trangoš- prišiel z Kremnice.
Železiarsku históriu v obci pripomína:
 Po požiari v roku 1867 už hámre neobnovili.
 - rozložitá komorská kamenná stavba - budova správy hámra,
-  zvyšky vodného kanála pre vedenie vody na strojové zariadenie hámra,
-  tradičné drevené domy železorobotníkov (s možnosťou ubytovania ),
-  kaplnka sv. Jána Nepomuckého, postavená v roku 1836 z pokút robotníkov.

PODBREZOVÁ  (maďarsky Zólyombrézó) oceľové srdce Horehronia - je roztiahnutá v úzkej doline pri hlavnej pohronskej ceste. V súčasnosti pozostáva zo šiestich miestnych častí, symbolicky vyznačených hviezdami v erbe obce - pôvodne starších osád. Osady Vajsková, Skalica, Štiavnička, Chvatimech, Brezová a stará obec Lopej sú späté sbaníctvom, hutníctvom, so spracovaním železa.

Osada  PODBREZOVÁ sa vyvíjala od roku 1840 ako fabrické sídlo pod vrchom Brezová, okolo novej pudlovne a valcovne - najmodernejšieho podniku Hrončianskeho železiarskeho komplexu. Nový závod vyrástol na pozemkoch obce Lopej, pri rieke Hron neďaleko jej prítokov Čierny Hron a Bystrianka. Prvý závod na výrobu železničných koľajníc a valcovaných rúr v Uhorsku, postupne jeden z najväčších štátnych podnikov, koncom 19. storočia skoncentroval rozdrobené pohronské železiarstvo do priemyselnej hutníckej veľkovýroby na svetovej technickej úrovni. Bol to prvý závod na výrobu žel. koľajníc v Uhorsku. V rokoch hosp. krízy1858-59 sa v Podbrezovej vyrobilo ročne 11000-48000 vied. centov žel. koľajníc. Železo sa pudlovalo v peciach vykurovaných drevným plynom; pohonnou silou pre dve valcovacie trate bola voda, ktorá sa privádzala k dvom turbínam kanálom z Hrona. Po roku 1865 klesol dopyt po koľajniciach, prevádzka závodu bola obmedzená, časť robotníkov prepustená. Závod sa mal prebudovať na univerzálnu valcovňu. Koncom 60.rokov 19. stor. sa prevádzka obnovuje v plnom rozsahu, r. 1875 sa rozbieha výroba kotlových plechov a r 1877 výroba profilového železa.

Kerpelyho prestavba a modernizácia železiarni v rokoch 1880 – 1885 priniesla nielen znovuoživenie výroby nainštalovaním nových výrobných zariadení (buduje sa nová valcovňa - spolu 8 valc. tratí, 2 siemens-martinské pece, rúrovňa).  i obohatenie výrobného programu o sortiment dovtedy v Uhorsku nevyrábaný, ale priniesol aj veľké zásadné zmeny do života novovzniknutej osady. Začali sa budovať nielen nové obytné budovy pre technicko – hospodárskych pracovníkov, ale v roku 1883 tu vzniklo aj potravinové družstvo Zakladatelia tohto družstva boli: Jozef Schmidt - Fajlík, zlievačský majster, Anton Rolla, modelársky majster, Žigmund Vančo, klinčiarský majster, Štefan Siman, predný valkár, Just, pisár, Anton Schreiner , valkár.

V roku 1892 bol dokončený kostol, v roku 1893 bola vybudovaná prvá závodná nemocnica ( v priestoroch dnešných garáží). v roku 1890 lekáreň, v roku 1890 bol rozšírený závodný hostinec o sálu, bolo tu zriadene kasíno a  od roku 1889 boli povolene trhy, na ktorých predávali potraviny a  remeselnícke potreby .

Z pôvodne malej osady sa postupne utvorilo akési minimestečko, do ktorého sa chodili zabávať rôzni štátni zamestnanci od Banskej Bystrice až po Brezno. Radi sa sem chodili zabávať aj pracovníci generálneho riaditeľstva z Budapešti. Na Bendičke  nad fabrikou sa robili v lete zábavy. Do Podbrezovej chodili od roku 1903 putovné maďarské spoločnosti s vládnou dotáciou.

K ďalšej výstavbe pred 1. svet. vojnou dochádza r. 1903 –1910. Závod vyrábal  kotlové plechy, pružinovú oceľ, rôzne profily, vyvážal kvalitné výrobky do všetkých krajov rakúskej monarchie. V prvom desaťročí 20. stor. boli zavedené v Podbrezovej nové postupy na výrobu bezšvíkových rúr systémom Ota Briedeho. V roku 1930 bola vybudovaná Mannesmanova valcovňa rúr.

Koncom 19. stor. sa v Podbrezovej ročne vyprodukovalo 189000 q tyčového, pásového a profilového železa, 63000q plechov, 24 000 q liatinových výrobkov, 20 000 q rúr, 10 000 strojárenských výrobkov

Železiareň v Podbrezovej dostala samosprávu v r. 1883 a firma mala názov Brezovai királyi vasgyár Zólyom Brézo - Brezovské kráľovské železiarne Zvolenská Brezová.

V matrikách sa s Podbrezovou stretávame od roku 1849. Roku 1853 výstavbou 11 obytných domov začala vznikať kolónia pre zamestnancov závodu. Trvale sa tu usadili pracujúci z rôznych oblastí Slovenska (Moštenice, Hronca, Španej Doliny, Poník, Ľubietovej,  Tajova, Balážov, Kremnice, Kalištia, Donovalov, Tureckej, Boce, Dúbravy, Lubeníka – išlo o baníkov a hutníkov, ďalej z Malužinej, Polomky, Lučatína, Šalkovej, Medzibrodu, Banskej Bystrice, Podkoníc, Žarnovice, Vrútok a pod.) Do Podbrezovej sa sťahovali aj cudzinci najmä z rakúska a poľskej Haliče.

Podľa matrík bolo v Podbrezovej v 60. rokoch 19. storočia asi 18 domov. Pri výstavbe sa uplatnili murári a tehliari (napr. Sekerka) a drevospracujúce remeslá ( stolári – Husár, Kráv, Masopust). Pri výrobe koľajníc v špeciálnych a bežných profesiách pracovali Bendík, Bolla, Branich, Danko, Dick, Fábry, Filas, Fischer, Franc, Gerath, Glanzer, Gries, Huolkievič, Klokner, Koštelák, Kotas, Lahner, Lapšanský, Mikovínyi, Mrázik, Mrazenický, Raffelsberger,  Schenk,  Siegel,  Solivay,  Steinhübel,  Strobl,  Štefko, Vajblinger, Žila a ďalší. V Podbrezovej býval aj strážny a dozorný aparát (Giapka, Gürtl, Peťko, Solivajs) a niekoľko povozníkov (Rafaj, Tkáčik). Zamestnancov zásobovali hostinskí a mäsiari (Arvay, Haverla, Loderer, Zehenter); ich mená signalizujú imigráciu z cudzieho prostredia.

Početná bola aj skupina z Hornej Lehoty v rokoch 1857 – 1871 : Škoda  , Driapsa, Patúš, Paulečka, Bova, Bušniak, Graca, Vician. Zoznam robotníkov Munkás létszám – könyv vykazuje obyvateľov Mýta pod Ďumbierom Ondreja Budaja ako pomocného valkára, Jána Budaja ako kuriča, Samuela Budaja ako pomocného zvarača, Jozefa Čellára ako pomocného zvarača a pod.

Desiatky robotníkov (ako Ján Petróci, Edo Stolc, Žigmund Schön, Anton Weiss, Ján Bulla, Jozef Stanko, Jozef Chudík) pracovali striedavo v Hronci a zase v Podbrezovej.

V podbrezovských železiarňach pracovalo veľmi málo robotníkov z iných žúp (najviac z Gemera a Liptova) a iba jedinci mimouhorských krajín  monarchie.

Do Podbrezovských železiarní sa dostávali obyvatelia bývalých poddanských obcí, ako Hroná a Dolná Lehota, Valaská, Podkonice, Hiadeľ a ďalší.

Prvými funkcionármi odborovej organizácie boli: Bečko, Véber, Nemky, Flaška, Janek, Čief, Piliar, Srnka, Schön, Perichta, Štubňa, Zachara Komora.

Do Podbrezovských železiarní prichádzali banskí a hutní robotníci z iných likvidujúcich sa prevádzok. R.1852  pracoval Leopold Prukner ako strojník v Hronci, potom prešiel do Podbrezovej, kde pracoval ako zámočník. Od roku 1853 pracoval na Piesku a potom v Podbrezovej Jozef Púčik z Hronca. R. 1843 pracoval v Hronci František Schmidt, od roku 1860 pracoval v Podbrezovej pri pudlovacej peci. Roku 1850 pracoval v Čiernom Balogu ako baník Štefan Siman z Hronca, od roku 1854 pracoval v Podbrezovej ako pomocník pri valcovaní koľajníc Od r 1949 pracoval v Osrblí Jozef Pinka z Hronca ako kurič, r.1855 nastúpil v Podbrezovej ako pomocník pri pudlovacej peci. .R.1855 nastúpil z Hronca do Podbrezovej Jozef Schmidt z Hronca. Baník Michal Mitterpach začal r. 1855 pracovať ako pomocník pri pudlovaní.

Po prvej svetovej vojne prišli do Podbrezovej namiesto maďarských a čiastočne nemeckých odborníkov českí, a tí tu založili 28. októbra 1919 organizáciu SOKOL. Výbor bol zvolený v nasledovnom zložení: Za starostu bol zvolený Pittner, za náčelníka J. Vácha, tajomníkom sa stal Korda, pokladníkom Komrska, podstarostom bol O. Novák, hospodárom Řehák, a knihovníkom Kovařík.  Roku 1919 bolo v závode trinásť inžinierov (Ambróz, Holický, Komrska, Kollař, Kroupa, Lámer, Mach, Mottl, Novák, Pittner, Plecitý, Rajský, Šula), ktorí prišli z Čiech .

1.decembra 1919 bola založená prvá telovýchovná organizácia RTJ. Členmi prvého výboru boli: Heinrich (starosta), Lehocký (zástupca starostu) ,Helm (náčelník), Štróblová (zapisovateľka), Trávniček (pokladník) ,Lacko Črep, Bečko Môcik, Rosiar, Kilvády, Bajči (členovia výboru)  a Lolok (cvičiteľ.

Ako udáva kronika obce Lopej prví richtári osady boli: Joachym Strobl (1875 – 1889), Eduard Fukas (1889 19111), Eduard Gurský (1911 – 1913), Josef Csehyl (1916 – 1919), Gustav Szokoly (1919 – 1925), Rudolf Paquor (1925 – 1927), ďalší? Michal Strobl, Imrich Kaliský, st., Rudolf Heinrich, Ján Čunderlík – Nemčok, Emil Longauer do r. 1945.

Pre tých, ktorí chodili na týždňovku vybudovali železiarne  dve „šalandy“ (v rokoch 1852 – 1854) so 100 posteľami. Ďalšie stáli v Hnusne a pri cintoríne.

V Podbrezovej bol postavený aj internát pre 25 chlapcov, navštevujúcich meštiansku školu. Internát mal dve miestnosti – jedna slúžila ako spálňa a druhá bola učebňou.

R. 1867 pracovalo v Podbrezovej 50 detí ( t.j. asi 9% robotníkov valcovne a 14% zo zamestnaných v kováčskej dielni. Do r. 1881 stúpol počet detí zamestnaných v Podbrezovej na 137 (t.j. 17% robotníkov vo valcovni a 22% robotníkov v kováčskej dielni). Počet zamestnaných detí sústavne rástol.( r. 1895 pracovalo 165 detí. r. 1893  210 detí a r.1895 dokonca 290 detí).

Početnú časť šalandiarov tvorili  "starohorci". Tu sa stretávame s identitou priezvísk a názvami starohorských osád. Priezviská ako Jelenský (osada Jelenec), Motyčka (osada Motyčky), Štubňa (osada Štubne), Jergel (osada Jergaly), Môcik (osada Môce), Sliačan (osada Sliačany), Hanes (osada Hanesy) Donoval (osada Donovaly), Mišút (osada Mišúty),  Mistrík (osada Mistríky), Bulla (osada Bully). Totožnosť je neodškriepiteľná.

Priamo zo Starých Hôr to boli Čunderlíkovci, Longauerovci, z Ľubietovej – Filadelfiovci, Rosenbergerovci,  z Povrazníka – Čiefovci, z Moštenice – Roštárovci, Kozovci....

Klasický príklad migrácie človeka  s menom rodiska. Do Podbrezovej priniesli "starohorci" okrem umu a  šikovných rúk svoje zvyky a obyčaje, ľudové umenie a náboženstvo. Tu zapustili svoje korene a  zakladali svoje rodiny, tu skladali svoje unavené kosti na večný odpočinok. Podbrezová sa stala pre osadníkov novým domovom. Ich potomkovia tu žijú dodnes.

Závod prešiel do vlastníctva Československého štátu. 6. 1. 1919 pod názvom Štátne železiarne a oceliarne na Slovensku v Podbrezovej. V tomto roku bola osada premenovaná na Podbrezovú.

Štátne železiarne a oceliarne na Slovensku v Podbrezovej s pričlenenými závodmi v Hronci, Piesku a v Banskej  Bystrici vyrábali:

- oceľové ingoty a oceľové odliatky, dejle štvorhranné a guľaté, banské koľajnice, uholníky, okenné a rôzne tvarové železo, hrubé plechy kotlovej a obchodnej akosti, plech rebrový, pružinovú oceľ, železo ploché, široké, páskové a betónové podľa profilových tabuliek,

- všetky druhy rúr tupozváraných a bezšvíkových v rôznych akostiach z siemens - martinskej ocele, parné rúrky, plynové rúrky, čierne a pozinkované rúrky od 1/2" do 10",

- všetky druhy fitingov. Perkinsove rúrky, vysokotlaké studničné a čerpadlové,

-  rúrky bezšvíkové ťahané za studena a žíhané, kotlové a dymové pre stacionárne, lokomotívne a lodné kotle,

-  rúrky pre pneumatickú poštu,

          -  rúrky vrtné, petrolejovodné a garnitúry pre hlbinné vrty,

          -   prírubové, pivovarnícke a hrdlové rúrky, tvarovky, rúrky na

    prehrievačové články, rúrkové špirály a hadice,

          -  ohrievacie telesá pre vagóny, radiátory,

   -  rúrky pre stožiare elektrických dráh, lampové stožiare, telefónne a telegrafné tyče, závory, zábradlie   pre cesty a železnice a rúrky ohýbané pre výrobu železného nábytku,

-  všetky pohraničné stĺpy Československej republiky,

   -  rúry a duté telesá od 200 do 3000 mm priemeru, 5 až 26 mm hrúbky steny a až do 40 m dĺžky, zvárané vodným plynom pozdĺžnym a priečnym zvarom z siemens - martinského plechu,

   -  vodovodné rúry vo výrobných dĺžkach 6-8-12 i viac metrov s hrdlovým spojom pre olovené tesnenie a pre autogénne zváranie so zosilneným hrdlom na vyšší tlak. Všetky tvarové kusy (kolená, odbočky, prechodové kusy a iné),

-  rúry kanalizačné s hrdlovým  alebo prírubovým spojom, výtlačné potrubie pre hydrocentrály,

-  nádrže otvorené a uzavreté, nádrže pre benzínové stanice, zvárané kotle, lisované a zvárané  predmety z plechu atď.

   -   plynojemy, vzduchojemy, kotle na dopravu plynu, oceľové fľaše pre stlačený vzduch až do 250 atm. tlaku,

-  parné kotle, kotle pre ústredné kúrenie, parovody,

-  zariadenia pre impregnačné stanice,

   - železné konštrukcie, krovy, kostry budov, mosty, stavidlá, železné okná a dvere, žeriavy a žeriavové dráhy, žeriavové mosty, točnice, výhybky, preklápacie vozíky, baňské vozíky, cestné zábradlie, náradie ako krompáče, rýle, lopaty, sekery, koľajnicové klince, oceľové gule pre mlyny,

   - všetky druhy železných stožiarov pre rozvodné siete, diaľkové vedenie, lanové dráhy, plechové skrine,

   -  úsporné stolokrby, smaltové nápisné tabule pre označenie ulíc, domov a úradov, štátne a reklamné štíty,

-  elektrolytickú meď, modrú skalicu v kryštáloch o čistote 98 - 100%.

Okrem výrobných prevádzok mali štátne železiarne: kyslikáreň. šamotáreň, výskumný a skúšobný ústav, elektromechanickú a stavebnú údržbu, mostáreň, výrobu nábytku na Piesku, obrábaciu dielňu na Piesku, zlieváreň a smaltovňu v Hronci so zlievárňou strojnej liatiny a nádob, lisovňu plechových nádob,  smaltovňu na výrobu liatych a bielych nádob ,vysokú pec na výrobu surového železa v Tisovci, elektrolytický závod na výrobu medi a modrej skalice v B. Bystrici.

Podbrezová obstála v tvrdej konkurencii, ale stratovosť železiarní zaťažovala štátny rozpočet, lebo  iba výroba rúr bola zisková. Štát v úsilí udržať v Podbrezovej zamestnanosť, postupne znižoval náklady, začal v r. 1932 stavať solivar na Piesku a v r. 1935 rafinériu olejov v Dubovej. Z výnosov predaja soli a olejov mali byť hradené straty v hutníckej výrobe.

S platnosťou od 1. januára 1941 boli železiarne v Podbrezovej predané firme Reichswerke Aktiengeselschaft für Waffen Maschienenbau Hermann Göring so sídlom v Berlíne za 70 miliónov korún na 10 ročné bezúročné splátky i s  právom kutať takmer na celom území Slovenska.

Minister priemyslu vyhláškou č. 1288 zo dňa 7. marca 1946 ku dňu 1. januáru 1946 zriaďuje na území obce národný podnik s  názvom: Stredoslovenské železiarne Podbrezová n. p.

Pri príležitosti osláv 5. výročia SNP bola železiareň premenovaná na Švermove železiarne n.p.

V  Podbrezovej vznikol v roku 1950 hutnícko - strojárenský kombinát, ktorý združoval závody v Podbrezovej, Tisovci, Hronci, Brezne, Závadke, Piesku, Kostelci nad Orlici, Týništi nad Orlici a v Brne – Slatine.

 

Začiatkom roka  1951 postihli Švermove železiarne zásadné organizačné zmeny, ktoré mali veľký vplyv na ďalší rozvoj a investičnú výstavbu podniku železiarne boli rozčlenené na viaceré podniky. Delimitáciou strojárenskej výroby sa prevádzky v Piesku a v Hronci stali novým národným podnikom Strojáreň Piesok n.p. Z mostárne Brezno vznikol tiež nový samostatný národný podnik Mostáreň Brezno a z prevádzky Závadka nad Hronom vznikol nový národný podnik Sigma n.p. Závody v Čechách sa tiež odčlenili.

Od 1. mája 1992 na základe schváleného privatizačného projektu a výpisu z obchodného registra Okresného súdu v Banskej bystrici bola zriadená v Podbrezovej akciová spoločnosť s obchodným názvom: Ž e l e z i a r n e   P o d b r e z o v á  a . s


V 160-ročnej tradícii dnes úspešne pokračuje súčasný podnik ŽELEZIARNE PODBREZOVÁ, a.s. Vo svojej modernej oceliarni s plynulým odlievaním ocele, v ťahárňach a pretlačovni vyrába presné oceľové bezšvíkové rúry - ako popredný európsky výrobca ich dodáva zákazníkom do celého sveta.


Pre návštevníkov Podbrezovej je atrakciou navštíviť HUTNÍCKE MÚZEUM v areáli podniku. Múzeum zhromažďuje dokumentačný materiál o železiarskej výrobe na širokom okolí. Jeho súčasťou je expozícia historických výrobných zariadení na dvore múzea. Železiarne Podbrezová a.s. podporuje aj súčasný archeologický výskum v lokalite Hrádok. Výsledky výskumu sú prezentované v Hutníckom múzeu v Podbrezovej a v Horehronskom múzeu v Brezne. V blízkosti budovy múzea sa nachádza tabuľa s pamätným nápisom na počesť zakladateľa podbrezovských železiarní kniežaťa A. Lobkowitza z r. 1840. Nevšedným zážitkom v Podbrezovej je návšteva neogotického rímsko-katolíckeho kostola sv. Štefana - kráľa z roku 1892. Kostol je pozoruhodný secesnými nástennými maľbami a vitrážovými oknami, unikátne je použitie kovu vo veľkom rozsahu vo vnútornom vybavení kostola. Liatinové sväteničky, pokladničky, svietniky a postranné svietidlá v neogotickom štýle sú vyrobené v miestnych závodoch v Hronci. Oltár je zhotovený z kovovej valcovanej platne - ohýbaný, lakovaný a pozlátený. Ohýbaný plech je použitý aj na rebrách neogotickej stropnej klenby..

Na zasadnutí obecného zastupiteľstva dňa 8. 9.1999 poslanci schválili:

- erb obce v nasledovnej podobe:

   v červenom štíte pod šiestimi striebornými hviezdami zo zlatého vrška vyrastajúca strieborná breza so zlatým lístím,

- vlajku obce, ktorá pozostáva z piatich pozdĺžnych pruhov vo farbách žltej  (2/8), červenej (1/8), bielej (2/8), červenej (1/8), žltej (2/8). Vlajka má pomer strán 2:3 a ukončená je tromi cípmi, t.j. dvomi strihmi siahajúcimi do 1/3 listu,

- pečať  obce je okrúhla, uprostred s obecným symbolom – erbom  a kruhopisom OBEC PODBREZOVÁ.

Symboly obce sú zaevidované v Heraldickom registri Slovenskej republiky:

Zaujímavosti obce :

  - kostol sv. Štefana z roku 1856

  - múzeum hutníctva železa

        -  šport. možnosti: kúpalisko s ohrievanou vodou v prírodnom prostredí, lyžiarsky vlek.

Miestne časti obce:

LOPEJ – ( Lopea 1424, Lopye 1455, Lopeya 1470, Lopey 1522, Lopej 1786,maď. Lopér)   Zakladateľom pôvodne poddanskej obce Lopej bol - richtár Petrík z Predajnej, ktorý 14. augusta 1358 dostal od kráľa Ľudovíta I. (Ľudovít Veľký z rodu Anjou 1342 - 1382)  výsadnú listinu. Obec pôvodne obývali roľníci, lesní robotníci, neskôr pracovali pri železiarstve v službách komory.  Okolo r. 1550 bol  Lopeji  postavený hámor.

Súpis, ktorý bol v roku 1712, zachytáva iba majetnejšie domácnosti. Uvádza sa v ňom že v Lopeji bolo 17 domácností, z toho po 5 meríc osevu mali dve domácnosti (Pánik a Krajčík), po 4 merice osevu mala jedna domácnosť (Piliar), po 3 merice osevu mali štyri domácnosti (Pánik, Šuster, Piljar, Oravec) po 2 merice osevu osem domácností (Mlynár ,Kováč, Šluch, Piljar, Kúkol, Gál, Jalčík) a 1 mericu osevu mali dve domácnosti (Kováč a Babka). Menej ako 1 mericu osevu malo v Lopeji okolo 40% obyvateľstva.

V súpise z roku 1718, ktorý nevykazuje veľké rozdiely oproti súpisu z roku 1712, sú zachytení už všetci poplatníci. V Lopeji je zaevidovaných  celkom 22 domácností, z toho po 6 a viac meríc osevu  mali dve domácnosti (Oravec, Falči), po 5 a vyše 5 meríc 4 domácnosti (Pánik, Krajči ,Šroter ,Mlynár), po 4 a vyše 3 domácnosti ( Piliar 2x , Šuch), po tri merice a viac 8 domácností (Kováč 3x, Mlynár ,Babka, Kúkol, Gál, Krajčík) a po 2 merice i vyše 2 meríc 2 domácnosti( Šroter, Piljar), 3 želiarske domácnosti ( Lupták, Bocan, Polonský) mali iba chatrče a žili zo zárobku.

Súpis z roku 1718 zachytil okrem užívateľov pôdy aj ďalších obyvateľov obce - tzv. želiarov, ktorí pôdu nemali. Tento súpis nám dokazuje postupný úbytok užívateľov pôdy a úbytok počtu domácností vôbec. Najväčšie úbytky boli v Dolnej Lehote ( -35), Valaskej (-34), Hornej Lehote (-32), Jasení (-30) ,ale v Lopeji ubudlo len 6.

Ďalší súpis z roku 1745 vykazuje v Lopeji 6 poddanských usadlostí  z toho bolo 4  5/8 obrobených a 1  3/8 neobrobených – opustených (Gálova, Šarinova, Kováčova, Krajčova). Opustenú pôdu užívala obec.

Obsadená pôda mala 25 podielov, z toho 12 štvrtín a 13 osmín usadlosti. Po štvrtine usadlosti obrábalo 11 domácností (Kováč, Gál, Babka, Hrnčár, Kúkol, Šluch, Smola, Mravec, Piliar 3x). Po osmine usadlosti malo 14 domácností (Gál 2x, Babka, Kaja, Krajči, Geran, Jalčo 2x, Pánik, Kováč, Kačur, Šlichter, Šroter, 2x) a po šestine 2 domácnosti (Mlynár 2x). Na pôde pracovalo spolu 27 domácností. Z obce Lopej odišli do Novohradu 7 obyvatelia (Tomáš Šuster s tromi synmi a Matej Kováč s dvomi synmi).

 V obci boli 4 želiarske domácnosti bez pôdy. (Lužan 2x, Spišiak a Považan). Obec mala aj kopaničiarsku pôdu (11 meríc a lúky na 31 vozov sena). Bol tu mlyn patriaci fare, sladovňa a výčap liehovín.

Lopejský obvod t.j. Lopej a Dolná Lehota, mal v roku 1787   131 domov (Lopej 53, Dolná Lehota 78) a 995 obyvateľov (388 Lopj a 607 Dolná Lehota)

V súvislosti s výstavbou železiarní v Podbrezovej sa do obce sťahovali drevorubači a uhliari, kováči, rôzne profesie spracujúce železo a riadiaci aparát.

Roľnícke obyvateľstvo tvorili privilegované rody, potomkovia šoltýsov (Hriančik, Škultéty), oslobodené poddané roľníctvo (Cibula, Geran, Chlebo, Chlebovec, Jaško, Kopanic, Kukučka, Lúštik, Masný, Oravec, Pajed, Prosperín,) a želiari (Barbierik, Bella, Boháľ, Brucháč, Burič, Dupák, Dvorský, Flaška, Chudík, Halaj, Jablonka, Kohút, Krajči, Malek, Michalec, Patúš, Pánik, Poliak, Predanský, Ramža, Revay, Riša, Rusnák, Sluka, Sojka, Soliar, Šebo. Tieto kategórie  roľníckeho obyvateľstva sa zaoberali ešte aj v polovici 19. stor. podomovým obchodom : Chlebovec, Kukučka, Prosperín, Sojka, Šultéty, Šteller, alebo remeslom. Na sociálne najnižšej úrovni boli sluhovia (Buša, Dupák, Lieskovec) a pastieri dobytka (Flaška, Šarík, Štrba)

Silnú skupinu obyvateľstva tvorili zamestnanci komory, pracujúci pri hutníctve železa (Čellár, Dieck, Franc, Gajda, Hlinka, Kabát, Kováč, Majdák, Nemčok, Náger, Opaterný, Pava, Prašovský, Schreiner) a pri ťažbe a spracovaní dreva (Almásy, Gabonay, Komora, Nemčok, Rottermund).

Dedinskí remeselníci a živnostníci v Dolnej Lehote boli: (mlynári: Havrila, Mihók, Opatrný, Púček, Škultéty, stolári, tesári: Bodák, Burič, Kováč, Kohútik, Majder,obuvníci: Bory, Brieda, Chudík, Rakyta, Slobodník, krajčíri: Majdák, Kilvády, Šebo, Šteller, čižmári: Chlebovec, Kalinka, kováči: Blažko, Bruchala, Škultéty a pod.) Domáce obyvateľstvo zotrvávalo pri poľnohospodárstve (rodiny: Babka, Bôrik, Gál, Králka, Mlynár, Mravec, Nutter, Piliar, želiarske rodiny: Dobis, Ganžala, Glembus, Krajči, Králik, Lubaj, Mentúz, Mravec, Oravec, Pančík, Pánik, Riša, Rusnák, Schluk, Škoda, Šuhajda, Šuchan, Veday a pod.)

V oboch obciach boli hostince ( v Lopeji Dobis, Geran, Glembus), horári (Knuotik v Lopeji, Nemčok v Dolnej Lehote) učiteľ, notár (v Dolnej Lehote) V obci žili aj početné kolónie cigánskeho obyvateľstva, ktoré často migrovalo (Bartoš, Eremiáš, Geran, Imrich, Krvan, Lacko).

Najstaršou matrikou Lopeja na Obecnom úrade v Podbrezovej je matrika z roku 1895. (Staršie matriky sú v Štátnom  archíve v B. Bystrici) Deti narodené v roku 1895 boli zapísané  občanom s priezviskom : Chramec, Mravec , Babka , Kuchár , Spišiak , Wágner , Škultéty , Altoff , Donoval . V roku 1896 občanom s priezviskom: Kováč , Piljar , Štrba , Šteller , Sokáč , Spevák , Trembuch , Kohút , Schuster , Lipták , Húsenica, Oravec , Hanzen , Lamper , Snopko , Olbricht , Demian , Šuhajda , Dolňan , Šebo , Jariabka , Vozár , Štefančík , Hlinka , Králik , Cipciar , Bella , Kohútik , Molčan, Zuberec , Pánik , Cibula , Pančík , Longauer , Gaboň , Búrik , Flaška,  Chlebovec a Čellár  (V matrike sú mená a priezviská  zapísané po maďarsky) .

Miestne pamätihodnosti:
- v obci Lopej na konci malebnej uličky Hámor v kaňone Vajskovského potoka nachádza sa miesto, kde stál železiarsky závod s kladivami na vodný pohon,
- pamiatkovo cenný je rímskokatolícky kostol sv. Juraja z roku 1650, s oltárnym obrazom od vynálezcu bezdrôtovej rádiotelegrafie a maliara Jozefa Murgaša. Kostol a pôvodný cintorín chráni kamenný ochranný múr so strieľňami.
- na cintoríne v Lopeji môžeme vidieť viac liatinových krížov a výstavný pomník železiarskeho podnikateľa K. Démutha, majiteľa vajskovskej antimónovej huty. Koncom mesiaca apríla môžeme byť v Lopeji účastníkmi Jarnej slávnosti sv. Juraja, ktorou sa otvárajú horské doliny na začiatku turistickej a poľnohospodárskej sezóny. Slávnosť je motivovaná vznikom a založením obce Lopej okolo roku 1358, v čase panovania zakladateľov a podporovateľov kráľovských banských miest - uhorských panovníkov Karola Róberta a Ľudovíta Veľkého z Anjou. Súčasťou slávnosti je atraktívny rytiersky alegorický sprievod a bohatý kultúrny program.

VAJSKOVÁ – Waisskova, Waisskowa (1780) . Založená bola ako komorská osada na území Lopeja pravdepodobne na rozhraní 16. - 17. stor., keď sa tu spomínajú súkromné bane na zlato a olovo. Železný hámor vo Vajskovej bol postavený v roku 1790 na brehu Vajskovského potoka medzi obcami Lopej a Dolná Lehota a bol majetkom občanov Banskej Bystrice. Spracovával vysokopecné surové železo z Ľubietovej a Ponickej Huty. Neskôr, spolu s prevádzkami v Ľubietovej, prešiel do rúk eráru a bol súčasťou Hrončianskeho železiarskeho komplexu. Stav zamestnaných udáva literatúra 20 pracovníkov.

 V rokoch 1791 – 1885 sa v hámri vyrobilo 522 500 q železa v hodnote 4 180 000 zlatých. V roku 1886 bola prevádzka v hámri zastavená. K vajskovskému železiarskemu závodu patril aj vykúvací hámor v Lopeji, ktorý postavili v roku 1823.

Od r. 1791 – 1885 bola dosiahnutá výroba 552500 q v hodnote 4180 000 zlatých.

Robotnícke rodiny, ktorých príslušníci pracovali vo Vajskovej a pri výstavbe Podbrezovej, boli zväčša cudzieho pôvodu (Alamásy, Demuth, Gažík, Hlásnik, Hlinka, Ivanič, Jamrich, Jazvec, Oleríny, Spevák, Trnka ; murári boli zväčša z Liptova). Dedinské remeslá boli zastúpené krajčírmi (Bohál, Holc), kováčmi (Chudík) ,obuvníkmi (Nemčok, Resnák), stolármi (Masopust, Peťko) a mlynármi (Olbricht ,Pánik, Šaliga).

Na kúpených pozemkoch vajskovského hámra založil neskôr podnikateľ Karol Démuth závod na výrobu antimónu z miestnych i dovážaných rúd z Rožňavy a zo spišských baní. V matrikách sa Vajsková: Waisskowa, Weisskowa (1780)   zjavuje od roku 1791. Vo Vajskovej býval šafár (Petrogalli), vážnici uhlia (Bula, Schuster), závodní strážnici (Kubovský, Majda, Peťko) a kováči (Čellár, Franc, Gajda, Jamrich, Hiray, Villinger). V hámri pracovali robotníci, ktorí sa sem prisťahovali z iných banských a hutných oblastí (napr. z Kalištia, Hronca, Magurky), zo susedných obcí (Predajná) a z Oravy, ale najviac robotníkov dochádzalo z bližšieho a vzdialenejšieho okolia.

Miestne pamiatky v časti Lopej – kostol sv. Juraja, pôvodne gotický, prestavaný v 18.storočí


SKALICA – Od Lopeja smerom k Podbrezovej leží osada Skalica, ktorá dostala názov podľa kameňolomu pracujúceho pre potreby železiarní. Skalica vznikla ako osada Lopeja v súvislosti s výstavbou železiarní pred pol. 19. storočia.


ŠTIAVNIČKA–Sthawnycze (1441), Schawnycza (1455), Sebnycz, Schebnicza (1470) Schewnitzkh (1563), villa Valachorum Schewnycza (1567). Štiavnička vznikla na území ľupčianskeho panstva pravdepodobne medzi r. 1424 -1440; lokátor nie je známy. Prvé historické zmienky o Štiavničke ako o osade sa nachádzajú v súvislosti s  ťažbou rúd a ryžovaním zlata v potoku Bystrianka medzi rokmi 1424 – 1440.

Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1441,keď sa spomína pod názvom Sthawnycze. V okolí Štiavničky boli dobré podmienky pre chov dobytka, lov zveri a veľké zásoby dreva. V XVII storočí bol na Štiavničke vybudovaný sklad dreva so sídlom lesnej správy.

Štiavnička leží neďaleko vtoku potoka Bystrianka do Hrona. Od 17. storočia bola drevárskou osadou banskej komory so sídlom lesnej správy, s drevoskladom a prístaviskom pltí. Splavované drevo zachytávali hrable na Hrone. V roku 1840 tu postavili vodné dielo - hať a náhon pre vodné hnacie zariadenia podbrezovskej valcovne. Od roku 1880 pracovala na Štiavničke moderná parná píla, neskôr znovu zmodernizovaná - zamestnávala 200 robotníkov.

Na Štiavničke bývali horári, vedúci pracovníci píly (Bello, Hromada, Husár, Klement, Makovický, Steyfert, Skladaný, Salcher, Parašin) a piliarski robotníci (Čellár, Kolenička, Macák, a pod.).

CHVATIMECH - vznikol v 18 stor. v časoch rozvoja železiarstva v tejto oblasti. Prvé správy o hámri pochádzajú z r. 1747. Pracovala tu najprv malá taviareň, od r. 1784 skujňovaci hámor patriaci k železiarňam v Hronci. V r. 1811 ho prestavali na oceľový hámor. V r. 1833 bol na pravom brehu Hrona postavený nový závod s tromi pecami a s bucharom poháňaným vodným kolesom. V 1. pol. 19. stor. patril k Hrončianskemu komplexu. (V r. 1820 sa v Anglicku po prvý krát vyrobila oceľ pudlovaním) R. 1839 dali do prevádzky prvú pudlovaciu pec v Uhorsku, r.1858 ďalšie dve. Mala slúžiť na pokusnú prevádzku v súvislosti s prípravami výstavby veľkej pudlovne a valcovne v Podbrezovej. Po r. 1870 tu mali podbrezovské železiarne valcovňu plechov. Po hospodárskej kríze v roku 1873 bol hámor v Starom Chvatimechu zastavený. Po rekonštrukcii erárnych železiarní v rokoch 1881 – 1885 sa závod v Chvatimechu (Karlov závod) špecializoval na valcovanie obchodného a plechu na nádoby. V r. 1898 tvorili hlavné zariadenie dve valcovacie trate, zváracia vyhňa, štyri ohrievacie pece na plech a päť nožníc. Ročná výroba bola 1491 ton plechu.

Vytvorením Hroneckého priemyselného komplexu koňské povozy prestali vyhovovať požiadavkám na objem, hmotnosť a rýchlosť prepravy medzi závodmi v Podbrezovej, Hronci, Chvatimechu a na Piesku. Preto už v roku 1878 sa začalo so spojením železiarní v Podbrezovej a zlievárni Hronec železnicou rozchodu 750 mm. Úzkorozchodná trať v Podbrezovej prekračovala rieku Hron a po jeho ľavom brehu viedla k Chvatimechu. Skalný ostroh pred dnešnou zastávkou Chvatimech prechádzal  takmer 100 metrov dlhým tunelom uzavierateľným z oboch strán drevenými vrátami. Za Chvatimechom sa uhýbal vpravo a pozdĺž Čierneho Hrona sa vinul až do starého závodu v Hronci. Riadna prevádzka sa na ňom začala 25.9.1879. Do železničnej histórie regiónu sa táto dráha zapísala ešte ďalšou skutočnosťou. V čele slávnostného vlaku stála lokomotíva vtedajšej uhorskej Hornej zeme. Lokomotívu pomenovanú po jednom z priekopníkov hutnej výroby v Uhorsku „Pech Antal“ dodala  strojáreň Karl Kachelmann a Sohn v dnešných Vyhniach neďaleko Banskej Štiavnice.

V dobe okolo roku 1903 v úseku Chvatimech - Podbrezová paralelne existovali 2 železničné trate: pôvodná závodná úzkorozchodka Hronec - Podbrezová a normálnerozchodná trať MÁV. Celkom bolo vtedy rozpracovaných 8 variant vedenia trate ČHŽ , v hlavnej doline, vrátane rôznych pripojení na železnice MÁV. V jednej z variant sa uvažovalo i o vybudovaní normálnerozchodnej trate až do Č. Balogu. Vysoké predpokladané náklady však zabránili jej realizácii.
Nakoniec bolo rozhodnuté ponechať ako pripojovaciu stanicu Podbrezovú , úsek Hronec - Podbrezová nestavať, využiť tu existujúcu závodnú železnicu Podbrezovských železiarní a až potom v Hronci na ňu napojiť vlastnú lesnú železnicu do Č. Balogu . Rozdielu rozchodoch oboch tratí nebola pravdepodobne prikladaná dôležitosť. Veď pôvodná hutnícka trať mala rozchod 750 mm a novobudovaná lesná železnica rozchod 760 mm.

Chvatimech je „matrične“ najmladší, zjavuje sa až v roku 1827. Väčšina zamestnancov na pílu v Štiavničke a do hámrov dochádzala. Pri výrobných zariadeniach býval odborný a dozorný personál. Na Chvatimechu napr. ocelmajster Schoen, majster Bendík, merač uhlia Brändtstädt a strážnik Turňa. Na Piesku majster Siman, strážnici Hromada a Štolc a uhliar Ličko.

JASENIE – Villa Jechene (1424), Jezen (1455), Jassena (1464), Jesene (1512) Jessenye (1786)

Lokalita dnešného Jasenia bola osídlená už v dobe rímskej, ako o tom svedčí doterajší archeologický výskum a nie je vylúčená kontinuita osídlenia tejto lokality až do novoveku. Hoci jestvujú úvahy o tom, že údaj z roku 1250 o akejsi osade Jechene sa vzťahuje práve na Jasenie na Pohroní, je isté, že najstarší nespochybniteľný údaj  o stredovekej banskej osade Jasenie pochádza z listiny Žigmunda z roku 1424.V roku 1455 sa obec spomína pod názvom Jezen, z roku 1465 je doložený jej názov ako Jassena, 1512 sa volala Jesene. Už od 15. storočia však prevládalo pomenovanie, etymologicky odvodené od názvu stromu jaseň.

V 17. – 19 storočí tu bol železný hámor patriaci banskej komore a neskôr Hrončianskemu komplexu. Spočiatku mal šesť otvorených ohnísk, ktoré v roku 1857 prerobili na vyhne COMTÉ. Hámor mal štyri buchary a vodný pohon. V roku 1860 boli postavené pudlovacie pece a pece zváracie. Vyrábalo sa sochorové, pluhové, klincové železo a klince. V r. 1881, pri pôvodných technologických podmienkach a energetických prírodných zdrojoch, výroba bola už málo rentabilná a erár závod odstavil. Hámor bol odpredaný súkromníkovi, ktorý ho prebudoval na skláreň. Od roku 1800 – 1881 bola v Jasení dosiahnutá výroba  300 000 q v hodnote 1920000 zlatých. V roku 1881 hámor v schátralom stave kúpil súkromník, ktorý ho prebudoval na skláreň.

 

V Jasení bolo roku 1787    81 domov a 628 obyvateľov. V druhej polovici 19. storočia bolo v obci niečo vyše 100 domov a mlyn. Železiareň v Kramlišti patrila do územnej a sociálnej sféry aj tejto obce. Roku 1869 malo Jasenie 826 obyvateľov.

Poľnohospodárska výroba sa často kombinovala s podomovým obchodom a remeslom. Roľnícke rodiny boli napr.: Babka, Glemba, Hajnal, Hraško, Kivoň, Magan, Mesík, Nutter, Sekáč, Slivka, Šarina a pod. ; želiarske napr.: Dunajský, Kalament, Kováčik, Mrasík, Murárik, Veselovský) Podomovým obchodom sa zaoberali napr.: Buda, Center, Daučík, Demeter, Jamriška, Kuchár, Kuna, Motoška atď. Z remesiel bolo v obci zastúpené debnárstvo (Havran, Klenovský, Siegel, Sojak), obuvníctvo (Čunderlík, Chudík, Humenský), kováčstvo (Kondrlík, Kordík), kolárstvo (Peťko Pöhm), krajčírstvo (Demeter), mlynárstvo (Banžala, Peťko) a mäsiarstvo (Steller)

Roku 1821 sa obnovovala výroba železa; zavádzali sa nové technologické procesy pri jeho výrobe a spracovaní. V Kramlišti bola skujňovacia vyhňa. Rástol aj počet pracovníkov vo vyhniach. Do obce sa sťahovali kováči, hutníci a podobné profesie (Bečko, Dyk, Jakubec, Kosec, Krištek, Kubina, Kubovský, Pazúr, Peťko, Prošovský, Štubňa, Villinger) najmä z Hronca, Moštenice, Ľubietovej, Vajskovej, drevorubači a uhliari (Tišliar, Vagner) z Donovalov, Balážov, Čierneho Baloga, Sihly, Bacúcha a pod. Usadila sa tu správa železiarne a úradnícky personál, ktorý prichádzal z Čiech (Libochovice), Moravy a alpských zemí (dokonca až z Lichtenštajnska). Boli to šafári (Freinfeld, Glanzer), vážnici uhlia (Lienhart, Rapensberger, Weiterschütz) , horári (Schaffer), dozorný a strážny personál (Tük) a výrobní majstri (Perský). Od roku 1850 nastal opäť úbytok obyvateľstva.

Jasenie leží pri vyústení južných nízkotatranských dolín - Jasenianskej a Lomnistej, pri sútoku ich potokov. Ako banská osada hradného panstva Slovenská Ľupča sa spomína v listine kráľa Žigmunda v roku 1424. Do konca 16. storočia tu banskobystrickí ťažiari ťažili vzácne kovy. Dostatok vody a paliva - dreveného uhlia vytvárali na tomto mieste začiatkom 19. storočia dobré podmienky pre spracovanie surového železa z vysokých pecí z Hronca a z Pohronskej Polhory - Michalovej.

KRAMLIŠTE (Kremlistye 1780) Táto sídelná jednotka vznikla okolo železného hámra, založeného medzi obcami Predajná – Jasenie.  V roku 1800 poniže Jasenia na mieste nazvanom Kramlište komora postavila dva hámre pre jemne kované železo. V roku 1815 tu bolo zamestnaných 40 robotníkov.

Jej vývoj bol determinovaný osudmi hámra. V Hámri pracovali najmä dochádzajúci (až z Hronca, Moštenice,

ba až zo Starohorskej doliny) a len čiastočne miestni robotníci. V Kramlišti bývali rodiny ako Bečko, Hlinka, Hulik, Janovský, Kvačkay, Krištek, Lanyi (stolár, prišiel z Boce) a Štubňa (strážnik v hámri).

Obyvateľstvo našlo zamestnanie v podbrezovských železiarňach, ktoré v Jasení vybudovali r. pod návrším Rígeľ z roku 1923 – 25 elektráreň nákladom 30 miliónov korún.. Jej činnosť je založená na vode Jasenského potoka a jeho prítokov, privádzaných tunelovými náhonmi do nádrží nad elektrárňou. Dielo funkčne slúži energetickým potrebám podniku Železiarne Podbrezová, a. s. (vstup do elektrárne je potrebné vopred dohodnúť v ŽP).

 
ĽUBIETOVÁ - Montana villa Lubetha - stará banská osada, v r. 1379 získala výsady kráľovského banského mesta. Lubeta (1388), Libeta (1400) , Libethbanya (1524), Libetha, Libeth- Banya, Lubietowa (1786)
V roku 1379 udelil kráľ Ľudovít Veľký Ľubietovej výsady slobodného kráľovského mesta, čím sa táto obec zaradila do zväzku siedmych kráľovských banských miest. Napriek tomu, že obdobie najväčšieho rozkvetu Ľubietovej, kedy sa ťažilo zlato, striebro, meď a neskôr železo je už dávnou minulosťou, aj v súčasnosti zaznamenáva obec postupný rozmach.

Návštevníkov, prichádzajúcich do tejto obce, zaujme viacero pamätihodností. Patrí medzi ne aj dom Márie Terézie, v ktorom táto panovníčka prenocovala pri ceste týmto regiónom ešte pred svojou korunováciou. Budova tunajšieho "Mestského domu" stojí na základoch pôvodnej stavby zo štrnásteho storočia, i keď bola neskôr viackrát rekonštruovaná.
 
Ľubietová leží v doline potoka Hutná na okraji Veporských vrchov. V stredoveku patrila do historického Zväzku siedmich stredoslovenských banských miest. Vzácne kovy - zlato a hlavne medená ruda - sa na okolí ťažili od 13. storočia až do polovice 17. stor. Slávu ľubietovského "medeného" baníctva propagujú vo svete viaceré vzácne minerály, ale predovšetkým Libethenit, objavený a prvýkrát opísaný v roku 1823, pomenovaný podľa starého nemeckého názvu mesta Ľubietová - Libethen. Ľubietovské banské haldy sú dodnes predmetom záujmu zberateľov minerálov.
 
Erárne bane na železnú rudu v Ľubietovej sa spomínajú (v dobových listinách) už v roku 1629.
Huta v Ľubietovej bola postavená erárom v roku 1634. V r. 1692 ťažiar Filip Kropf tu postavil prvú vysokú pec v Uhorsku, zriadil pri nej zlieváreň, vyrábal aj oceľ. Na zabezpečenie jej prevádzky prišli odborníci zo Sliezska - boli to lejári a špecialisti na výrobu drevených dúchadiel. V roku 1709 huta vyhorela a prestalo sa v nej pracovať. Novú vysokú pec postavila skupina banskobystrických mešťanov na čele so Samuelom Kellerom Modorom  v Ľubietovej začiatkom 18. storočia (1722)  v období rákóciovských povstaní. Z tejto pece odliali súčiastky pre atmosferický parný stroj na čerpanie vody z baní - prvý na Slovensku i na európskom kontinente - ktorý postavil v roku 1722 Angličan Izák Potter v Novej Bani. V roku 1790 hutu prevzal opäť štát do vlastnej správy. Surové železo z tejto pece sa spracúvalo v hámri v Kostiviarskej, od roku 1790 v hámroch vo Vajskovej a v Lopeji, keď hutnícky závod v Ľubietovej prevzal erár. Zo železa z tamojších frišovacich pecí vyrábala huta veľmi dobré výrobky rôzneho druhu pre okolité banícke mestá, rôzne strojné súčiastky k prvým parným strojom. Ľubietovské surové železo bolo zvlášť vhodné na výrobu odliatkov. V roku 1815 bolo v hute a baniach zamestnaných 41 robotníkov. Zlieváreň pri vysokej peci v roku 1867 vyrábala kotly, rúry, mreže, nádoby. V roku 1896 prevádzkové zariadenie ľubietovskej železiarne pozostávalo z vysokej pece, parného kotla a stroja, predhrievača vzduchu, pracovného stroja, fúkača s vodným kolesom - závod bol podriadený železiarni v Podbrezovej. Erár odstavil vysokú pec a zlieváreň v roku 1909.
Mená zamestnancov Ľubietovskej – „maše“ v r. 1894 – 1908:
 
Gieseri (zlievači): *Čiaš Ján Antolekovie, *Filadelfi Ondrej Kódrik, Vančo Ján, Filadelfi Ján Babovie, Iskra Ďuro z Poník, Piačok Paľo z Poník, Messerschmidt Imro Jankovie, Šop Ján, Vyskoč Ján, Kostolný Ján ml., Dianovský Jozef, Čierny Ondrej, Vyskoč Ondrej, * Rosenberger Jozef, *Vido Ondrej, *Hudec Ján Hardych, Hudec Peter Sýkorovie, *Jamriška Ján , *Purgat Jozef, *Kordík Ján, Kordík Ondrej, Nejedzchlieb Václav, *Blatnický Ján Tomášovie, Vido Ján st., Kenický Jozef, *Rosenberger Jozef Kapustovie, *Filadelfi Gábor Černákovie, Filadelfi Ján z Kováčovie majera, Filadelfi Jozef Bachtárovie, Rosenberger Ján Kubíkovie, Humenský Emil z Ľupče, Piar Ján z Poník, Uhrík Ján zo Zábavy, Maštalec Ján, Šhekir František (kováčsky učeň), *Randuška Ján (zámočnícky učeň).
 
Gieseri, ktorí prišli pracovať do Ľubietovej po zrušení vysokej pece na Troch vodách:
Filadelfi Dano Bachtárovie, Rosenberger Samuel Kútnych, Kostolný Ján, Filadelfi Marti Černákovie, *Šurina Samuel, *Jamriška Ondrej Stančíkovie , Jamriška Pavel Hucovie, Filadelfi Ondrej Húbrovie, Fabián Flóro, *Graca Flóro Janekovie.
 
Taviči pri peci:
*Brzuľa Pavel Izákovie, *Lichner Ondrej, Filadelfi Ondrej Húbrovie, Piar Ján, Filadelfi Pavel Hanesovie, Potančok Ján Bábovie, Kollár Ondrej, Vládek Vilo.
Nakladači do pece:
Randuška Ján z Močíl, Filadefi Ján Hanesovie, Filadelfi Jozef Hanesovie, *Lamper Jozef zo Zábavy, Filadelfi Ondrej Folédrovie, Vido Ján, *Kenický Ján Šimkaj Štefan, *Hiadlovský Jozef Lihotský, Garažia Ondrej.
 
Čističi odliatkov:
*Kútny Ondrej Oravcovie, *Jančík Ondrej Bobkovie, Rosenberger Ján Vrškovie, *Majnhold Jozef, Lamper Pavel Klinkovie
 
Strojníci:
Jahoda Pavel, Filadelfi Jozef, Rosenberger Pavel, Tokár Laurinc.
 
Strážnici: Vido Jozef, Karsprus Ondrej
 
Správa Ľubietovskej  maše a baní:
Kellner Gustav ( správca), Šimek Ján (vedúci prevádzky maše), Potančok Pavel (vedúci baní), Vajcík Ignác (vachmeister), Deak Šandor ( námestník), Kupčo Peter ( účtovník)
 
* najčastejšie priezviská z Ľubietovej
 
POVRAZNÍK  - Powraznik   (1424), Pobraznyk (1536), Powrasnyk (1786). Obec vznikla asi v 14.stor. Plietli sa tu povrazy pre ľubietovské a starohorské bane. Koncom 19. stor. a začiatkom 20 stror. pracovali obyvatelia zväčša v lesoch a v železiarňach v Podbrezovej.
 
PONICKÁ HUTA   
Ponická huta: Poyniker Hochofen (1780)
Vznikla okolo železného hámra a vysokej pece. Hámor bol postavený v r. 1718 za financovania občanov mesta Banská Bystrica. K hámru bola v roku 1729 pristavená aj vysoká pec.. Postavil ju banskobystrický mešťan Samuel Keller  ,potom ju vlastnila súkromná spoločnosť. V roku 1775 prevzal hutu do majetku štát.  Vysoká pec produkovala týždenne 90 – 186 vied. centov surového železa, ktoré sa skujńovalo najprv v Kostiviarskej, od r. 1790 vo Vajskovej. V 1.pol 19 stor. patrila k hrončianskemu kompelxu. V roku 1815 tu bolo zamestnaných 17 robotníkov.
V roku 1874 bola prevádzka hámru aj s vysokou pecou zastavená. Za celé obdobie prevádzky bola dosiahnutá výroba 560 000 q surového železa v hodnote 1680000 zlatých a 420000 q kovaného železa v hodnote 3360000 zlatých.
 
 
MOŠTENICA (Gaza Mosthenicze (1513), Hütten Moschenitz  (1563), Moschenitz (1622), Mostenitz(1780)
 
Územie sa prvý raz spomína r. 1340 (terra Mosnicze), osada vzniká na podkonickom území pravdepodobne až po r. 1496 okolo thurzovských hút- scendzovacej (tzv. nemeckej a rafinačnej (tzv. poľskej),ktoré boli od r. 1503 do zač. 18.stor. dôležitým článkom banskobystrického mediarskeho podniku. Tu sa vyše 200 rokov spracúvala bohatá surová meď španodolinská a starohorská.
Moštenica bola v r. 1546 – 1848 komorskou osadou. V 18. stor. sa  zapája do komplexu erárnych železiarní v Hronci. Zvyšky medenej huty v Moštenici sú badateľné ešte dnes. Údaje o vzniku huty sa nepodarilo spresniť, no v roku 1535 v rku 1535 bola v prevádzke a v roku 1565 Banská Bystrica posielala do Moštenice čiernu meď na ďalšie spracovanie a na vyťaženie striebra.. Koncom 18. stor. nastal úpadok.. Potom  tu bola menšia taviareň, spracujúca žel. rudu z mestnych a hiadeľských baní a 2 zlievacie pece, ktoré pracovali do r. 1804. V roku 1815 tu bola stav zamestnaných 14 robotníkov. V roku 1829 bol pristavený dolný a horný hámor a v roku 1840 boli vyhne prestavané na vyhne COMTÉ  (Podstatou tejto novinky bolo preklenutie vyhne, čím sa zabránilo unikaniu žiaru a znížila sa spotreba paliva).
V roku 1864 boli postavené pudlovacie pece a v roku 1878 bol hámor po sústredení výroby do Podbrezovej zrušený.
Výroba za roky 1799 – 1878 bola 360000 q železa v hodnote 2 988 000 zlatých.
 
Prácu v železiarňach v Podbrezovej našli aj obyvatelia Moštenice : Flosník , Hanko, Koza Alexander, Koza Ľudovít, Koza Ján, Koza Jozef ,Longauer, Mackovič, Mitterpach ,Mora, Mihál, Náther, Oborčok , Roštár, Settey, Strečok, Tišliar ,Václavík, a ďalší.
 

Doslov

Sociálna štruktúra obyvateľstva  komorských baníckych a hutníckych obcí a osád (1787 – 1836) ukazuje, že progresívne rástla sídelná aglomerácia okolo Hronca (sústreďovanie výroby, zakladanie nových prevádzok, stúpajúce nároky na drevo, a to v obidvoch drevorubačských obvodoch). Zmena koncepcie hutníctva železa (výstavba Podbrezovej) tento črtajúci sa trend zmenila, pričom v rokoch 1836 – 1869 začína úbytok, resp. stagnácia obyvateľstva obcí, vzdialenejších od rodiaceho sa priemyselného centra (Jasenie, Predajná, Ráztoka, Dubová, Nemecká, Zámostie) a obcí s neperspektívnymi prevádzkami (Bystrá, Dolná Lehota). Citeľnejší rast obyvateľstva zaznamenali tie bývalé poddanské obce, ktorých obyvateľstvo sa začalo orientovať na priemyselnú výrobu (Mýto pod Ďumbierom, Dolná Lehota, Lopej, Horná Lehota, napokon aj Valaská).

Kvantitatívna analýza vývoja sociálnej štruktúry obyvateľstva na základe sčítania obyvateľstva v roku 1869 nám poskytuje takéto uzávery:

Slobodnými zamestnaniami sa zaoberalo v skúmanom regióne 141 ľudí, z toho bolo napr. 23 duchovných, 33 úradníkov, 53 učiteľov, 3 lekári, 4 ránhojiči, 4 lekárnici, v stavebníctve bolo zamestnaných 76 ľudí, v kovospracujúcich a drevospracujúcich samostatných remeselných profesiách pracovalo 786 ľudí, v baniach a hutách pracovalo 1293 ľudí, v potravinárskych remeslách 165 ľudí, v obchode 627 ľudí, v doprave 39 ľudí, v ostatných službách 1937 ľudí. Bez konkrétneho zamestnania bolo 6932 ľudí (ide najmä o dospelé ženy ako domáce) a v poľnohospodárstve bolo zamestnaných 7896 ľudí.

Základná vrstva obyvateľstva žila ešte aj v 60 rokoch 19. storočia z poľnohospodárstva (38.2%), na druhom mieste boli bane a huty (6,35%) a potom remeslá (4,9%). Obchod ,doprava, peňažníctvo a iné moderné činnosti boli takmer neznáme. Problematika stavu a vývoja obyvateľstva je však vyčerpaná iba v hrubých rysoch.

Roku 1867 pracovalo v Podbrezovej asi 600 robotníkov, r. 1881 asi 770 robotníkov,r.1885 okolo 1360 robotníkov, r.1893asi 1860 robotníkov, r,1895 okolo 2100 robotníkov, r. 1900 asi 2300 robotníkov. Celý komplex (Podbrezová, Piesok, Tisovec, Ľubietová a Chvatimech) zamestnával r 1900 asi 3500 robotníkov.

Podľa sčítaniu ľudu v r. 1921 mala osada Podbrezová (Podbrezová, Skalica, Štiavnička, Hnusno, Piesok, Chvatimech) i s robotníkmi do osady nepatriacimi (bývajúci v šalandách) 1821 obyvateľov, z toho národnosti slovenskej 1640, maďarskej 38, českej 128, nemeckej 5, talianskej 1. Počet domov bol 163  a na kameňolome 17. V ostatných častiach obce mimo Lopeja  žilo: V Kameňolome 275 duší, na Štiavničke 103 duší, v Hnusne 26 duší, na Piesku 364 duší a na Chvatimechu 17 duší.

V dobe najvyššej zamestnanosti (analýza  k 19.8.1982) bolo v podniku zamestnaných v priemyselnej činnosti 5373 pracovníkov , 898 THP a z toho 231 majstrov. V nepriemyselnej činnosti bolo zamestnaných 253 pracovníkov z toho 45 THP a 13 majstrov. V podniku celkom bolo zamestnaných 5626 pracovníkov 946 THP a z toho 244 majstrov.

Zdroje pracovných síl pochádzali z 56 lokalít zo vzdialenosti od 3 – 63 km. Najväčší počet pracovníkov dochádzalo do práce   zo vzdialenosti 8 - 11 km (Brezno, Hronec, Mýto pod Ďumbierom, Zámostie. Na druhom mieste zo vzdialenosti od 0 – 3 km (Podbrezová), na treťom zo vzdialenosti 20 – 23 km (Braväcovo, Čierny Balog, Lučatín, Michalová – Polhora, Ráztoka, Slovenská Ľupča )

Ešte aj v tejto dobe dochádzali obyvatelia z bývalých komorských baníckych a hutníckych obcí do zamestnania   v Podbrezovej. Zo západnej strany sú to obce: Staré Hory, Ľubietová, Poniky, Moštenica,  Jasenie . Z východnej strany: Piesok, Chvatimechech, Hronec, Osrblie, Polhora, Michalová, ale aj Pohorelská Maša a Valkovňa.

Hutnícke tradície železiarní a založenie osady v Podbrezovej siahajú  do roku 1840  a  ich vznik sa spája s výstavbou erárnej pudlovne a valcovne na výrobu železničných koľajníc ako aj  so začiatkom železohutníckej veľkovýroby    na vrcholovej technickej úrovni tej doby.

Nosným výrobným programom Železiarni Podbrezová a.s. dnes je výroba oceľových bezšvíkových, za tepla valcovaných a presných, za studena ťahaných rúr. Moderné technologické zariadenia boli inštalované v Podbrezovej v 80-rokoch a pochádzajú z dielní najrenomovanejších európskych výrobcov. Modernizácia výroby ocele bola ukončená v roku 1993 , znamenala ukončenie zásadnej modernizácie technologickej základne hutníckeho komplexu v  Podbrezovej.  Zastaralé oceliarenské agregáty boli nahradené modernou vysokovýkonnou elektrickou pecou s odprášením a  sekundárnou metalurgiou,  čím sa   dosiahla špičková európska úroveň výroby ocele, vylepšenie ekológie v celom údolí ako aj záruku perspektív zamestnania obyvateľov obce a blízkeho okolia.

Železiarne  a obec boli od samého počiatku ich vzniku spojení pupočnou šnúrou ,ktorú vedenie železiarní a predstavitelia obce v historických medzníkoch ,ale najmä v krízových situáciách vždy včas podviazali svojou podporou, aby  toto spojenie a vzájomná spolupatričnosť nevykrvácala na osobných ambíciách neprajníkov. Aký vzťah mali najvyšší predstavitelia železiarní k obci a aký vzťah mali predstavitelia obce k železiarňam za celé historické obdobie je možné zhodnotiť štatisticky, vecne a morálne.
 
Dejiny závodov sú predovšetkým dejinami ich tvorcov. Cesta za históriou a technickými pamiatkami výroby a spracovania železa je zároveň aj cestou  za obyvateľmi  hutníckych osád a obcí , ktorí prekonávali tvrdou prácou, odvahou i umom,  všetky úskalia , ťažkosti a beznádeje života .

Sprievodcom času na  spoločnej železnej ceste bolo tvorivé myslenie  našich predkov. Jednotlivé lokality predstavujú zástavky, ktoré nemožno obísť. Noví, technicky vyspelí osadníci – majstri hámorníci, spolu s pôvodným obyvateľstvom posunuli dejiny hutníctva železa v  regióne významnou mierou dopredu. Ich rody spájala súdržnosť, láska, priateľstvo, porozumenie a tolerancia.

Pramene:
Slovník obcí Banskobystrického okresu – Štefan  Pisoň 1968
Železiarstvo na Pohroní v 18 a v prvej polovici 19. storočia – Ákoš Paulíny 1966
Formovanie Robotníckej triedy v obvode Brezna – Július Alberty
Dejiny Hutníctva železa v Československu 1 diel – Jaroslav Purš 1984
Brezno a jeho okolie – Anton Hreblay – 1928
Brezno – mesto, ktoré ti podáva ruku – 1998
Dejiny farnosti – Brezno (INTERNET marec 2003)
Oceľový chlieb – Július Alberty 1968
Závod Podbrezová – Eduard Frimm (rukopis) 1957
150 rokov železiarní v Podbrezovej – Ján Greschner  1990
Historický časopis VII, 3 str 390 – 418
Hámorský Hronec – Ing. Jozef Mistrík -  Časopis Krásy Slovenska
Menoslov Ľubietovskej maše v r. 1884- 1908  – Mgr. Ľubor Šišiak
Archív ŽP a.s.
Podbrezovan (Závodný časopis)
Internet
 
Prezentácia na webe:
Projekt poznávacej turistiky formou prezentácie histórie baníctva a hutníctva, Európska železná cesta (European Iron Trail-EIT), vznikol začiatkom 90. rokov v západnej Európe. V súčasnosti je jeho plnohodnotnou súčasťou i Slovensko.
Viď:
http://www.tourist-channel.sk/new_pagine/tourist1.php3?cesta=OK
http://www.horehronka.szm.com/region/linky.htm
http://www.zelpo.sk/hmuzeum/home.nsf/Vyberstr/monografia?
 

Archívy sú súčasne správcami najväčších zbierok prameňov genealogického výskumu. Najvýznamnejšími z nich sú - podobne ako v iných stredoeurópskych krajinách - cirkevné matriky (do r. 1895).  Prvé sčítanie všetkého obyvateľstva v Uhorsku bolo za vlády Jozefa II (1785). Zaznamenali doň meno, vek, rodinný stav, triedne postavenie a zamestnanie zapísaných osôb i údaje o mechanickom pohybe obyvateľstva.)

 

© Ing. Ján Greschner