CHEMICKÉ VZDELÁVANIE NA BANÍCKEJ AKADÉMII V BANSKEJ ŠTIAVNICI

V druhej polovici 18. storočia sa na Slovensku popri filozofických, teologických a právnych vedách pestujú už aj prírodné a technické vedy. Počiatky vysokého technického školstva na Slovensku sú späté so vznikom Banskej akadémie v Banskej Štiavnici v roku 1762. Jej založenie, ktorého 240. výročie sme si nedávno pripomenuli, sa stalo významným medzníkom vo vývoji nielen vysokého technického školstva na Slovensku, ale aj vo vývoji vysokého technického školstva celej Európy.

Banská škola Samuela Mikovíniho v Banskej Štiavnici

Nedostatok stredných odborných kádrov v baníctve a hutníctve donútilo viedenský dvor zaviesť organizovanejšiu formu prípravy banských odborníkov. Pred založením štiavnickej akadémie pôsobila v Banskej Štiavnici banská škola, ktorá vznikla z baníckej prípravky. Bola založená už v roku 1737 a jej poprednou osobnosťou sa stal vynikajúci banský odborník a kartograf Samuel Mikovíni. Pre rozvoj poznatkov o chemickom zložení rúd a minerálov mala na Baníckej škole v Banskej Štiavnici značný význam aj výučba skúšobníctva (Probierkunst) a metalurgických procesov (Schmelzkunst). V súvislosti s vyučovaním skúšobníctva zriadilo sa na tejto škole i chemciké laboratórium.

Roku 1746 vznikla banícka škola v Smolníku, ktorá mala vychovávať banských odborníkov v teórii a praxi predovšetkým pre bane a huty v obvode Košickej komory.

Nedostatok kvalifikovaných odborníkov, rýchly rozvoj banských vied a technológie, potreba zvýšiť príjmy si vyžadovali založiť vyššie odborné banské učilište. Aj keď vzápätí po založení štiavnickej akadémie vznikli podobné školy aj v iných štátoch Európy napr. Banská akadémia zriadená r. 1765 v saskom Freibergu, bola to práve Banská akadémia v Banskej Štiavnici, kde sa po prvýkrát začali prednášať i technické disciplíny univerzitným spôsobom.

Založenie Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici v 18. storočí

Jednou z prvých školských reforiem Márie Terézie a zároveň najvýznamnejším činom na tomto poli bolo zriadenie Banskej akadémie v Banskej Štiavnici. Jej vznik si vyžiadal predovšetkým ďalší rozvoj banskej výroby, tvoriacej v tom čase jednu z najvýznamnejších oblastí hospodárstva monarchie a taktiež výrazný zdroj príjmov štátnej pokladnice, ktorý bol nemysliteľný bez dostatočného počtu teoreticky pripravených kádrov. Jej zriadenie sa realizovalo na základe rozhodnutia Márie Terézie z 13. decembra 1762, v ktorom sa okrem iného uvádza, že Banská Štiavnica (Schemnitz) – v tom čase tretie najväčšie mesto Uhorska, bola komisiou uznaná za najvhodnejšie banské mesto, kde bude mať škola všetky podmienky na rozvíjanie svojej činnosti. Dňa 13. júna 1763, bola ako prvá založená Katedra chémie a mineralógie a zároveň vymenovaný jej prvý profesor, ktorým sa stal Mikuláš Jacquin (1727-1817) rodák z holandského Leydenu – vedec európskeho formátu. Prednášať začal v roku 1764 po ročnej lehote, ktorú si vyžiadal na zriadenie nového laboratória a mineralogickej zbierky.

Už o rok – 13. augusta 1765 bola zriadená druhá katedra štiavnickej banskej vysokej školy – Katedra matematiky a mechaniky, ktorej profesorom a vedúcim sa stal Dr. Mikuláš Poda z Grazu v Rakúsku. Jeho zásluhou sa nám zachovali opisy a presné parametre strojov a zariadení, medziiným aj ohňových mašín a Hellových strojov, ktoré sa v štiavnickom banskom revíre používali. Zriadením týchto dvoch katedier bolo zabezpečené systematické prednášanie najvýznamnejších teoretických predmetov univerzitným spôsobom. Tretia – Katedra náuky o banských dielach – bola zriadená roku 1770, keď škola nadobudla svoju definitívnu podobu a bol jej po počiatočných rozpakoch pri jej pomenovaní dekrétom zo 14. apríla 1770 daný názov Banská akadémia. Dĺžka štúdia sa podľa priloženého podrobného študijného plánu stanovila na 3 roky, pričom v prvom ročníku sa prednášala matematika a mechanika, v druhom chémia, mineralógia a metalurgia a v treťom náuka o banských dielach. V rámci náuky o banských dielach sa v poslednom ročníku prednášalo aj lesníctvo. Do štiavnickej Banskej akadémie sa sústredila výchova banských odborníkov z celej habsburskej monarchie a všetky ostatné formy výučby banského dorastu v monarchii sa zrušili.

Katedru náuky o banských dielach viedol do roku 1772 vynikajúci odborník a pedagóg Krištof Traugot Delius (1728-1779) z Walhausenu v Durínsku, ktorý tu počas dvojročného pôsobenia napísal učebnicu baníctva Teoretický a praktický úvod do baníctva, ktorá sa používala viac ako sto rokov nielen na štiavnickej akadémii, ale aj na iných banských školách v zahraničí, kde bola preložená i do francúzštiny. Po jeho odchode bol na jeho miesto vymenovaný Tadeáš Peithner, profesor banských vied na pražskej univerzite, kde bola katedra chémie založená na základe jeho návrhu, tým istým dekrétom Márie Terézie z roku 1762. V roku 1772 bola táto katedra zrušená. Škola postupne nadobudla ucelený organizačný systém. Prednášky z matematiky v rámci prvého ročníka sa spájali s cvičeniami z kreslenia a rysovania. V rámci matematiky sa prednášala aj fyzika, atmosférická elektrina a základy optiky. Najväčší dôraz sa kládol na vyučovanie chémie, mineralógie, skúšobníctva a hutníctva v druhom ročníku. Jadro prednášok z baníctva v treťom ročníku tvorili prednášky o stavbe banských diel a úpravníctve.

Prednášky sa konali 4-krát do týždňa, vždy po 2 hodiny doobeda. Vo voľných dňoch poslucháči praxovali. Na konci každého ročníka sa konali riadne skúšky v prítomnosti predstavených školy. Na konci tretieho ročníka sa konala aj praktická skúška. Potom nasledovala jednoročná povinná prax v niektorom z banských centier monarchie. Až po jej ukončení a odovzdaní diplomovej práce, na ktorú sa kládli vysoké požiadavky, a ktorú vypracovávali v odbore, v ktorom aj praxovali, mohol poslucháč získať definitívne absolutórium. Opakovať skúšku sa dalo dvakrát, ak neuspel, musel poslucháč opakovať ročník, ak znova neobstál, bol zo školy vylúčený. Klasifikovala sa aj prax, talent, chovanie a usilovnosť. Na školu mal prístup každý, bez ohľadu na triedny pôvod, kto obstál v prijímacej skúške z aritmetiky a geometrie a splnil požiadavku predbežnej praxe (do roku 1797 jednoročnej a od tohto roku dvojročnej).

Poslucháči akadémie sa delili na dve skupiny. Najprísnejšie kontrolovanou skupinou boli riadni poslucháči. Druhú skupinu tvorili mimoriadni poslucháči. Sem patrili jednak zahraniční študenti najmä z nemeckých štátov, ale i z Dánska, Španielska a iných európskych krajín, a taktiež poslucháči tzv. banskí žiaci (Bergschüler), ktorí síce pochádzali z rôznych oblastí monarchie, ale s ktorými sa po skončení školy nerátalo pri obsadzovaní banských úradov. Riadni poslucháči sa delili na štipendistov, ktorých počet bol ku koncu 18. storočia stanovený na 70, a na dobrovoľných poslucháčov, ktorých tiež mohlo byť najviac 70. Ak stúpol celkový počet poslucháčov nad stanovených 140, mohli sa ďalší prijímať už len ako banskí žiaci. Štipendium sa pohybovalo vo výške 150 - 300 zlatých ročne. Škola dosiahla nebývalú úroveň hlavne zásluhou vysokej odbornej úrovne jej profesorov, ktorých okrem pedagogickej činnosti zakladajúci dekrét akadémie zaväzoval vypracovávať a tlačou vydávať svoje prednášky ako učebnice. Úlohou profesorov matematiky a mechaniky bolo navyše aj konštruovanie a vylepšovanie strojov a zariadení v štiavnickom banskom revíre. Profesori chémie a mineralógie boli najlepšie platení a mali v akadémii najväčšiu autoritu a právomoc.

Vybudovanie moderného chemického laboratória

Prvým profesorom katedry chémie a mineralógie bol vymenovaný Mikuláš Jozef Jacquin, ktorý po absolvovaní univerzitných štúdií v Louvai a Paríži prišiel do Viedne z kadiaľ bol následne povolaný do Banskej Štiavnice. Dostal príkaz od viedenského dvora vybudovať do roka chemicko-metalurgické laboratórium ako základ vysokej banskej školy.

V moderne vybudovanom chemickom laboratóriu, ktoré bolo najvýznamnejším zariadením školy, M. Jacquin, ktorého sám Lavoisier považoval za zakladateľa experimentálnej chémie, dôsledne spájal teóriu s praxou a viacerými pokusmi dokázal neopodstatnenosť tzv. flogistonovej teórie. Tým sa zaradil medzi prvých prívržencov Lavoisierovej oxidačnej chémie. Aj náplň Jacquinových prednášok bola originálna, opierajúca sa o vlastné výskumy, na ktoré kládol veľký dôraz.

Od roku 1769 prednášal chémiu po Jacquinovom odchode do Viedne na lekársku fakultu Antonio Scopoli z Cavalese v južnom Tirolsku, ktorému zároveň ponúkli miesto profesora aj na petrohradskej banskej akadémii. Scopoli, pôvodným povolaním lekár, autor 22 vedeckých prác, vydal roku 1772 v Banskej Štiavnici významné, po latinsky písané dielo Základy systematickej a praktickej mineralógie, ktoré preložili i do nemčiny. V diele Rok prírody opísal faunu a flóru v okolí Banskej Štiavnice už podľa systému švédskeho prírodovedca K. Linného, s ktorým bol v osobnom styku. Jeho prednášky, spisy a nákresy sa dostali až do Švédska, Dánska, Saska a Ruska.

Najväčší rozmach vedeckého bádania a svetové meno nielen ako technická vysoká škola, ale aj ako významné centrum vedeckého bádania v chémii a metalurgii nadobudla banskoštiavnická akadémia v období rokov 1779-1792, keď tu na katedre chémie, mineralógie a metalurgie pôsobil Scopoliho nástupca, vynikajúci chemik, absolvent akadémie Anton Ruprecht, rodák zo Smolníka. Už hneď po svojom nástupe podal požiadavku na rozsiahle opravy školskej budovy a dokonalejšie vybavenie chemického laboratória. Popri veľkom množstve laboratórnych látok a potrieb z domácich zdrojov zadovážil aj množstvo chemických látok a minerálov z celej Európy. V rokoch 1782-1785 sa Ruprecht intenzívne zaoberal problémom telúru a prácami jeho objaviteľa F. Müllera, žiaka M. Jacquina. Pre svoje pokusy vybavil chemické laboratórium, ktoré vzbudzovalo obdiv celej európskej verejnosti najmodernejším zariadením, takže sa tu dali prevádzať i najnáročnejšie experimenty. Dobrá povesť tohto laboratória do Banskej Štiavnice priviedla k štúdiu aj takých známych európskych vedcov ako boli taliansky fyzik Volta a chemici Tondi, Savaresi a ďalší. Ruprecht vo svojej výskumnej práci dospel až k objavom bária, vápnika, horčíka, hliníka, mangánu i volfrámu, no nedokázal ich ešte presne identifikovať. S Ruprechtovým menom je neodmysliteľne spojené zavedenie tzv. európskej amalgamácie. V súčinnosti s Ignácom Bornom, autorom tejto metódy, ju prvýkrát vyskúšali v Sklených Tepliciach roku 1786, v prvej amalgamačnej hute na svete, vybavenej špeciálnym hutníckym zariadením, ktorej výstavbu viedol práve A. Ruprecht. A. Ruprecht sa zaslúžil aj o dobudovanie skutočne reprezentačnej mineralogickej zbierky štiavnickej akadémie, ktorej základ tvorili predovšetkým exempláre zo slovenských baní a banských oblastí habsburskej monarchie. A. Ruprecht ju systematicky doplnil o minerály z celého sveta, ktoré získaval prostredníctvom vyslanectiev, kúpou alebo výmenou za minerály zo slovenských banských revírov.

Ďalšou pozoruhodnosťou akadémie bol aj postupne budovaný kabinet modelov. Zbierky rozličných pomôcok, prístrojov pre banské meračstvo, úpravníckych a skúšobníckych zariadení, hutníckych pecí a strojov slúžili nielen ako názorná vyučovacia pomôcka, ale aj ako modely projektovaných veľkých strojov na skúšanie v malom. Výborne bola vybudovaná aj akademická knižnica, obsahovala všetko, čo vtedy mohla pre prírodovedné a technické vzdelávanie, tlač poskytnúť. Ako vyplýva zo zachovaných inventárov tejto knižnice, už v roku 1780 obsahovala 1826 titulov, čo predstavovalo 2411 samostatných knižných jednotiek.

V poslednej tretine 18. storočia, v období svojho najväčšieho rozkvetu, sa štiavnická akadémia stala uznávaným vedeckým centrom Európy, navštevovaným mnohými významnými európskymi vedcami. Banskú akadémiu v Štiavnici navštívili v tom čase okrem iných aj profesor Muray zo Švédska, Dr. Jerešovský z Ruska, profesor B. Hacquet a škótsky lekár a prírodovedec R. Towson, ktorí sa o nej a jej poslucháčoch vyslovili s veľkým uznaním.

Významným ocenením vedeckej práce štiavnickej banskej akadémie bolo uznanie, ktorého sa dostalo jej 15 profesorom, asistentom a poslucháčom, ktorých súdobí francúzski vedci Lavoisier, Berthollet, Fourcroy a Morveau menovali priateľmi antiflogistického systému, ktorým venovali nemecký preklad svojho diela (Methode de Nomenclature chémique), ktoré vyšlo roku 1793 vo Viedni.

Dôkazom dobrej povesti akadémie bol aj záujem o jej absolventov v zahraničí. Napríklad absolventi akadémie sa zúčastnili známej banskej expedície baróna von Nordenflychta do Ameriky roku 1788 a získali tam významné postavenie. Viacerých diplomovaných akademikov pre svoje americké bane najala anglická banská spoločnosť. Ďalších 12 začiatkom 18. storočia povolal do svojich služieb sultán Mohamed, z ktorých jeden tu dosiahol až hodnosť riaditeľa baní tureckej ríše. Ďalší dvaja absolventi, jeden ako profesor a druhý ako vedúci laboratória, pracovali v Mexiku.

Zatiaľ čo posledná tretina 18. storočia bola obdobím najväčšieho rozkvetu štiavnickej akadémie, predstavuje prvá polovica 19. storočia v jej vývoji etapu stagnácie a hľadania. Bolo to obdobie, keď si priemyselná revolúcia, prebiehajúca v krajinách západnej Európy so svojím rozvojom strojovej továrenskej výroby vynútila potrebu novoorientovaných kádrov, čím dala podnet k vzniku moderného typu technických škôl - polytechník, ktoré začali v pertraktovanom období po vzore Paríža vznikať vo všetkých kultúrnych európskych centrách.
Na štiavnickej akadémii sa však i naďalej zotrvávalo na tradičnom encyklopedickom spôsobe výučby a k zavedeniu špecializácie štúdia sa prikročilo oveľa neskôr. Hlavnou príčinou zaostávania tohto nového trendu vývoja v Uhorsku bolo zámerné udržiavanie prežitého feudálneho poriadku, ktorý sa stal brzdou rozvoja kapitalistických výrobných síl a tým i dôvodom oneskoreného nástupu priemyselnej revolúcie v našich krajinách.

Ďalším faktorom prehlbujúcim krízu, v ktorej sa akadémia nachádzala, boli národnostné rozpory, ku ktorým začalo dochádzať už v 30-tych rokoch v súvislosti s narastaním maďarizačných snáh, a ktoré vyvrcholili v revolučnom roku 1848 odchodom 133 nemeckých a českých poslucháčov z akadémie. Táto skutočnosť mala za následok, že roku 1849 došlo k zriadeniu vyšších banských učilíšť v Loebene v Rakúsku a v Příbrame v Čechách, ktoré boli roku 1865 povýšené na banské akadémie, čím štiavnická akadémia prestala byť jedinou školou svojho druhu s pôsobnosťou pre celú monarchiu. Definitívne svoj medzinárodný význam štiavnická akadémia stratila roku 1867, po zavedení vyučovacej reči maďarskej namiesto nemčiny. Snahu vymaniť sa z krízovej situácie vlastnými silami a zaviesť na akadémii vhodný systém štúdia zodpovedajúci požiadavkám doby, možno badať z viacerých reforiem štúdia, ku ktorým v tomto období postupne došlo. Predovšetkým to bolo rozdelenie banského a lesníckeho štúdia zriadením samostatného ústavu lesníctva roku 1809, čo sa prejavilo i v zmene názvu školy na Banskú a lesnícku akadémiu. Začiatkom dvadsiatych rokov prinieslo zásadnú zmenu a zvýšenie úrovne výučby matematiky a fyziky zavedenie prednášok z vyššej matematiky, ktorých náplňou bolo diferenciálny a integrálny počet. Za zavedenie prednášok z vyššej matematiky, ktorá sa dovtedy v rámci monarchie prednášala len na pražskej univerzite, patrí zásluha profesorovi matematiky a mechaniky Jozefovi Shitkovi, odborníkovi v hydrodynamike, ktorý prepracoval teoretické princípy a technicky zlepšil Hellove vodostĺpcové stroje. Pribudli aj nové katedry. Roku 1839 Katedra rysovania a deskriptívnej geometrie, roku 1840 Katedra geológie, na ktorej takmer 30 rokov pôsobil profesor geológie Ján Petko, rodák z Drietomy, pod vedením ktorého dosiahla katedra vysokú úroveň.

Roku 1846 došlo ku zmene aj v riadení školy. Riaditeľom akadémie zostal naďalej hlavný komorský gróf, avšak pre spravovanie školy bolo vymenované samostatné kolégium - senát. Doba štúdia sa pre banských poslucháčov predĺžila na štyri roky a pre lesnícke štúdium zostala trojročná. K ďalším vynikajúcim osobnostiam a vedecky činným odborníkom, pôsobiacim v tom čase na akadémii, patrili i profesori chémie Michal Patzier a Alojz Wehrle, fyzik a matematik Kristián Doppler, známy odborník v optike a akustike (tzv. Dopplerov princíp). Vysokú odbornú úroveň mal aj mesačník akadémie Banícke a hutnícke listy, ktorý vychádzal v maďarčine od roku 1868. Zavŕšenie tohto obdobia stagnácie a zároveň ustálenie vyučovacieho systému školy prinieslo až zavedenie špecializácie štúdia v roku 1872, keď bolo banské štúdium rozdelené do štyroch odborov – banského hutníctva farebných kovov, hutníctva a železa, banského strojníctva a staviteľstva a štúdium lesníctva do dvoch odborov – všeobecného lesníctva a lesného inžinierstva. Prijatím špecializácie štúdia na Banskej a lesníckej akadémii a zriadením polytechniky v Budapešti (1850) bol aj v Uhorsku vytvorený ucelený systém vysokého technického školstva, nevyhnutného pre ďalší rozvoj práve nastupujúcej priemyselnej revolúcie v našich krajinách.

Dobrú vedeckú povesť štiavnickej akadémii pozdvihli aj profesori Š. Farbaky, Š. Schenek, E. Hermann, O. Csétti, A. Kerpelly a mnohí iní.

Po zrušení odboru strojného a staviteľského roku 1895 sa štúdium na akadémii rozčlenilo do štyroch odborov (pôvodný názov fakúlt) – banského inžinierstva, železohutného inžinierstva, kovohutného inžinierstva a lesného inžinierstva. V školskom roku 1904/1905 bolo štúdium predĺžené na 4 roky aj pre odbor lesného inžinierstva a zmenený názov akadémie na Vysokú školu banskú a lesnícku na čele s rektorom voleným na 2 roky. Škola sa končila štátnou záverečnou skúškou a absolventi mali právo používať titul "inžinier".

V tejto podobe škola pretrvala až do roku 1918, keď spolu so zánikom rakúsko-uhorskej monarchie skončila aj jej činnosť. Československá vláda po odmietnutí prísahy vernosti novovzniknutej československej republike profesorským zborom školy ju v januári 1919 zrušila, čo bola pre ďalší rozvoj technických vied na Slovensku, ktoré zostalo takmer celých dvadsať rokov bez vysokého technického školstva, nenahraditeľná strata. Len s poľutovaním dnes možno konštatovať, že československá vláda neprejavila v tom čase dostatočný záujem o jej záchranu a odmietla všetky návrhy na jej obnovenie. Napriek prerušeniu činnosti štiavnickej akadémie bohaté tradície, ktoré svojím pôsobením vytvorila, nezanikli. Na Slovensku i naďalej pôsobili v oblasti baníctva, hutníctva a lesníctva mnohí z jej absolventov. Boli to práve oni, ktorí sa v čase predmníchovskej republiky aktívne zapojili do širokého frontu bojovníkov za zriadenie vysokého technického školstva na Slovensku.

Po vzniku Slovenskej vysokej školy technickej nachádzame mená absolventov štiavnickej akadémie medzi jej prvými učiteľmi i akademickými funkcionármi napr. rektorom SVŠT a dekanom Odboru lesníckeho a poľnohospodárskeho inžinierstva bol profesor S. Kriška a prodekanom Baníckej fakulty SVŠT profesor S. Hlôška, obidvaja absolventi štiavnickej akadémie. V rokoch 1941-1952 bolo súčasťou Slovenskej vysokej školy technickej aj oddelenie banského inžinierstva a v rokoch 1939-1946 aj oddelenie lesného inžinierstva, ktoré výchovou banských a lesných inžinierov priamo nadviazala na pôsobenie štiavnickej akadémie. Týmto obnovením kontinuity výchovy banských a lesných inžinierov na Slovensku sa práve Slovenská vysoká škola technická stala pokračovateľkou a dedičkou bohatých tradícií technického vzdelávania, vytvorených jej predchodkyňou Baníckou a lesníckou akadémiou.

Význam Baníckej akadémie

             Význam baníckej akadémie aj na tomto úseku presahoval hranice bývalej monarchie. Jej profesori v priebehu celej druhej polovice 18. storočia nadväzovali vedecké kontakty s odborníkmi v zahraničí a naopak, svojimi technickými objavmi dokumentovali vysokú úroveň slovenského baníctva a rozvoj všetkých vedeckých disciplín, no najmä chémie. Výsledky ich výskumov alebo správy o nich boli publikované nielen v odborných časopisoch habsburskej ríše, ako napríklad vydávaných Abhandlungen einer Privatgesselschaft in Böhmen,  vo viedenských  Privilegierte Anzeigen, ale od osemdesiatych rokov aj v zahraničných časopisoch. Z nich treba spomenúť Journal Chemische Annalen, Bergmannische Journal, ktorý vychádzal vo Freibergu a francúzsky odborný časopis Journal des mines.

            Pôvod banskoštiavnickej akadémie nesiahal do dávneho stredoveku ako pražskej Karlovej univerzity alebo bratislavskej Academie Istropolitany. Ani dĺžka trvania tejto školy sa nedá porovnať s chýrnymi európskymi univerzitami. Na pôvodnom mieste existovala viac ako 150 rokov. Stačilo to však na to, aby si vydobyla jedno z najčestnejších miest medzi vtedajšími vysokoškolskými ustaňovizňami na svete, ba aby ich v mnohom aj predstihla. Vznik aj činnosť tejto školy boli neodmysliteľne zviazané s našim najvýznamnejším banským mestom v minulosti – Banskou Štiavnicou. Banskoštiavnická Banícka akadémia bola v 2. polovici 18. a v priebehu 19. storočia naozajstnou kolískou vedy  a nositeľkou pokroku nielen v oblasti baníctva a hutníctva, ale aj mnohých viacerých prírodovedných disciplín, predovšetkým chémie.

           Zuzana Višňovcová

 Katedra chémie FPV UMB

Tajovského 40

Banská Bystrica

Tel: +421-48-436 7311

         © 2005

POUŽITÁ LITERATÚRA A ZDROJE

1.      AGRICOLA, G.: Dvanáct kníh o hornictví a hutnictví. Praha : Národní technické múzeum, 1976, 504 s.

2.      ČEČETKA, J., VAJCÍK, P.: Dejiny školstva a pedagogiky na Slovensku do prvej svetovej vojny, Bratislava : SPN, 1958, 133 s.

3.      Editions Jacq des Gabay: Antoine Laurent Lavoisier – Traité elementaire de chimie. http://www.gabay.com/sources/Liste_Fiche.asp?CV=103 , 2000.

4.      FOLTA, J., NOVÝ, L.: Dejiny prírodných vied v dátach. 1. vyd. Bratislava : Smena, 1981, 376 s.

5.      KOPÁČ, J.:  Dĕjiny školství a pedagogiky v Československu. 1 vyd. Brno : PF UJEP, 1971, 225 s.

6.      SERÁTOR, M., LINKEŠOVÁ, M.: Kapitoly z histórie  chémie. 1. vyd. Trnava : PF TU, 2000, 108 s. ISBN 80-88774-77-2.

7.      SMIK, L.: Dejiny prírodných vied so zameraním na chémiu. 1. vyd. Košice : PF UPJŠ, 1988, 151 s.

8.      TOMEČEK, O. – HERČKO, I.: Chémia a mineralógia na Baníckej a lesníckej akadémii  v Banskej Štiavnici. 1 vyd. Banská Bystrica : SCHS, 2001, 125 s. ISBN 80-967846-3-3.